Skriňa

Teda, ona má svoje roky, ale zvonku je fajn. Svetlé drevo, výborná údržba, pekný vzhľad. Sedí do izby, ako má, rozmermi aj prevedením. Bolo treba vymeniť úchytky, no drží a stojí. Ale…

Pred pár dňami som k nej predsa len prišla.

Skriňa v izbe mojich dospelých synov bola akási čudná. Dvere poodchýlené, napriek tomu, že úchytka je pevná a fajn.

Pokúsila som sa privrieť.

Nešlo to. Spoza pleca som zachytila synov rozpačitý pohľad.

Otočila som sa: „Prečo to nejde zavrieť?“

Mlčal, pokrčil plecom.

Otvorila som teda a jeden pohľad stačil. Tričká, nohavice, mikiny, svetre, pyžamá a spodky… Všetko skutočne „umelecky“ natlačené v policiach tak, že mi bolo na zaplakanie. Problém „nezatvoriteľnej“ skrine, akokoľvek krásnej zvonku, bol jasný.

Jasné bolo aj to, že padlo slovko k stavu políc a ich obsahu za dverami so svetlým drevom a zadanie dať to do laty.

Ale tá skriňa mi dlho nešla z hlavy. Vlastne doteraz.

Nie som aj ja… taká skriňa?

Zvonku skvelá vizáž… fakt… Katechétka… mama veľkej rodiny… aktívna v pomoci vo farnosti… verná manželka… dcéra a sestra… Ou… toľko pozícií a stavovských úloh, a na prvý pohľad je všetko v poriadku podľa kresťanskej náuky. Môj „skriňový dizajn“ nemá chybičku ani škrabanec na laku.

Mohla by som si písať body za zásluhy o výstavbu na dlhý zoznam.

A škrabkať sa pod bradou – zvonku je to predsa O. K.

Ale… dvere mojej dokonale vyzerajúcej skrine sa tiež (teda často) nedajú zavrieť. Z políc statusov a pozícií mi vypadáva kadečo… nervozita… precitlivenosť… nedôslednosť… nespoľahlivosť… a… zas si na to zabudla, mami?

Aké ľahké je chodiť po svete s nahodeným diskrétnym úsmevom číslo štyri (alebo s dverami číslo štyri) a distingvovaným slovníkom a prejavom! Veď ako by to bolo, zaslúžia si pekný prístup, porozumenie, prijatie (aj keď ma hryzie svedomie, teda kýva sa mi polica s naukladanými kusmi mojich detí, na ktoré som po návrate zo školy frflala). Aké ľahké je sľúbiť pomoc tým, ktorí sú mimo mojej skrine a jej obsahu, ktorý mi zveril Boh ako prioritu!

Ale pre Boha je dôležité najprv to, čo je v mojej skrini a ako to tam vyzerá. To mi v dôvere zveril.

Hm. Niežeby som nemala dôvod škrabať sa za uchom. A nemám, rovnako ako môj syn pred pár hodinami, nadšený výraz tváre. Pravda sa nedá skryť. Pred Bohom určite nie!

Musím ísť… upratať police.