Šansónistka Lucia Bujnová: Som vďačná, že žijem naplnený život. To, čo milujem, dáva zmysel nielen mne
Svoj talent, ktorý jej Boh štedro nadelil, s radosťou rozdáva druhým ľuďom. Lucia Bujnová ponúka šansónové vystúpenia plné emócií, krásnej hudby a excelentnej francúzštiny.
Prečo a kedy ste sa začali venovať práve šansónu?
Tomuto žánru som sa začala venovať pred desiatimi rokmi. Šansón je pre mňa poézia v hudbe. Kladie veľký dôraz na text a príbeh. Umožňuje mi byť autentickou. Je to hudba, ktorá sa nepretvaruje, je intímna a komorná.
Aké piesne si väčšinou vyberáte?
Text piesne musí vo mne rezonovať a potom rozmýšľam, ako by sa dal zhudobniť. Slovenské texty, ktoré máme, sú poetické a zároveň uveriteľné, nie sú prvoplánové, možno by sa dalo povedať, že sú empatické a s odkazom. Hotové piesne si vyberám skôr tie francúzske – sú krásne a je dôležité, aby boli aj hudobne hodnotné a dobre napísané, pretože nie všetci poslucháči vedia po francúzsky.
Jedna z piesní, ktorú spievate, nesie názov „Modlitba“. O čom je táto pieseň?
Je vyjadrením túžby po poriadku, ktorý nás presahuje, kde je bolesť liečená, kde sú mosty, ktoré spájajú, kde je ľudská komunikácia úprimná. Je to prosba o premenu existencie a o jej záchranu. Najsilnejšie dva posledné verše mi stále naliehavo rezonujú: „Daj, Pane, svetu pokoj a dušiam hĺbku morí.“
MOJA NAJČASTEJŠIA MODLITBA JE MODLITBA VĎAKY A ODOVZDANOSTI
Ako sa najradšej modlíte?
Moja najčastejšia modlitba je modlitba vďaky a odovzdanosti. Ďakujem Bohu za jeho lásku, dobrotu, prítomnosť, dary, pomoc, rodinu, priateľov, skúšky, či nezdary. Odovzdávam mu svoj život, uvedomujúc si svoju ohraničenosť a nedostatočnosť, a prosím ho o silu. Počas večerných prechádzok sa modlievam Korunku k Božiemu milosrdenstvu a niekedy aj ruženec.
Vystupujete na rôznych miestach, no spievali ste už aj v kostoloch. Je to iné, spievať na takom duchovnom mieste?
Áno, pretože duchovné miesto, či už kostol, alebo synagóga, nie je len budova, nesie v sebe energiu všetkých tých, ktorí tam s úprimnosťou prišli k Bohu. A samozrejme, sú to väčšinou aj architektonicky krásne stavby s vertikalitou klenieb a nádhernou akustikou. To všetko prispieva k hudobníkovej interpretácii a krásnemu zážitku.
Okrem tohto, že spievate šansóny, ste aj súčasťou chrámového zboru na Trnávke u saleziánov. Čo vám dáva táto služba a ako dlho už ste jej súčasťou?
Už šestnásty rok vediem jeden zo speváckych zborov. Je to krásna služba, môcť sprevádzať liturgiu. Dáva mi ukotvenie a pokoru. Tu sa nejedná o koncert, všetci sa pozeráme jedným smerom. Sme nástrojom, ktorý chváli a verím, že pomáha druhým chváliť Boha.
KAŽDÝ SI MUSÍ NÁJSŤ V ŽIVOTE SVOJU VLASTNÚ CESTU K VIERE
Váš otec bol gréckokatolíckym kňazom. Boli práve rodičia tí, ktorí vás už od detstva viedli k viere a k aktívnemu prežívaniu duchovného života?
Áno, rodičia nás viedli k viere a vybudovali základy, na ktorých sme mohli stavať. Bola to živá viera, živý príklad, nielen povinnosť. Nič nám však nevnucovali a dali nám slobodu. Každý si musí nájsť v živote svoju vlastnú cestu k viere.
Zdedili aj vaše deti nejaký hudobný talent?
Určite. Všetci povinne museli ísť do ZUŠ. I keď naše deti sú skôr športovci než hudobníci, všetci vedia pekne spievať, majú aspoň minimálne hudobné základy, ku ktorým sa budú môcť, ak budú chcieť, v budúcnosti vrátiť.
Okrem toho, že ste speváčkou, ste aj učiteľkou francúzštiny. Čo máte na učiteľskom povolaní najradšej?
Mám rada slobodu vo svojom povolaní, vzájomnú komunikáciu, kontakt s mladými a ich sprevádzanie. Najväčšou odmenou je pre mňa tichý „aha-moment,“ keď sa tvár rozžiari poznaním, keď sa abstraktná informácia prepojí s ich vlastnou skúsenosťou a zrazu dáva zmysel. Z pasívneho prijímateľa informácií sa stáva aktívny objaviteľ. Pocit, že som im k tomuto objavu pomohla, je pre mňa neprekonateľný.
Pán Boh vás obdaril krásnym hlasom. Určite ste rada, že ním môžete slúžiť a robiť ľuďom radosť…
Som vďačná, že žijem naplnený život. To, čo milujem, dáva zmysel nielen mne. Sprostredkovať umelecký zážitok s vynikajúcimi umelcami, akým je skvelý klavirista, aranžér a pedagóg Pavol Bodnár a violončelistka Kristína Koneval, s ktorými spolupracujem, prežívať tú jednotu v tvorbe a vidieť, že sa naše úsilie premení na silnú, zdieľanú emóciu v publiku, je veľký dar a uistenie.
Foto: archív respondentky