Svätenina nie je amulet. A čo teda?

Svätenina nie je amulet. A čo teda?
Na otázku, aké sviatosti sme prijali, spravidla všetci vieme odpovedať. Ale čo ak by sme sa opýtali na sväteniny? Stretáme sa s nimi častejšie, než si azda myslíme, tak pri liturgii ako aj v súkromí.

Čo všetko zahŕňa pojem sväteniny, na čo ich Cirkev ustanovuje a na čo nám slúžia? Koľko ich vôbec je a sú všade rovnaké? Je ich udeľovanie len výsadou kňazov? Komu sú určené a ako vlastne fungujú? Zaostrime na sväteniny v Katolíckej cirkvi.

 

Čo sú to sväteniny?

„Sväteniny sú posvätné znaky, ktorými sa, určitým napodobnením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky,“ píše sa v štvrtej kapitole Katechizmu Katolíckej cirkvi, „pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života.“ Účelom udeľovania svätenín je podľa Katechizmu posvätenie niektorých cirkevných služieb, niektorých životných stavov, najrozličnejších okolností kresťanského života, ako aj používania vecí, ktoré sú užitočné pre človeka.

 

Ako tomu rozumieť?

Jednoduchým príkladom môže byť vyslúženie si sviatostného manželstva, pred ktorým možno prijať požehnanie snúbencov, čiže sväteninu. Alebo nosenie posväteného kríža, ruženca či medailónu nám môže pomáhať uvedomovať si viac Božiu prítomnosť, a tak sa počas dňa častejšie v modlitbe spájať s Bohom a tým posväcovať náš život.

 

V čom sa sväteniny odlišujú od sviatostí?

Aj keď oboje – sviatosti i sväteniny – sú prostriedkami Božej milosti, nejedná sa o to isté. Slovami Katechizmu, „sväteniny neudeľujú milosť Ducha Svätého na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti a uspôsobujú na spoluprácu s ňou.“ Sviatosti boli ustanovené samotným Kristom, ich počet je nemenný. Sväteniny boli ustanovené Cirkvou, priebežne môžu vznikať i zanikať. Sviatosť má vždy za cieľ priame posvätenie ľudskej duše, sväteniny majú rôzne určenie. A takisto, kým sviatosti pôsobia samé osebe, bez ohľadu na duchovnú či morálnu dispozíciu prijímajúceho, účinok sväteniny závisí od dispozície prijímajúceho.

 

Aké sväteniny poznáme?

Predovšetkým sú to požehnania – osôb, jedla, predmetov či miest, budov, zariadenia v kostole, predmetov slúžiacich ľudovej nábožnosti, ale aj rozličných činností a príležitostí. „Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich účinok je v tom, že zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické účely,“ vysvetľuje Katechizmus a zároveň upozorňuje, že žiadne požehnanie určené osobe sa nesmie zamieňať so sviatostnou vysviackou. „Požehnania sú oslavou Boha za jeho diela a dary a súčasne orodovaním Cirkvi, aby ľudia mohli používať Božie dary v duchu evanjelia,“ sumarizuje Katechizmus. Okrem požehnaní je ďalšou sväteninou tiež katolícky pohreb.

 

Svätenina nie je amulet. A čo teda?

 

Ktoré požehnania sú to?

Je ich mnoho. Cirkvou zostavené texty k ich udeľovaniu sú obsiahnuté v liturgických knihách, predovšetkým v Benedikcionále. Uvedieme však aspoň niekoľko príkladov. Požehnanie rodín, snúbencov, ženy pred pôrodom, chorých, pútnikov, svätoblažejské požehnanie hrdla, požehnanie rôznych budov, požehnanie kostola a jeho vybavenia, devocionálií, tiež požehnanie vody, nápojov, jedál, bylín, ale aj zvierat, úrody, rôznych dopravných prostriedkov či symbolov mesta.

 

Sú sväteniny univerzálne pre celú Cirkev?

Mnohé zrejme áno, ale nie všetky. „Podľa pastoračných rozhodnutí biskupov sväteniny môžu zodpovedať aj potrebám, kultúre a dejinám kresťanského ľudu istého kraja alebo obdobia,“ píše sa v Katechizme. Znamená to, že počet svätenín na rozdiel od nemenných siedmich sviatostí nie je pevne stanovený. „Apoštolský stolec môže ustanoviť nové sväteniny alebo niektoré z nich zrušiť alebo zmeniť,“ uvádza sa v Kódexe. Podľa Katechizmu vysluhovanie sväteniny vždy obsahuje modlitbu, ktorú často sprevádza stanovený znak – spravidla vkladanie ruky, znak kríža či pokropenie svätenou vodou.

 

Pre koho sú sväteniny určené?

Kódex Kánonického práva uvádza, že požehnania treba udeľovať predovšetkým katolíkom, no môžu sa dať aj katechumenom, ba aj nekatolíkom, ak tomu nebráni zákaz Cirkvi.

 

Kto môže sväteniny udeľovať?

Kým u niektorých svätenín je ich udeľovanie rezervované výhradne biskupom, kňazom či diakonom, niektoré iné môžu udeľovať aj laici, ktorí majú primerané kvality. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium (v slovenčine Konštitúcia o posvätnej liturgii) v tejto súvislosti priam vyzýva, aby požehnaní vyhradených biskupom či kňazom bolo čo najmenej. „Treba sa postarať o to, aby aspoň v osobitných okolnostiach a so súhlasom ordinára mohli niektoré sväteniny udeľovať aj laici, ktorí majú náležité vlastnosti,“ píše sa v Konštitúcii. „Každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával,“ vysvetľuje Katechizmus. Typickým príkladom, kedy laik udeľuje sväteninu, je rodičovské požehnanie dieťaťa či požehnanie jedla v rodine. „Čím viac sa požehnanie týka ekleziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom – biskupom, kňazom alebo diakonom,“ spresňuje Katechizmus..

 

Svätenina nie je amulet. A čo teda?

 

Nie sú sväteniny v podstate amuletmi?

Sväteniny si nemožno zamieňať s amuletmi či zaklínadlami. Sväteniny totiž nefungujú na princípe, že by okolo nás automaticky vytvárali nejakú ochrannú zónu, nemajú moc samy v sebe. Účinok prijatého požehnania či posväteného predmetu nutne predpokladá správne disponovaného ducha. „Ti, čo žiadajú Božie požehnanie prostredníctvom Cirkvi, majú potvrdzovať svoju pripravenosť tou vierou, ktorej je všetko možné; majú sa opierať o nádej, ktorá nezahanbuje; majú sa oživovať predovšetkým láskou, ktorá pobáda na zachovávanie Božích prikázaní,“ píše sa v úvode Benedikcionála, „dobre pripraveným veriacim sa posväcuje takmer každá udalosť života Božou milosťou, ktorá vyviera z veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista.“

 

Ako zaobchádzať s posvätenými predmetmi?

Podľa Kódexu sa s posvätnými vecami, ktoré sú posvätením alebo požehnaním určené na Boží kult, má zaobchádzať úctivo a nemajú sa používať na profánne alebo im nie vlastné ciele, hoci sú vo vlastníctve súkromných osôb. Takisto, v prípade, že posvätené devocionálie už doslúžia alebo ich viac nepotrebujeme, musíme s nimi naložiť tak, aby nebola pochybnosť o úctivom nakladaní s nimi. Prakticky to znamená posvätené predmety, ktoré už viac nepotrebujeme, darovať do dobrých rúk, prípadne horľavé veci spáliť, svätenú vodu vyliať do záhradky či kvetináča a podobne.

 

Musí katolík prijímať a používať sväteniny?

Isteže nemusí. Sväteniny nie sú cieľom, ale prostriedkom. Odporúčaným, ale nie nevyhnutným. Kým jedni majú veľkú záľubu vo sväteninách, iní si ich až tak veľmi neosvojili. Vždy je však dobre mať na pamäti, že aj skrz sväteniny môže Boh vstupovať do nášho života – či už toho dennodenného, alebo jeho významnejších chvíľ.

 

Odkedy Cirkev udeľuje sväteniny?

Sú sväteniny praxou v Cirkvi len posledné storočia alebo ich história siaha hlbšie? Odpoveď nachádzame v knihe Požehnania. Zo širokého spektra viditeľných liturgických úkonov a znamení sa okolo dvanásteho storočia začalo špecifikovať sedem sviatostí. Označovali ich pojmom sacramenta maiora, teda veľké sviatosti. Ostatné znamenia a úkony sa zhrnuli pod pojmom sacramenta minora, teda malé sviatosti. Ešte v tom istom storočí sa začal pre ne používať pojem sakramentálie, sväteniny, ktorý v Cirkvi používame dodnes. Sväteniny však boli v Cirkvi prítomné už skôr, než sa začali týmto pojmom nazývať. „Už na začiatku tretieho storočia nachádzame v spisoch sv. Hypolita požehnanie olív, oleja a medu,“ uvádza sa v teologicko-pastorálnom úvode publikácie. Od polovice štvrtého storočia existujú zmienky o požehnávaní osôb a predmetov, tiež potom aj o požehnaní kňazských rúch a sakrálnych stavieb. Ďalšie sväteniny vo veľkom pribúdali i počas stredoveku.

 

Svätenina nie je amulet. A čo teda?
Snímka: archív Eleny Jendrašíkovej

 

Chalupu bez kríža si neviem predstaviť

Šesťdesiatnička Elena Jendrašíková je so sväteninami v intenzívnom kontakte každý deň. Tvrdí, že posvätené predmety, ktoré doma má a používa, jej pomáhajú pri modlitbe a pripomínajú jej Božiu prítomnosť. „Ja si ani neviem predstaviť chalupu bez kríža alebo bez hromničky,“ začína rozprávať pani Elena. Čerstvá dôchodkyňa každý deň začína prežehnaním sa svätenou vodou. „Diabol od teba odíde,“ vysvetľuje z vlastnej skúsenosti, „ja mám potom vždy taký pekný deň…,“ dodáva presvedčivo. „Predtým som si tak nebrávala svätenú vodu, ale teraz si vezmem aj tri litre a veru to za rok aj miniem,“ s úsmevom hovorí pani Elena.

 

Hromnička mi pomáha hlbšie sa ponoriť do modlitby

Takisto hromničná sviečka u pani Eleny doma horí každý deň. „Vždy, keď sa modlíme Korunku o tretej, zapálime si hromničku,“ hovorí a vysvetľuje, že pri hromničnej svieci sa dokáže lepšie sústrediť a darí sa jej hlbšie sa ponoriť do modlitby, „úplne inak to vyzerá, ako keď modlitbu len tak odrapocem.“ Spomína na istú kázeň predošlého pána farára v jej farnosti, v ktorej veľmi odporúčal častú modlitbu pri hromničnej svieci. „Keby ste vedeli, akú moc má tá hromnička, denno-denne by ste sa pri nej modlili,“ voľne parafrázuje slová kňaza.

 

Svätenina nie je amulet. A čo teda?
Snímka: archív Eleny Jendrašíkovej

 

Pohľad na kríž ma vždy upúta

„Takisto, keď sa pozriem na kríž, upúta ma to a pripomenie mi to, že sa mám modliť tak zvnútra, nie len navonok,“ len ťažko sa snaží nájsť výstižné slová pani Elena. Hovorí tiež o tom, že posvätené veci máme mať v úcte. Aj ona sa o to snaží – nielen, že kríž má v jej dome svoje čestné miesto, ale so všetkými posvätenými predmetmi zaobchádza úctivo.

 

Každé zvláštne požehnanie je milosť navyše

I rôzne špeciálne požehnania – hrdla, bylín, jedál, príbytkov – prijíma pani Elena veľmi rada. Napriek tomu, že požehnanie prijíma denne v závere každej svätej omše. „To je pravda, ale každé to zvláštne požehnanie vnímam ako milosť navyše,“ vysvetľuje. „Veď koľkokrát za deň jeme?“ pýta sa rečnícky. „Napríklad na svätoblažejské požehnanie vždy chodievam a mám skúsenosť, že je to naozaj účinné, len veľmi výnimočne bývam chorá na hrdlo,“ hovorí, „takisto keď nám pán farár príde posvätiť som, to je úžasná milosť pre rodinu.“

 

Svätenina nie je amulet. A čo teda?
Snímka: archív Eleny Jendrašíkovej

 

V kňazovi slúžim Pánovi Ježišovi

Okrem svojej domácnosti sa pani Elena Jendrašíková stretáva s posvätenými predmetmi i v kostole. Vo svojej farnosti na Orave totiž slúži ako kostolníčka. „Kalich, misky, ornáty, všetko sú to veci, s ktorými sa snažím zaobchádzať s čo najväčšou úctou,“ hovorí. „Boli časy, kedy sa liturgických nádob dotýkal len kňaz, žiaden kostolník.“ Hovorí, že aj táto služba je pre ňu veľká milosť. „Veď kto poslúži kňazovi, akoby slúžil Pánovi Ježišovi,“ teší sa zo služby pani Elena. „Ale bez Božieho požehnania sú márne naše namáhania,“ s vďačnosťou a dôrazom v hlase zakončuje oravská kostolníčka.

 

Reláciu TV Lux o sväteninách si môžete pozrieť tu: https://www.tvlux.sk/archiv/play/fundamenty-56-svateniny-a-krestansky-pohreb

 

Titulná snímka: Ivan Radic

Webmagazín+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+