Skriňa

Skriňa
Teda, ona má svoje roky, ale zvonku je fajn. Svetlé drevo, výborná údržba, pekný vzhľad. Sedí do izby, ako má, rozmermi aj prevedením. Bolo treba vymeniť úchytky, no drží a stojí. Ale…

Pred pár dňami som k nej predsa len prišla.

Skriňa v izbe mojich dospelých synov bola akási čudná. Dvere poodchýlené, napriek tomu, že úchytka je pevná a fajn.

Pokúsila som sa privrieť.

Nešlo to. Spoza pleca som zachytila synov rozpačitý pohľad.

Otočila som sa: „Prečo to nejde zavrieť?“

Mlčal, pokrčil plecom.

Otvorila som teda a jeden pohľad stačil. Tričká, nohavice, mikiny, svetre, pyžamá a spodky… Všetko skutočne „umelecky“ natlačené v policiach tak, že mi bolo na zaplakanie. Problém „nezatvoriteľnej“ skrine, akokoľvek krásnej zvonku, bol jasný.

Jasné bolo aj to, že padlo slovko k stavu políc a ich obsahu za dverami so svetlým drevom a zadanie dať to do laty.

Ale tá skriňa mi dlho nešla z hlavy. Vlastne doteraz.

Nie som aj ja… taká skriňa?

Zvonku skvelá vizáž… fakt… Katechétka… mama veľkej rodiny… aktívna v pomoci vo farnosti… verná manželka… dcéra a sestra… Ou… toľko pozícií a stavovských úloh, a na prvý pohľad je všetko v poriadku podľa kresťanskej náuky. Môj „skriňový dizajn“ nemá chybičku ani škrabanec na laku.

Mohla by som si písať body za zásluhy o výstavbu na dlhý zoznam.

A škrabkať sa pod bradou – zvonku je to predsa O. K.

Ale… dvere mojej dokonale vyzerajúcej skrine sa tiež (teda často) nedajú zavrieť. Z políc statusov a pozícií mi vypadáva kadečo… nervozita… precitlivenosť… nedôslednosť… nespoľahlivosť… a… zas si na to zabudla, mami?

Aké ľahké je chodiť po svete s nahodeným diskrétnym úsmevom číslo štyri (alebo s dverami číslo štyri) a distingvovaným slovníkom a prejavom! Veď ako by to bolo, zaslúžia si pekný prístup, porozumenie, prijatie (aj keď ma hryzie svedomie, teda kýva sa mi polica s naukladanými kusmi mojich detí, na ktoré som po návrate zo školy frflala). Aké ľahké je sľúbiť pomoc tým, ktorí sú mimo mojej skrine a jej obsahu, ktorý mi zveril Boh ako prioritu!

Ale pre Boha je dôležité najprv to, čo je v mojej skrini a ako to tam vyzerá. To mi v dôvere zveril.

Hm. Niežeby som nemala dôvod škrabať sa za uchom. A nemám, rovnako ako môj syn pred pár hodinami, nadšený výraz tváre. Pravda sa nedá skryť. Pred Bohom určite nie!

Musím ísť… upratať police.

Vzťahy+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00