Streda Svätého týždňa: Skutočná láska dozrieva pod krížom

V dnešný deň vystupuje do popredia postava Judáša. Citlivo vnímame jeho zradu a spolu s učeníkmi prežívame smútok, ktorý priniesla. Nech však Judáš nezatieni toho najdôležitejšieho. Obráťme svoj pohľad predovšetkým na Ježiša – na chvíle poslednej večere – a zostaňme s ním pri stole ako s Priateľom, ktorý túži po našej blízkosti.

Môj čas je blízko, hovorí dnes Ježiš svojim učeníkom. Rozumeli však v tej chvíli skutočnému významu jeho slov?

Hoci ich Ježiš v závere svojho verejného účinkovania opakovane pripravoval na zavŕšenie vykupiteľského diela, jeho slová často presahovali hranice ich vtedajšieho chápania. Písmo nám potvrdzuje, že dobové predstavy o Mesiášovi boli odlišné – ľud očakával mocného vodcu, ktorý nastolí pozemský poriadok, právo a vymaní ich z rímskej nadvlády.

Akého Mesiáša očakávali samotní učeníci?

Čas strávený v Ježišovej blízkosti ich postupne pretváral a viedol k novému vnímaniu mesiášstva. Ježiš prinášal iný poriadok, konfrontoval náboženských vodcov s Novou zmluvou. Zdôrazňoval milosrdenstvo nad rituálnymi predpismi a lásku povýšil aj nad Mojžišove zákony. Učeníci túto Ježišovu „inakosť“ vnímali a bytostne ich priťahovala. Práve ona bola tým magnetom, pre ktorý boli ochotní zanechať všetko – svoje siete, istoty i rodiny – a nasledovať ho ako svojho Pána a Spasiteľa.

Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí

Ježiš dokonale poznal Otcovu vôľu. Vedel dokonca aj o Judášovej zrade, čo našu pozornosť upriamuje na jeho Božskú podstatu. Práve počas Veľkého týždňa sa Ježišovo Božstvo prejavuje naplno a v celej svojej hĺbke.

Učeníci ho spoznávali postupne: pri uzdravovaní chorých, pri prorockom vykladaní Písma či pri zázrakoch, ktoré vykonal. No najviac ho spoznávali v jeho láske. V láske, ktorá nehľadela na pôvod, minulosť človeka a už vôbec nie na to, či je v ľudských očiach „hodný“ prijatia. Táto nepodmienená láska vytláčala pochybnosti a priťahovala k nemu zástupy.

Láska, ktorá presahuje chápanie

Vo Veľkom týždni sa ako najvýraznejšia vlastnosť Boha ukazuje práve jeho láska k nám – ako láska, ktorá sa bezvýhradne obetuje na kríži.

Božia láska nás učí niečo prevratné: že skutočná láska sa nebojí bolesti. Často sa totiž rodí a dozrieva práve pod ťažobou kríža. A čo je najdôležitejšie, táto láska definitívne premáha hriech a smrť.

Ježiš však nie je len Boh. Je Bohočlovek a práve jeho hlboké človečenstvo nás má v tieto dni k nemu priťahovať. Ježiš nikdy nebol taký silný a zároveň taký zraniteľný, ako počas udalostí Veľkého týždňa.

Jeho telo sa potilo krvou, trpelo pod údermi biča, krvácalo pod ťarchou tŕňovej koruny. Opakovane padalo do prachu zeme – tej istej, z ktorej sme boli utvorení –, aby nám z tohto prachu prinavrátil stratený život. Ako človek neodmieta pomoc Šimona, s vďakou prijíma Veronikin súcit a ešte aj na kríži zvolá: „Žíznim.“ Nie je to len túžba po vode, je to hlboký ľudský smäd po prítomnosti človeka.

Ešte predtým, než na Ježiša doľahne fyzické utrpenie, zakúša hlbokú ľudskú bolesť – zradu jedného z tých, ktorí mu boli najbližší. Ostatní učeníci, hoci sa neskôr rozutekajú, v tej chvíli smútia s ním. Sedia s Ježišom za stolom, prijímajú jeho telo a krv. V tomto spoločenstve sa Ježišovo Božstvo a ľudstvo spája v geste darovania sa – skôr, než sa ich svet na pár hodín rozpadne v tme Veľkého piatka.

Moje miesto pri jeho stole

Aj ja chcem v tieto dni kráčať s Ježišom. Chcem ho vnímať ako Boha – ako definitívneho Víťaza, ktorý z tohto boja vzíde oslávený a ktorý za moju hriešnosť zaplatil svojou nesmiernou láskou. No zároveň vnímam Ježiša ako človeka, ktorý hoci sa chvel pred kalichom utrpenia, nehľadal vlastnú vôľu, ale vôľu svojho Otca.

Hľadím na Judášovu zradu a cítim, ako Ježiša ľudsky bolí. Uvedomujem si, že práve v týchto najťažších okamihoch Ježiš nechce byť sám. Túži prežívať svoju Veľkú noc s tými, ktorí sú mu najbližší – dokonca aj s tým, kto ho vzápätí zradí.

Ježiš chce, aby som pri ňom bol aj ja. Či už mu s láskou pomáham pripravovať večeru, alebo vo vnútri tajne prerátavam, za čo by bolo „výhodnejšie“ ho vymeniť.

On chce byť mojím Bohočlovekom: chce sa mi zjavovať vo svojej sláve a všemohúcnosti, no zároveň ma volá k sebe vo svojej krehkosti a smäde po priateľstve.

Pane Ježišu, túžim ťa v tejto Veľkej noci milovať ako svojho Pána. Ďakujem ti za víťazstvo nad hriechom a za to, že si si ako šat obliekol moju hriešnosť. Chcem ťa nasledovať ako najlepšieho priateľa – byť ti verným a oddaným, nezabúdať na teba vo chvíľach radostných ani vtedy, keď na mňa doľahnú skúšky a tieň kríža.

Zastav sa a pýtaj sa

Ježiš bytostne túži po blízkosti človeka. Som pre neho v tieto dni niekým, kto tíši jeho smäd po priateľstve alebo vnímam „len“ jeho silnú Božskú podstatu?

V čom dnes zrádzam Ježiša ja – slovom, postojom, uprednostňovaním niekoho alebo niečoho pred ním?