Skrz oko umelcov (4): Ako bol impresionizmus zachránený a rozkvitol aj po duchovnej stránke
Impresionizmus, pointilizmus (neoimpresionizmus) – umelecké smery na prelome 19. a 20. storočia. Maľovali počas neho maliari aj sakrálne obrazy či diela s náboženskou tematikou? V ďalšom diele seriálu Skrz oko umelcov sa pozrieme na impresionistov a ako ich „oko“ a štetec vedeli namaľovať obrazy s náboženskou tematikou či Pannu Máriu.
Impresionizmus je umeleckým smerom, ktorý sa vo výtvarnom umení sústredí na zachytenie prítomného okamihu a hlavne, dôrazné zobrazenie svetla.
Popularitu a celkové povedomie o tomto umeleckom smere a umelcoch samotných pomohol dosiahnuť francúzsky galerista a obchodník s umením Paul Durand-Ruel. Tento monarchistický katolík mal okrem silnej viery v Boha a v umelcovpredovšetkým vášeň pre umenie.
Kým väčšina spoločnosti neprijímala obrazy impresionistov, Durand-Ruel do nich vložil svoje presvedčenie v ich potenciál. Poväčšine impresionisti nemaľovali náboženské obrazy, ale Durand-Ruelova osobná viera bola akiste kľúčom, že sa stal podporovateľom týchto umelcov. Podľa jeho vlastných slov: „Nie sme na tejto zemi preto, aby sme sa zabávali a mysleli len na seba a svojich blízkych, ale aby sme v rámci svojich možností konali dobro okolo seba. “Francúzsky obchodník bol teda prvým mužom, ktorý začal podporovať impresionistických maliarov. Po rokoch ich chudoby sa v roku 1874 konala prvá výstava impresionistických diel.
Impresionistov máme teda zachránených, teraz ich nechajme vykvitnúť.
Katedrály – kamene, ktoré nemlčia
V histórii poznáme katedrály, ktoré zmenili zmýšľanie ľudí, prelomili predsudky či dokonca svojou majestátnosťou niektorých rozplakali, a dokážu to aj v dnešnej dobe. Navyše, niektorí architekti či aj obyčajní návštevníci sakrálnych stavieb sa po tejto skúsenosti obrátili alebo sa stali veriacimi.
Katedrály sú majestátnymi dielami veľkých umelcov a majstrov. Nie nadarmo trvala ich výstavba toľko rokov. Napríklad Michelangelo, ktorý bol jedným z architektov pracujúcich na stavbe Baziliky Svätého Petra v Ríme, sa úplného dostavania ani nedožil. Tieto sakrálne stavby sú, ako vraví katolícky filozof Gilbert Keith Chesterton, naplnením Kristových slov – ak vy budete mlčať, kamene budú hovoriť. (porov. Lk 19, 40)
Jednu konkrétnu katedrálu a pohľad na ňu zvonka nám sprostredkoval francúzsky maliar, predstaviteľ neoimpresionizmu alebo pointilizmu – Paul Signac. Umelec namaľoval pohľad na prístav Marseille a za ním na kopci vypínajúcu sa katedrálu Notre Dame de la Garde. Katedrála sa dodnes vyníma na kopci v meste Marseille, vo Francúzsku. Patrí medzi novšie sakrálne stavby, keďže vysvätená bola v roku 1864.
Paul Signac ju namaľoval v čase, keď mala už katedrála čosi „odžité“, teda v roku 1905. Namaľoval ju z pohľadu od prístavu, po návšteve mesta. Toto dielo žiari farbami a vyniká, samozrejme, špeciálnymi pohybmi štetca. Signac využil techniku ťahov štetca podľa umeleckého smeru pointilizmu. Je to smer, ktorý nasleduje po impresionizme, nazývaný aj neoimpresionizmus. Pri tejto technike maľby, už podľa názvu (fr. point – bodka) ide o maľbu založenú na optických zákonitostiach. Umelec sa snažil o zachytenie momentu pomocou malých, vzdialených bodov tvoriacich základné farby. Daný efekt dosiahol malými ťahmi štetca či malými škvrnami. Farby sa v tomto prípade nemiešajú – ostáva pôvodná, aká bola v tube.
Paul Signac tak vytvoril nielen unikátnu maľbu v novom umeleckom smere, ale aj jedinečný pohľad na majestátnu katedrálu, vypínajúcu sa nad mestom. Svojím dielom pozýva na jej osobnú návštevu.
Maliar, ktorý mal byť pastorom
Vincent van Gogh. Notoricky známy umelec s nezmazateľnou umeleckou stopou naprieč dejinami umenia. Čo však vieme o jeho viere? Keďže bol synom protestantského duchovného, dostala sa mu od malička kresťanská výchova. Spočiatku chcel Vincent nasledovať otca v jeho šľapajach – chcel sa tiež stať protestantským pastorom. No napokon zistil, že sa ich názory výrazne líšia. Vincent chápal inak vieru samotnú – podľa neho nebola založená na doktrínach, ale na ľudských emóciách. Prírodu a celé ľudské dejiny chápal ako spoločný symbol Boha. Boha samotného vnímal trochu abstraktne. Nemal namysli konkrétneho Boha, ale „niečo tam hore“, čo nás presahuje. Na dobu, v ktorej žil (19. storočie), sa toto zmýšľanie chápe ako mimoriadne moderné. Napriek tomu veril v jeho moc, ktorá mu mohla pomôcť zvládnuť ťažké chvíle života: „Ešte som ďaleko od toho, čím chcem byť, ale s Božou pomocou sa mi to podarí.“ Jeho smutný osud je dosť známy, no ani to nás neodrádza veriť v istý druh viery, ktorú v sebe nosil. Jeho spiritualitu môžeme považovať za špecifickú práve jemu. A práve to sa odráža aj v jeho tvorbe. Jeho osobné vnímanie Boha, duchovna a viery samotnej sa pretavuje do obrazov. V roku 1884 začal van Gogh pracovať na diele s názvom Zbor opúšťa Reformovanú Cirkev v Nuenene. Pracoval na ňom v zimných mesiacoch a dokončil ho na jeseň 1885 – preto si takto môžeme vysvetľovať pochmúrnosť obrazu, ktorá vychádza priamo z jeho zvolených odtieňov farieb. Aj stromy, ktoré sa nachádzajú v pozadí, sú polonahé – nachádza sa na nich len zopár listov, ktoré sú zafarbené do jesenných farieb.
Dominantou obrazu je skromný kostolík, ktorý je podľa popisu obrazu protestantský. Okolo neho sa nachádza hŕstka ľudí, ktorí práve odchádzajú z bohoslužby. Van Gogh sa vo svojich obrazoch sústredí na chudobnejšie vrstvy. Aj tu zachytáva obyčajných ľudí kráčajúcich z kostolíka. Kostol je skromný, no napriek tomu spĺňa svoj účel. Akoby tým autor chcel zdôrazniť, že aj v jednoduchosti a skromnosti sa ukrýva hlboká viera ľudí, ktorí tento chrám pravidelne navštevujú. Vincent van Gogh umiestnil chrám do stredu – môže to vyjadrovať, že stredobodom života týchto ľudí je nie len samotná návšteva kostola, ale aj viera a Boh samotný.
Van Goghova Pieta, ktorá vznikla v dôsledku nehody
Keďže sa Vincent van Gogh zaraďuje medzi postimpresionistov, aj jeho Pieta sa nesie práve v duchu impresionizmu. Ani v tomto obraze nechýba technika maľby, typická pre Vincentov autorský štetec – dlhšie ťahy štetca, ktoré sa spájajú do jednotlivých farebných línií. Van Gogh sa pri tvorbe tohto obrazu inšpiroval litografiou od Eugèna Delacroixa. Maliar nemal ani v úmysle maľovať práve Pietu, no nehoda ho k tomu tak trochu prinútila. Litografia Piety od Delacroixa spadla, podľa slov van Gogha „do nejakého oleja a farby a pokazila sa. Bol som z toho smutný – potom som sa zaoberal jej maľovaním a jedného dňa ju uvidíte.“
A my už máme tú možnosť ju vidieť. Mária je oblečená do tmavomodrej tuniky so svetlomodrým závojom. V jej pohľade autor vyjadril veľké utrpenie nad stratou svojho syna. Panna Mária je vyobrazená v polohe, kedy ide práve chytiť do náručia mŕtve telo Ježiša. Postava mŕtveho Ježiša Krista je v prikrčenej polohe, jeho pohľad je odovzdaný vôle jeho Otca. Doráňané telo Ježiša je polonahé, zakryté bielou plachtou. Na tomto obraze sú sami, len matka a syn. Za postavami sa nachádza obloha, na ktorej sa striedajú mraky a slnečné lúče. Nehodou teda vzniklo obdivuhodné dielo, ktoré je obohatené o van Goghov rukopis.
Panna Mária v impresionizme
Ako sme spomínali, impresionisti sa primárne nesústredili na náboženské umenie, no história nám predkladá viacerých impresionistických maliarov, ktorí boli veriaci a pracovali na náboženských maľbách. Joaquín Sorolla y Bastida bol jedným z nich. Bol to španielsky impresionistický maliar, ktorý je právom nazývaný „majster svetla“. Vedel veľmi precízne pracovať so svetlom na obraze, preto ho môžeme radiť aj medzi luminizionistov. Pri luminizme ide o maliarske poňatie farebného vyjadrenia svetla, čo vedel Sorolla veľmi dobre. Jeho obrazy sú priam živé a je v nich zachytený okamih, ktorý maliar práve pozoruje. Sám bol katolíkom, preto je od neho známych veľa náboženských diel.
Predstavivosť a kúsok duchovna dokázal svojím štetcom vyjadriť Sorolla aj v prípade olejovej maľby Panny Márie z roku 1887. Ide o olejovú maľbu na plátne z roku 1887. Precízne v nej vyjadril Máriinu pokoru a odovzdanosť svojmu osobnému povolaniu, ktoré jej Boh zveril. Jej nevinnosť a nepoškvrnenosť vynikajúco vyjadril bielou šatkou a čiernou tunikou, ktorá ju dôstojne zahaľuje a nechýba svätožiara nad hlavou.
Joaquín Sorolla y Bastida aj Vincent van Gogh sú dôkazom, že umenie náboženských umeleckých diel nevymizlo ani v dobe impresionizmu. Umelci ponúkajú nový pohľad na duchovno a prispôsobujú jazyk svojho štetca dobe, v ktorej žijú, a v niektorých prípadoch ju aj predbiehajú a sú priekopníkmi zaujímavých maliarskych techník.
Snímky: wikipedia