TOP

Sexualita v manželstve: krádež, obchod alebo dar?

Hoci sa o tom nehovorí ani v kruhoch Cirkvi, nie všetko, čo prežívajú manželia medzi sebou a čo by malo byť jednotou tela, duše a srdca, je s kostolným poriadkom – a teda tak, ako Boh myslel vo svojom pôvodnom zámere.
Dobrovoľne, alebo (skoro) nasilu?

Podmienka dobrovoľnosti, ktorá vyjadruje slobodu a radosť darovania sa v celom mojom ja môjmu manželovi/mojej manželke, je pre vzájomné obohatenie neuveriteľne podstatná a zásadná. Ono „ja sa ti chcem dať celý/celá“ je jedným z najväčších vydaní sa seba samého pre toho druhého, odkrytím všetkého, čím som, a ponúknutím toho najlepšieho, čo mám. Nikde inde nie je človek taký zraniteľný, taký krehký, taký citlivý – pretože mu ide o všetko.

Ak je odhodlaný darovať sa, je to obrovská dávka dôvery v toho druhého a z ľudskej strany obrovské riziko – akoby podávanie elixíru svojho ja v nádhernej alabastrovej nádobe… Stačí málo a elixír sa môže vyliať a znehodnotiť; pri nešikovnom a nepozornom (či násilnom) zaobchádzaní možno rozbiť aj nádobu na márne kúsky.

Vzácnosť daru vo vzájomnom darovaní sa je taká veľká, že nikdy nesmie a nemôže zovšednieť: vždy je tu na mieste úžas, že môj manžel/moja manželka sa znovu (napriek všetkému, čo so mnou zažíva a ako ma poznáva) rozhoduje pre toto darovanie sa v celosti a plnosti. Ak takto vnímame darovanie sa podľa prvotného konceptu Boha, nemôže sa ani z nášho manželského objatia vytratiť iskra a vášeň a naše vzájomné milovanie bude vždy nové a krajšie.

Predsa však dochádza aj v tomto najintímnejšom prejave lásky medzi manželmi k situáciám, ktoré poznačujú nielen toho, kto je tým zasiahnutý, ale aj toho, kto chybí – a tým celé manželstvo aj rodinu, vnútorný duchovný život vo vzťahu k Bohu aj vonkajšie prežívanie, pokiaľ ide o komunikáciu a konanie.

 

 

„Ja chcem!“

Egoizmus je v nás silno zakorenený od prvotného hriechu, keď tak Eva, ako aj Adam zabudli na krásu lásky v darovaní sa a uprednostnili na nabádanie diabla svoje „ja“ pred tým druhým. Zázračné slovíčko, teraz tak často ohýbané v rôznych podobách predovšetkým cez médiá a spoločenskú mienku, spôsobuje v tomto prevedení veľmi veľa zla a ublíženia – a v prežívaní manželskej sexuality to platí trikrát viac.

Ak sa niekto potichu pýta, či teda existuje znásilnenie aj v kresťanskom manželstve, treba rovnako, a už nie potichu, povedať: áno.

Priznanie tohto bolestného faktu nie je len o obetiach domáceho násilia, rodina mnohokrát funguje zvonku celkom normálne a pritom sa tam odohrávajú veci, ktoré hlboko zraňujú nielen manželov, ale aj deti a ich pohľad na manželskú lásku.

Uprednostnenie onoho „ja chcem“ v sexualite hovorí tomu druhému: nebudem čakať, nebudem sa prispôsobovať, mám právo, nepotrebujem riešiť tvoje pocity a stav, nezaujíma ma tvoja sloboda, chcenie, dôstojnosť a pripravenosť. Nebudem ťa prijímať ako dar s neopísateľnou cenou, si pre mňa prostriedok na uspokojenie mojich chutí a potrieb.

Čo robí takéto, aj nevyslovené, ale veľmi hmatateľné posolstvo s tým druhým, nie je ťažké uhádnuť. Zranenie a poníženie v dôstojnosti a hodnote, ktorú máme od Boha práve v oblasti sexuality, zasahuje všetky oblasti prežívania osobnosti toho druhého: práve preto, lebo v okamihu sexuálneho prežívania je otvorený dokorán, nechránený a úplne vydaný tomu druhému.

 

 

Povedzme si to pravdivo: práve žena mnohokrát uhne manželovi a vyhovie mu bez toho, aby spolu najprv hovorili o jej prežívaní. Ako často má práve veriaca žena pocit, že je jej povinnosťou odovzdať sa, aby sa jej manžel neprehrešil voči vernosti a čistote v manželstve (o to viac, ak pozná mužovu prirodzenú potrebu sexuálneho naplnenia). Robí to často s popretím toho, čo v sebe nosí, čo prežíva – a trpí.

Takého manželské objatie pre ňu nie je darom a dobitím bateriek lásky, ale tichým ponížením a stratou sebahodnoty. Zasahuje aj do jej vzťahu s Bohom, dostáva sa do konfliktu poznania a prežívania: ak Boh stvoril sexualitu ako dobrú, ako to najlepšie pre manželov, prečo je práve pre ňu „prevádzkovanie“ tohto daru také ťažké a ubližujúce?

Bez riešenia situácie často dochádza k ochladeniu a strate dôvery voči Bohu a rana v osobnosti sa ešte zväčšuje miesto toho, aby sa práve cez Boha uzdravila. Ani pre toho druhého, kto berie, čo mu nebolo darované (a teda kradne, nie dostáva), neostáva vzťah s Bohom rovnaký: pokiaľ prehliadne a ignoruje výčitky svedomia a nie je v ňom (ešte/už?) dosť citlivosti pre vnímanie prežívania svojej polovičky, časom sa sám postaví do pozície Boha… už s ním nepotrebuje riešiť, čo áno a čo nie, pretože má pocit, že pritlačením dostane, čo potrebuje.

 

 

„Budem s tebou, ak…“

Druhou, nie príliš šťastnou voľbou (a veľmi často „prevádzkovanou“ aj medzi kresťanskými manželmi) je prežívanie sexuality v podobe výmenného obchodu. Nie, nie som nadšený/nadšená ponukou či neverbálnym naznačovaním toho, že ten druhý po mne túži. Mám dôvody, prečo to teraz nechcem/nevládzem/neviem naplniť slobodne a s radosťou.

Viem, prečo teraz nedokážem byť plnohodnotne darom, aká situácia tomu bráni. Ale veľmi často dochádza miesto otvoreného priznania a hľadania riešenia ku kšeftovaniu: „Budem s tebou, ak…“

„Ciele“ obchodu môžu byť pritom dobré: „Budem s tebou, lebo chcem otehotnieť…“ (nie: „MY túžime a prosíme o bábätko.“) „Budem s tebou, ak mi kúpiš…“ „Budem s tebou, ak konečne pôjdeš na spoveď…“ „Budem s tebou, ak nepôjdeme v sobotu k tvojej mame, neznášam to tam…“ „Budem s tebou, aby si sa konečne nesťažoval kolegom…“

Kladenie podmienok do bezpodmienečného darovania sa je absurditou, ktorá nemôže priniesť požehnanie. Výmenný obchod do vzájomného darovania sa manželov nepatrí! Dar sexuality muža a ženy, ktorí sa práve vo vzájomnom prijímaní tela a duše pri milovaní stávajú jednou osobou v plnosti, nesmie mať nič do činenia s kupovaním ani podmieňovaním.

Ako by ste sa cítili, ak by ste dostali darček na narodeniny (hoci by bol presne podľa túžob bez ohľadu na peňaženku) a bolo by vám miesto gratulácie povedané: „Dávam ti tento darček, je taký, ako si sníval, ale chcem, aby si za to urobil toto…“?

Stratili by ste čistú radosť z daru (ostalo by iba chcenie a naplnenie túžby), stratili by ste úctu k tomu, ktorý vám tento dar takto dáva, stratili by ste úctu aj k sebe samému… Tri zranenia. O čo silnejšie pôsobí toto zranenie práve v takej vzácnej veci, ako je vzájomné spojenie manželov?

 

 

„Prosím si liek, zranilo ma ego pri milovaní…“

Čo urobiť v týchto prípadoch násilia či výmenného obchodu? Vždy platí: rozprávajte sa! Možno to pôjde zo začiatku veľmi ťažko, ale je potrebné ujasniť si vzájomné prežívanie vašej sexuality, potreby a predstavy oboch a byť k sebe navzájom citliví a vnímaví. Mnohokrát aj po takomto nie celkom dobrovoľnom milovaní (a možno aj následnej hádke a chlade) je takýto rozhovor uzdravujúci, aj keď výsledok sa možno nedostaví po prvom kole.

Spojenie tohto rozhovoru s osobnou, ako aj spoločnou modlitbou, sprevádzaním skúseným kňazom alebo manželským párom a s prijímaním sviatostí vie nádherne uzdraviť aj tieto rany a pri pravdivej práci na sebe a v opätovnom prijatí toho druhého ako daru môže znovu priniesť radosť do vzájomného spojenia.

Boh vedel, prečo stvoril sexualitu a jej prežívanie v manželstve medzi mužom a ženou: vedel, akú neskutočnú silu má a ako dokáže pohýnať oboch dopredu k sebe samým, k tomu druhému, k tým, čo sú im v rodine zverení, ako aj k tým za hranicou rodiny.

Rovnako práve radostné a slobodné bezvýhradné darovanie sa v manželskom objatí je presne tým miestom, kde môžu a majú obaja manželia v plnosti objavovať a poznávať Boha – a upevňovať svoj trojičný vzťah v manželstve. Nie je to málo, pretože presne v takomto prežívaní vzájomného prijatia prichádza požehnanie – ako prejav správneho „používania“ manželskej sexuality podľa Božieho „know-how“.

Teda: nekradnime a nekšeftujme! Darujme (sa)!



Komentáre