TOP

Slepá baba

Má to jednu neskutočnú výhodu: vždy vo viere narastie dôvera v Boha na maximum a on žehná… že sme si tú šatku nechali… že sme sa nechali napriek všetkým šokom a nepríjemným zisteniam viesť. Lebo práve vtedy, kým máš zastretú budúcnosť, sa často odkrývajú skutočné tváre ľudí okolo, aj keď niektoré mená nikdy neodhalíš.

Kedysi to bola taká „klasika“ – zaviazať oči a ísť. Hľadaj, kto ťa štuchol! Kam šiel? A kam máš ísť ty, aby si našiel, čo treba, aby si si mohol oslobodiť oči od silne stiahnutej šatky?Slepá baba. Koľkokrát to prinieslo hnev a frustráciu. Ktosi ťa štuchol viac ako treba a zabolelo, prípadne ťa ktosi aj potkol. Výsmešný chichot, hlavne ak si spadol kdesi na výmoli či obrubníku chodníka. Práve teraz, keď nevidíš, aj keď je to len hra, sa tak často odkrývalo, s kým hráš. Čo sú to za ľudia. Niekedy sa to odhalilo, niekedy nie. Ale pocit trpkosti často ostal.

Netušila som, že slepá baba sa hrá, aj keď sme veľkí.

Je to taká Božia špecialitka. Uprostred všednosti dní máš zrazu zaviazané oči a vieš iba jednoduchý pokyn: „Choď tam…“ A ja neviem kam… „Urob to… čo si ešte nikdy nerobil.“

Často máme zaviazané oči a netušíme, čo to má vlastne znamenať. Táto situácia, toto vyjadrenie človeka, ktorého poznáš roky, a teraz kukáš ako puk.

Rovnako ako v slepej babe, ktosi ťa zrazu zvrtne a povie: „Tu!“ Zmätok vo vnútri: Kde to je, tu?

A rovnako padajú aj údery v situácii, keď potrebuješ viac pomoci a dobrej navigácie než výsmechu a podrazov. Bolí to. A nestačí to zmyť slzami zlosti a bezmocnosti, ako keď sme boli malí a rýchlo zabudli. Možno práve preto, že v tejto Božej slepej babe ide často o veľa, o radikálnu zmenu života, presne v štýle adrenalínových Božích plánov.

Má to jednu neskutočnú výhodu: vždy vo viere narastie dôvera v Boha na maximum a on žehná… že sme si tú šatku nechali… že sme sa nechali napriek všetkým šokom a nepríjemným zisteniam viesť. Lebo práve vtedy, kým máš zastretú budúcnosť, sa často odkrývajú skutočné tváre ľudí okolo, aj keď niektoré mená nikdy neodhalíš.

Som v tejto hre dobrovoľne už niekoľko desaťročí, posledné nové kolo trvá viac ako mesiac. A zmáha. Slepá baba by bola pre mňa veľmi trpká hra, ak by som nemala poruke niekoho ako On.

Aj keď štuchancov, trápnych vyjadrení, hlúpeho ticha, keď očakávam slovko, skrývaní sa miesto pomoci, falošnej láskavosti je dosť, viem, že ma vedie On. Spolieham sa. Úplne. Bláznivo.

V tej mäteži zvukov a inštrukcií som plne sústredená na Jeho hlas. Na Jeho signál. Na Jeho navigáciu.

A cítim pokoj, akým ma vedie v tejto mojej terajšej tme.

Viem, že s dôverou prejdem. A keď už si budem môcť dať dolu šatku nepredvídateľnej situácie, žasnem nad miestom, kam ma doviedol. Vždy mi pripraví niečo viac a lepšie! No zmrazí ma pohľad na útes, ktorým som prešla. Rany prestanú štípať a neznesiteľne bolieť. Všetko bude nové a lepšie. Raz tú poslednú hru prejdem zo zeme niekam inam…

Hrám. Je o čo.



Komentáre