TOP

Spoveď – sviatosť nového života

Keď spoznáme skutočnú podstatu sviatosti zmierenia, objavíme v prvom rade milosrdného Otca pripraveného odpúšťať. V druhom rade príležitosť stať sa lepším človekom a napraviť svoje prehrešky.

Jedným z najčastejších mýtov o katolíkoch, s ktorým sa stretávame, je, že môžu hrešiť, koľko a ako chcú, dôležité je, aby sa potom z hriechov vyspovedali. Táto mylná predstava sa často prezentuje ako jeden z dôvodov, prečo Cirkev nemá žiadnu morálnu autoritu. A nielen to. Samotná spoveď sa potom stáva pilátovským umytím rúk nad vlastnými prehreškami. Ľudia ju viac nevnímajú ako sviatosť – neviditeľnú Božiu milosť, stretnutie s Pánom, ale ako čosi povrchné.

Spoveď má podľa Cirkvi viacero správnych názvov, ktoré spoločne najlepšie vystihujú jej skutočnú podstatu. V žiadnom prípade nie je nástrojom, ktorým by sa katolíci zbavovali zodpovednosti za svoje činy. Práve naopak. Povoláva k prijatiu zodpovednosti za svoje činy, slová a myšlienky, ako aj k zodpovednému konaniu v budúcnosti. Podľa mýtov o spovedi by sme si mohli myslieť, že relativizuje hriechy a zlé skutky, lebo stačí jeden rozhovor s kňazom a všetko je zažehnané. Lenže takáto spoveď by sa absolútne minula so svojím účelom.

Sviatosť obrátenia

Zjednodušene sa dá hriech chápať ako maličkosť. Z psychologického hľadiska by sme asi ani nemohli fungovať inak. V skutočnosti je však každý hriech nesmierne vážna záležitosť, ktorú nemožno brať na ľahkú váhu. Tak ako symptómy a príznaky chorôb, aj naše hriechy svedčia o vážnej diagnóze v pozadí. Britský mysliteľ G. K. Chesterton bol presvedčený, že prvotný hriech je jediná časť kresťanskej teológie, ktorú netreba dokazovať, lebo jeho existencia je evidentná.

Žijeme v padlom svete a každý náš osobný pád to iba potvrdzuje. Od momentu, keď naši prapredkovia opustili rajskú záhradu, je hriešnosť, sebadeštruktívny vzdor voči Stvoriteľovi pre ľudí štandardom. Sami v sebe ani neoplývame schopnosťou vymaniť sa z tohto existenciálneho marazmu. Oslobodiť nás dokáže len moc Kristovho kríža.

Preto Katechizmus hovorí o spovedi ako o sviatosti obrátenia – je momentom, v ktorom sa vzdávame našich zlyhaní a opätovne priľneme ku krížu. Odvrátime sa od temnoty, ktorá vďaka Kristovmu víťazstvu patrí do zabudnutej minulosti. S nádejou hľadíme na lepšie zajtrajšky, v ktorých sa snažíme byť dokonalí, ako je dokonalý náš Otec.


Sviatosť pokánia

Úprimná a účinná spoveď si vyžaduje úprimnú ľútosť. Kresťan sa musí dobre zamyslieť, či hriech, ktorý plánuje vyznať, naozaj ľutuje. Ak ho neľutuje, prečo sa z neho spovedá? A ak vie, že ide o niečo, z čoho by sa vyspovedať mal, na oplátku treba zistiť, prečo danú vec neľutuje.

Proces, ktorý nazývame aj „spytovanie svedomia“, je neoddeliteľnou súčasťou sviatosti. Nielenže učí pokore, lebo človek je sám sebe žalobcom a musí vnímať svoje chyby, ale zároveň robí svedomie citlivejším a zrelším. Je tak počiatkom potrebnej premeny zmýšľania, ktorú zosobňuje náprava samotných previnení.

 

Sviatosť svätej spovede

Je tradíciou Cirkvi, už od jej počiatkov v prvom storočí, že kresťania vyznávajú hriechy pred bratmi a sestrami. Otvorenosť v rámci spoločenstva, aj vo veciach, o ktorých sa nerozpráva ľahko, bola silnou stránkou raných kresťanov. Dodávala komunite súdržnosť.

Časom sa táto tradícia pretransformovala na oveľa súkromnejší rozhovor medzi spovedníkom a spovedajúcim sa. Podstatné je, že stále zahŕňa rozmer vyznania pred Bohom a pred Cirkvou. Človek, ktorý prijíma sviatosť svätej spovede, uznáva, že Pán má čo povedať aj do týchto sfér našich životov. Do krížov, ktoré sa nenesú ľahko a sú zdrojom vnútorných konfliktov.

 

 

Sviatosť odpustenia

V knihe rozhovorov s pápežom Františkom Meno Boha je Milosrdenstvo nachádzame citát: „Krehkosťou našej éry je taktiež aj toto: neveríme, že existuje šanca na vykúpenie; na ruku, ktorá nás zodvihne; na objatie, ktoré zachráni, odpustí, pozdvihne, zaplaví nekonečnou, trpezlivou a zhovievavou láskou; postaví naspäť na nohy. Potrebujeme milosrdenstvo.“

Preto v jubilejnom Svätom roku milosrdenstva pápež František rozoslal do sveta takzvaných „misionárov milosrdenstva“, ktorých úlohou bolo byť „príjemnými, milujúcimi a súcitnými spovedníkmi, väčšmi pozornými ku komplikovaným situáciám jednotlivých osôb“.Cirkev sprostredkúva cez sviatosť odpustenia zlomenému človeku stretnutie s milosrdným Otcom, ktorý túži po našom vykúpení – nie zatratení.

 

Sviatosť zmierenia

Spoveď poskytuje zmierenie v troch rovinách.

V prvom rade zmieruje hriešnika s Bohom, lebo napravuje škody spôsobené hriechom na našom osobnom vzťahu s Pánom. Následne prináša zmier aj do medziľudských vzťahov, lebo vedie kresťanov, aby odpúšťali svojim vinníkom a sami žiadali o odpustenie za vlastné prehrešky. No a do tretice zmieruje človeka so sebou samým, lebo lieči vnútorné konflikty spôsobené zlými myšlienkami, slovami a skutkami.

Spoveď je tak sviatosťou pokoja a nového života v Kristovi, v ktorom má každý z nás šancu byť lepším človekom a vernejším Ježišovým učeníkom.



Komentáre