Stále nejaká, stále „príliš“
Dookola sa v živote lopotím s neustálymi požiadavkami iných, aká by som mala byť. Máte to aj vy tak, že na seba počúvate okrem povzbudení aj nekonštruktívne slovné nálety ľudí, ktorí nekontrolovane vyprsknú zo seba, čo im práve napadne? Mne sa to teda stáva pomerne často a čo je ešte horšie, ja sama sa prichytím pri tom, ako častujem iných. Len tak. Beztrestne, neuvážene.
Pred Vianocami som zažila niekoľko zvláštnych situácií. Najprv v práci, kde som bola „príliš rýchla“, lebo som nečakala so zadanou úlohou do ďalšieho mesiaca, potom na jednej víkendovke, kde som znovu bola nejaká „príliš“, lebo som napríklad upratovala zo stola priebežne niekedy aj čisté poháre a taniere, keďže nás tam bolo pomerne dosť a ostatní sedeli. No a bodka za všetkým bola, keď som nahrala vianočný podcast pre Inšpirujúce Slovo+. Okrem povzbudení totiž prišla poznámka od jednej známej, že som tam „príliš nevýrazná“. Vraj to chcelo viac mejkapu.
Popravde, ani som nevedela, ako mám zareagovať. Už toho bolo príliš veľa, príliš často. Opakovanému pozvaniu z redakcie som tentokrát povedala áno, keďže to prvé pred pár mesiacmi som odriekla kvôli svokrovi, ktorý v tom čase zomieral a ja som cítila potrebu sprevádzať ho na jeho poslednej ceste.
NEVÝRAZNÁ, ALE JEHO
Vzala som si teda dovolenku z práce a so značne podlomeným zdravím som sa dopravila na druhú stranu republiky. V aute ma chytal taký dráždivý kašeľ, že som si do poslednej chvíle myslela, že nebudem schopná natočiť ani tých pár minút, kvôli ktorým som merala dlhú cestu.
Nakrúcali sme podcast, ktorý sa prevažne počúva, nie pozerá a na dôvažok, jediné, prečo som vôbec druhýkrát prišla bolo, že sa snažím odpovedať na Božie volanie. Bola som tam „nevýrazná“, aby on zjavil sám seba i svoju slávu. A viete čo? Nakoniec som za tú poznámku bola aj rada. Presne o to by nám totiž v Božom kráľovstve malo ísť. Mňa nech ubúda a on nech rastie.
Ako veriacu ženu ma v prvom rade zaujíma to, ako ma vidí Boh. Potom sú tu však aj hlasy, ktoré v sebe reflektujem a zamýšľam sa, čo s nimi. Nie vždy to totiž musí byť poňaté zle. Veľa závisí od vnútorného nastavenia môjho srdca, ktoré ide ruka v ruke s mojou reakciou na to vypočuté, ale aj na to mnou vypovedané.
LÁSKA PRIKRÝVA MNOŽSTVO HRIECHOV
Je dobre známe, že pre nás ženy sú poznámky od iných jedným z nástrojov zlého, ktorým sa snaží podkopať našu hodnotu. Áno, je legitímne, že mi to nerobí dobre a poznámky tohto typu ma môžu ubíjať. Zároveň je to však priestor, vďaka ktorému sa viac zavesím na Ježiša. On totiž určuje moju hodnotu. On je ten, v koho verím a komu dôverujem. To jeho slová lahodia môjmu duchu, prinášajú úľavu, oddych, povzbudenie i nekonečnú lásku, ktorá topí ľady môjho zraneného vnútra. To jeho láska prikrýva nedostatky druhých, ktorí veľakrát neúmyselne a neuvážene vypustia z úst slová, ktoré druhého nebudujú.
Toto sú chvíle, kedy by sme sa mali skryť do kaplnky nášho srdca, na chvíľu zastať a zotrvať v tichu, nechať doznieť naše emócie a pýtať sa – ak to bolo niečo, čo iní povedali o mne –: „Ako ma vidíš ty, Ježiš?“ No a v opačnom prípade, keď som ja tým slovným katom, potrebujem činiť pokánie a povedať: „Odpusť mi, Pane, že som tomu človeku povedala neuvážene to, čo ho mohlo zraniť. Daj mi tvojho Ducha, múdrosť a láskavosť a dovoľ mi byť nástrojom, ktorým zjavuješ iným, ako ich vidíš ty. Vo mne, prosím, odstráň prekážky, ktoré tomu bránia, aby si ty bol oslávený.“