TOP

Slamka v mori

Dívam sa na svoj včerajší deň (a na x dní predtým, takých podobných) a čudujem sa sama sebe. Ako som len mohla takto spanikáriť?

Vždy som mala pocit – nie, až istotu, takú hrdú a pevnú, že mám vieru, čo hory prenáša. Lásku, ktorá prebíja skaly. Odvahu, ktorá prebrodí moria. Nie svoju. Tú od neho, od svojho Boha.

Včera som sa však (zase) topila.

Bolo toho príliš veľa, aj na mňa, hoci mám vraj baterky, čo sa nedajú vybiť, a dokážem nemožné. Mne však unikalo aj to možné: zasadiť muškáty (to som chcela už v piatok pred týždňom), okopať záhradu, umyť okná (aj na birmovku tak boli, no teda!), omaľovať obývačku a kuchyňu, všetko dôkladne umyť, dokončiť prípravy na otvorenú hodinu, rozoslať zadania do školského časopisu (ešte to nejako stihneme), bolo by fajn ísť na jahodovisko (to som ani nevyslovila nahlas).

Sedela som v aute, ktoré nie a nie naštartovať, druhé si hovelo v autoservise (ale áno, odišlo pár dní pred týmto) – a do hodiny som už mala byť na ďalšom stretnutí a popritom stihnúť v nemocnici podať synovi veci. V hlave mi svietila prosba od môjho manžela: „Nezabudni ísť na to stretnutie ku skautskému táboru, ja budem doma s chlapcami.“

„Vypľutá“ zo školy, z tepla, požiadaviek zvonku aj tých svojich som otáčala znovu a znovu kľúčom v zapaľovaní, aby som sa presvedčila, že… to Boh myslí vážne. Auto nešlo. Práve teraz. Práve dnes. Kým som ešte vbehla do domu po dve eurá od dcéry (hej, ani peniaze som nemala vybraté), nazlostilo ma, ako si moja zostava doma lebedí.

 

 

Hneď na ulici som vytiahla telefón a riadne sa manželovi posťažovala. Teda urobila som ho vinným za to, že ráno odíde do práce a ja tu na všetky nepredvídateľnosti sveta aj rodiny ostávam sama. „Nevládzem, počuješ, nevládzem!“

Vlny situácie sa cezo mňa prelievali a ja som strácala dych. Telom aj dušou som slabla, takmer som sa strácala sama v sebe a pred sebou.

Až tak, že som bezmocne vypla mobil po manželovej otázke, čo má teraz robiť, keď je odo mňa vzdialený päťdesiat kilometrov. Niet pomoci, niet!

Sedela som vo vlaku, ktorý som stihla len o chlp, spotená, unavená, nervózna. Toto je ten „bezva“ život? Ako mám byť radostná a v pokoji, keď ledva stíham? Nevidíš, že nevládzem? Bože, naozaj nemôžem mať ani chvíľu pre seba? Jasné, mám odovzdať všetko… ale ja nevládzem!

 

 

Pýtala som si, viac-menej rečnícky, pre seba slamku, nech sa neutopím. Bola to viac napaprčená veta ako viera. Priznávam. Ale bola úprimná.

Z vlaku som bežala rovno do nemocnice, ešte dobre, že je to tak blízko, vedela som, že čas mám nalinkovaný. (Sprosté auto!) Syn bol v pohode a viac-menej ma ani nepotreboval, vie, že o pätnásť minút mám byť o tri kilometre ďalej na povinnom pracovnom stretnutí; letmo som ho prežehnala.

Ťažké dubové dvere budovy som otvárala dve minúty po oficiálnom čase, už som v duchu videla diplomaticky vyčítavé oči môjho šéfa. Miesto toho ma privítali prekvapené oči vrátničky: „Dnes? Nik tu nie je!“

Vyťahujem mobil, a ozaj: termín nám posunuli nie dopredu… ale dozadu. A ja… mám teraz… dve hodiny času pre SEBA!

Môj Boh mi nehodil slamku, ale brvno, teda rovno plť.

Mala som sa nádherne žensky až do príchodu domov, aj vrátane skautskej porady.

Ale… tú frčku do nosa cítim ešte teraz: Nefrfli, dôveruj! (Dal by som ti ešte viac, napríklad – pokoj…)



Komentáre