Salezián František Kubovič: Carlo a Pier Giorgio nežili dvojtvárnosť, ale radikálnosť evanjelia
V nedeľu 7. septembra sa na námestí sv. Petra vo Vatikáne konalo svätorečenie dvoch inšpiratívnych mladých ľudí, Carla Acutisa a Pier Giorgia Frassatiho. O ich obyčajne neobyčajnom životom príbehu sme sa rozprávali so saleziánom Františkom Kubovičom.
Pätnásťročný mladý tínedžer v značkových teniskách a džínsoch sa stal svätým. Nie je toto pre dnešnú Cirkev taký menší šok?
Niektorí sú v Cirkvi šokovaní zo všetkého. Skôr by to bol šok, ak by bol oblečený v čudáckom stredovekom oblečení a opásaný kovovým cingulom. Je to mladý človek svojej doby a chodil oblečený v tom, čo jeho okolie. Každý svätý je darom pre svoju dobu a Pán Boh chce cez neho niečo komunikovať tomuto svetu.
Čím vás najviac oslovil život Carla Acutisa?
Stručne povedané: každodennosťou a obyčajnosťou. Prežíval život normálneho chlapca, ktorý si plnil svoje každodenné povinnosti a žil primerane svojmu veku.
Aké posolstvo môže v roku 2025 odovzdať Carlo dnešným mladým ľuďom?
Záleží, z akého uhla sa pozrieme na jeho život. Určite je to predovšetkým jeho viera a osobný vzťah s Ježišom. Asi ťažko vyžadovať od každého mladého, aby denne chodil na svätú omšu ako Carlo. Ale pravidelná sviatosť zmierenia, prijímanie Eucharistie a vytrvalá modlitba sú určite silné posolstvo jeho života. Nemôžeme zabudnúť ani na jeho otvorenosť voči svetu, zvlášť sociálne médiá. Vedel ich využiť v prospech šírenia dobra. Už taký mladý dokázal nájsť dialóg evanjelia so svetom, čo považujem za veľkú výzvu pred dnešný svet.
Carlo bol jedináčik, pochádzal z bohatej rodiny, no napriek tomu nezabúdal na chudobných a biednych okolo seba…
Pre každého kresťana, a zvlášť to platí o svätcovi, je rozmer lásky neodmysliteľnou súčasťou jeho života. Vedieť mať otvorené oči a pozerať na to, čo je podstatné, čo nám pomáha rásť v láske, zriekať sa seba samého a byť darom pre druhých. Carlo mal túto schopnosť, ale určite aj vďaka svojej viere, ktorá mu scitlivovala jeho nielen duchovný, ale aj reálny zrak.
PÁN BOH CHCE CEZ CARLA TOMUTO SVETU NIEČO KOMUNIKOVAŤ
Carlo je dnes nazývaný aj „Božím influencerom“. Miloval počítače, videohry, založil webovú stránku o eucharistických zázrakoch a spravoval i farskú stránku. Môže byť Carlo pre nás všetkých vzorom pre správne používanie internetu?
Pre rodičov a vychovávateľov je veľkou výzvou, ako nastaviť deťom hranice pri používaní internetu. Carlo bol skôr výnimkou, že ho dokázal využívať v správnej miere a len pre dobré veci. Vedel do svojho života vniesť askézu, prvok, ktorý sa dnes vytratil. Denne hrával iba hodinu, nie náhodou je miernosť jednou zo základných čností. Jeho príklad určite je na zamyslenie, že sa to dá.
Vo svojej pokročilej chorobe, leukémii, obetoval svoje utrpenie za pápeža a Cirkev. Ďalší krásny príklad nasledovania, ako sa nebáť utrenia a bolesti, ale niesť ju spolu s Kristom…
Pokiaľ o utrpení len rozprávame, tak ešte o ňom nič nevieme. Až človek, ktorý ním prechádza, vie, čo je skutočné utrpenie. Je to vždy moment skúšky, ako sa k nemu postaví. Či je už telesné, alebo duchovné, vždy preskúša lásku človeka k Bohu a blížnym. Vtedy sa ukazuje, aký človek naozaj je, ako sa správa, ako vníma okolie a či je trpezlivý, láskavý, alebo nespokojný a uhundraný. Najkrajšie je, ak ho obetuje za druhých a možno aj bez toho, aby videl ovocie svojej obety
Carlo túžil byť pochovaný v Assisi. Prečo, čím ho toto miesto tak fascinovalo?
Určite to nebolo len preto, že je to prekrásne mesto, ale jeho vzťah k Assisi vychádzal z hlbokej úcty k svätému Františkovi a snahy žiť podľa jeho hodnôt, preto si vybral toto mesto ako miesto jeho posledného odpočinku.
PIER GIORGIO BOL DAROM PRE DRUHÝCH ĽUDÍ
Ďalším mladíkom, ktorého terajší pápež kanonizoval, bol Pier Giorgio Frassati. Svätý Ján Pavol II. o ňom povedal, že je učiteľom, ktorého máme všetci nasledovať. V čom je pre nás vzorom?
Jednoducho povedané, bol darom pre druhých ľudí. To je to najkrajšie, čo môže človek so svojím životom urobiť. Rozdal takmer všetky peniaze tým, ktorí ich potrebovali, pomáhal núdznym a osobne navštevoval chudobných vo štvrtiach, kde ponúkal nielen materiálnu pomoc, ale aj láskavý osobný záujem. Čo viac mohol dať?
Pier Giorgio i Carlo brali život s Bohom ako každodennú súčasť svojho života. Neoddeľovali ho len na nedeľnú záležitosť…
Ak človek raz zakúsi Božiu lásku, tak sa jej už len tak ľahko nevzdá. Ak prenikne život celého človeka, tak sa nedá „slúžiť dvom pánom“. Ich životy to jasne potvrdzujú. Carlo a Pier Giorgio nežili dvojtvárnosť, ale radikálnosť evanjelia.
„K výšinám“ bolo hlavné motto života Pier Giorgia Frassatiho, ktorý tak veľmi miloval hory. No tento slogan mal v jeho živote oveľa hlbší význam. Aký?
On sám ho vysvetľoval ako výzvu duchovne rásť, nevystačiť si s priemernosťou, ale smerovať k najvyšším ideálom života vo svetle viery. Myslel tým úsilie o svätosť, o neustále približovanie sa k Bohu a napredovanie v láske k blížnym, ku kresťanskej zrelosti – podobne ako sa horolezec snaží vystúpiť na vrchol, tak sa človek má usilovať o „vrchol večného života s Kristom“.
Pier i Carlo sa stali pre mnohých mladých ľudí vzorom, ako dosiahnuť svätosť. No nemyslíte si, že majú dnešní tínedžeri strach z toho byť svätými, že tento pojem je im tak trochu vzdialený?
Ideál svätosti sa v dejinách vyvíjal a niektoré prejavy z dejín sa nám dnes zdajú zvláštne. V prvotnej Cirkvi to bolo mučeníctvo, neskôr pustovnícky, kláštorný život, dokonalý asketický život, potom romantická zbožnosť a dnes, najmä vďaka sv. Jánovi Pavlovi II., sa svätosť predkladá ako ideál, ktorý môže dosiahnuť každý na každom mieste.
Možno to slovo znie nedosiahnuteľne alebo čudácky, no záleží, akým obsahom ho naplníme a čo mladým pod svätosťou ponúkneme. Nemusíme hneď hovoriť o svätosti. Stačí, ak majú správnu lásku k Bohu, k sebe a blížnym a stávajú sa svätými. Nie sú oficiálne kanonizovanými, ale tak, ako ich volal pápež František, sú „svätí zo susedstva“, „svätí vedľa nás“.
Foto: archív respondenta, carloacutis.com, wikipedia