Špirála života: Som stvorený, aby som rástol

„Musí ma stvoriť, aby som sa narodil. Musí sa obetovať, aby som sa narodil. Musí sa umenšovať, aby som rástol. Musím rásť, lebo som sa narodil. Musím žiť, lebo som rástol. Musím umrieť, lebo som žil. Musím umrieť, aby som sa narodil.“ Táto myšlienka nie je kruh, ale špirála. Nevracia nás späť na to isté miesto – vedie nás hlbšie. A hoci jej forma pripomína básnický paradox, obsah v sebe nesie jadro nášho bytia – a zároveň Božieho plánu.

Moje narodenie nie je náhoda. Je odpoveďou na túžbu. Nie moju – Božiu. Nie som tu preto, že sa niečo „stalo“. Som tu preto, že niekto chcel, aby som bol. V okamihu môjho počatia ma niekto vymyslel v srdci – nie ako projekt, ale ako osobu.

Nejaký čas mi trvalo, kým som prešla pochopením a prijatím celej tejto oblasti úmyslu mojej existencie. Nie som z početnej rodiny, sme len dve. Aj tak ma nechceli. Mala som sa narodiť ťažko chorá, preto ma mama nechcela. Otec jej povedal, že rozhodnutie je na nej, že ona je mama. Premýšľam, ako sa asi musela cítiť. Čo viem s istotou, je to, že to bolo komplikované. Dokázala mi to prístupom ku mne. 

Každý, kto bol niekedy milovaný bezpodmienečne, tuší, čo to znamená. A každý, kto bol niekedy odmietnutý, cíti, ako hlboko to vie bolieť.

Preto potrebujeme opakovane počuť: Si chcený. Nie zbytočný. Nie nadbytočný. Nie príliš. Nie málo. Stvoril som ťa, hovorí Boh. A nezmýlil som sa.

Obeta ako pôrod

Pôrod je krv, pot, bolesť. A predsa – láska.

Pôrod nie je len fyzická udalosť. Je to duchovný akt oddelenia. Matka, ktorá dieťa vynosí, ho v sebe zároveň celkom vlastní – ale musí ho pustiť, ak ho chce darovať svetu. Ako adoptívna matka som musela zo dňa na deň bez pomocnej sily hormónov pustiť staré, aby som prijala nové, a rovno konfrontovať svoju nutkavú potrebu vtláčať svoje predstavy do Bohom stvoreného syna. 

A viem, že Boh takto rodí mňa. Stvoril ma pre život, ale neviaže si ma. Dáva mi slobodu, aj keď vie, že ju môžem zneužiť. Obetuje sa – nie v teórii, ale skutočne. Kristus na kríži nie je obraz smútku. Je to najradikálnejší pôrod sveta. Narodenie večného života z bolesti nekonečnej lásky.

Aby som mohol rásť, on sa musí zmenšiť

Neuveriteľné je, že Boh mi robí miesto. Nielen v priestore, ale aj v príbehu.

On – všemohúci, večný – sa zmenšuje do tela dieťaťa, aby ma naučil, že rast nie je výbuch, ale ticho. Že veľkosť neprichádza silou, ale prítomnosťou. Každý deň ma pozýva k rastu – nie takému, aký meria svet. Nie v zmysle viac followerov, úspechov alebo kontrolovateľnosti. Ale viac hĺbky, odvahy povedať, pravdy vo vzťahoch. Viac pokoja v nepokoji. On sa umenšuje, aby som sa nezľakol. Aby som rástol bez strachu, že nie som dosť.

Musím žiť. A žiť naozaj

Veľmi veľa ľudí dnes prežíva, ale nežije. Sú zapnutí, ale nie sú prítomní. Sú aktívni, ale nie vedomí. Život nie je zoznam úloh. Je to cesta prijatia a straty, radosti a pádu. Keď žijem, prijímam celok – nie len vrcholy. Keď žijem, otváram sa aj bolesti, pretože len otvorené srdce dokáže milovať. Kristus ma pozýva do života, nie do schémy. Do dychu, nie do výkonu.

Mojím osobným životným mottom vychádzajúcim z osobnej skúsenosti je: „Žiť život živým životom.” Znamená to zastať si samu seba, povedať aj počuť pravdu. Znamená to prevziať autoritu s vedomím, že nemám odpoveď na všetko. Znamená to byť tam, kde som, s tými, ktorých mám rada v pravde bytia, všedného dňa a hlbokých rozhovorov. Čítaním kníh, ktoré ma pozdvihujú, umierňovaním svojich túžob a ukladania sa do náruče toho, ktorý ma stvoril. 

A potom… musím umrieť

Toto je bod, ktorému sa vyhýbame. Nie je to len fyzická smrť. Je to smrť predstáv, identít, závislostí, ambícií, ktoré ma neživia. Smrť je prechod. Nie výpadok, nie koniec. V Kristovi je smrť bránou, nie stenou.

Moja najobľúbenejšia časť života je umieranie. Všetkým pôsobením okolo mňa – rodina, škola, práca, manžel, svokrovci, priatelia, kamaráti, známi by ma radi videli inú, aká som. Udržať to, kým som, so symbiózou s úmyslom stvoriteľa je skutočne denná práca. Hľadám seba v umieraní nánosom predstáv, túžob či požiadavkám.

A tu sa špirála otáča: Umieram, aby som sa znovu narodil. Zanechávam staré, aby som mohol prijať nové. Strácam kontrolu, aby som získal dôveru. Umieram k slobode. Spoznávam sa a skúšam byť i žiť.

Narodenie sa deje stále

Moje prvé narodenie bolo biologické. Ale každé ďalšie narodenie je duchovné. Každé „áno“ Bohu je nový pôrod. Každé „odpúšťam“ je nový začiatok. Každé „Bože, nevládzem, ale dôverujem ti“ je nová krvná línia nádeje. Boh sa neúnavne obetuje, aby ma rodil znovu a znovu. Nie preto, žeby som bol nehotový. Ale preto, že ma miluje do procesu, nie do dokonalosti. Aké upokojujúce, že to nemusím vedieť všetko hneď.

Tak ako teda?Narodil som sa. Rástol som. Žil som. Umieral som. A rodím sa znova. Nie ako iný človek. Ale ako ten istý, v ktorom sa Boh stáva čoraz viac viditeľný. Nech sa teda narodenie nikdy nezastaví. Lebo je to jeho láska, ktorá ma znova a znova tvorí. Ak sa znova nenarodíte z vody a z Ducha, nemôžete vojsť do Božieho kráľovstva. (porov. Jn 3, 5)