Svedectvá mamičiek malých detí: Čo pomáha pri úzkostiach a zlyhaniach?

Všetky sa tešili na materstvo. Na malý zázrak, o ktorý sa budú starať. Lenže netušili, koľko starostí, nových pocitov, únavy a ťažkostí zo seba samých ich bude čakať. Mamičky malých detí sa delia o svoje neľahké boje, ktoré prerástli do úzkostí či iných nepríjemných stavov. Cesta von nebola jednoduchá, no s Božou či ľudskou pomocou ju zvládli.

Možno to neprežíva každá takto, ale na matky sa kladie veľa zodpovednosti. Musia sa starať o deti, o domácnosť, o manžela, mať pritom prehľad o pôrode, dojčení, zdravotnej starostlivosti, nákupoch, financiách a mnoho iného. Niet divu, že pritom zabudnú na seba, majú pocit nehodnosti, zlyhania, dostanú sa neraz aj do úzkostí, depresií.

Ako z toho von? Dá sa vôbec mať z materstva radosť? Robiť veci v poriadku a v pokoji? Nasledujúce príbehy žien hovoria o tom, čo prežívali ako matky a čo im pomohlo.

 

 

Júlia Karaffová: Mama nemusí byť vždy perfektná

Júlia má štyri deti, ale až poslednú materskú dovolenku si užila. Pri tých predošlých mávala pocity úzkosti, depresie a zlyhávania. „Mojím každodenným cieľom bolo vydržať, kým príde manžel z práce domov, aby som sa necítila taká sama. Paradoxne je človek s niekým, koho veľmi ľúbi, so svojím dieťaťom, a predsa sa dokáže cítiť sám. Stále som premýšľala nad tým, prečo sa tak cítim a veľmi som chcela, aby to prešlo. Mala som všetko, po čom som túžila, a predsa som sa nechala okradnúť o radosť. Spomínam si, ako som plakala pri čítaní Písma alebo pri modlitbe a prosila som, aby to prešlo. S odstupom času beriem tieto chvíle ako veľmi vzácne a krásne v mojom živote, lebo vtedy som bola k Bohu bližšie ako inokedy.“

Po štvrtom pôrode Júlia začala čítať knihy, ktoré by asi predtým nečítala. Počúvala iné veci, ktoré jej pomohli v poznaní svojej hodnoty a toho, že nemusí byť perfektná. Pochopila tiež, že sú chvíle, kedy potrebuje pomoc, že čas strávený s Pánom je vzácny, lebo je milovaná a neodsúdená. Môže byť sama sebou a mať rada iných. Nie je viac sama.

 

 

Monika Mekková: Lepšia príprava na pôrod pomohla

Je mamou troch detí. Po prvom pôrode vnímala svoj vzťah s dieťatkom ako veľmi chladný. Tvrdí, že v tom zohrala úlohu nepripravenosť na pôrod a na materstvo celkovo.

Vďaka podpore od rodiny, ale najmä vďaka času, ktorý prešiel a čítaniu vhodných kníh sa Monika dala ako-tak dokopy. Proces uzdravenia a naplnenia materstva nastal aj vďaka lepšiemu druhému pôrodu a taktiež aj kvôli dosť intenzívnej a hlbokej príprave na tretí pôrod.

 

 

Kristína Uebersax: Nevedela som, čo sa so mnou deje

Po pôrode druhého synčeka začal Kristínu prepadať smútok a apatia, ktoré postupne prerastali do niečoho väčšieho. Napriek tomu, že sa v tehotenstve veľmi tešila na bábätko, pôrodom sa v nej otvorili protichodné pocity. „Nedokázala som sa tešiť z materstva a stres, či zvládnem vychovávať dve deti, mi spúšťal veľké úzkosti.“

Kristína sa cítila veľmi vyčerpaná fyzicky, ale najmä psychicky. Ako išli týždne ďalej, smútok ju čoraz viac ochromoval. „Často som začala len tak plakať a ani som nevedela prečo. Prepadávali ma úzkostné stavy a desila som sa momentu, kedy budem sama s dvoma deťmi, pretože som si myslela, že sa zosypem.“

To všetko v sebe mladá mamička dusila a navonok sa snažila dať každému najavo, že je v poriadku. Nedokázala o tom nikomu povedať. Niekoľkokrát chcela manželovi porozprávať, čo prežíva, ale napokon sa stiahla a uzavrela do seba. Sama totiž nevedela, čo sa s ňou deje.

Najskôr si Kristína myslela, že to prejde samo. „Keď sa to zhoršovalo a ja som si pripadala ako úplne iná osoba, začala som hľadať informácie. Čítala som si rôzne odborné články o takzvanom ,,baby blues“ či popôrodnej depresii. Pomáhalo mi to pomenovať moje stavy, avšak nechcela som si pripustiť, že so mnou naozaj niečo je.“

Počas tohto obdobia sa Kristína veľmi nedokázala modliť. Ak aj chcela, väčšinou bola v tichosti, či len plakala. Cítila sa nehodná daru materstva. Jedného dňa však pocítila silné volanie na svätú spoveď. Bola to pre ňu veľká milosť: „Práve tam som vyznala všetko, čo prežívam a čo ma trápi. Vtedy som prvýkrát pocítila obrovskú otcovskú lásku Boha. Kňaz ma veľmi povzbudil a pomohol mi začať cestu uzdravovania. Ubezpečil ma, že sa nemám báť a hanbiť za to, čo prežívam. Povzbudil ma, aby som hľadala, čo spúšťa moje úzkosti a predovšetkým, aby som vyhľadala odbornú pomoc, keby to sa nezlepšovalo, ba zhoršovalo.“

Od toho momentu sa v Kristíninom prežívaní menili veci. Na ďalší deň obe detičky zobrala vonku na prechádzku, čím v sebe prelomila obrovský strach, ako zvládne starostlivosť o dve deti naraz. Práve Boh jej pomáhal objavovať strachy a prekonávať návaly úzkostí a smútku.

Kristína radí ďalším mamám s podobnými problémami, aby sa nebáli požiadať o pomoc. Buď treba požiadať niekoho o radu, alebo vyhľadať aj odborníka. „Keby sa mi to vtedy nezlepšovalo, určite by som vyhľadala psychológa,“ hodnotí s odstupom času mamička.

Teraz má Kristína tretie dieťa a vie, že musí veci robiť inak. Snaží sa nájsť čas aj pre seba. Zistila, že ak si ,,ukradne“ pár chvíľ, dokáže byť lepšou a spokojnejšou mamou. „Samozrejme, všetko robím primerane okolnostiam – teraz je to napríklad v podobe čítania si či oddychu, kým deti spia. Práve aj po pôrode som čas v nemocnici väčšinou trávila oddychovaním s dcérkou na rukách alebo čítaním si Biblie. Už od začiatku som sa tak snažila starať sa aj o svoje vnútro. Dcérka má čoskoro dva mesiace. Mali sme aj náročnejší čas, ale zmenila som svoj postoj k sebe. Neobviňujem sa za to, keď sa cítim vyčerpane či podráždene, ale snažím sa dané situácie hneď premodliť a v rámci možností si oddýchnuť. Veľkou zmenou je aj to, že sa nebojím požiadať o pomoc a otvorene veci komunikujem s manželom. Som tak spokojnejšou, aj keď miestami unavenou mamou troch úžasných detí.“

 

 

Stanislava Troščáková: Dojčenie odovzdala Bohu a Panne Márii

Stankin prvý synček Teo Dávid sa narodil krásny a zdravý. Počas tehotenstva si s manželom predstavovali, aké nádherné to bude po jeho narodení, no vôbec netušili, aký ťažký čas ich čaká. „Všetko sa to začalo dva dni po pôrode, keď som si uvedomila, že nedokážem dostatočne dojčiť môjho synčeka, že mu nedokážem dať to, čo najviac potrebuje, a zistenie, že moje vlastné dieťatko dokáže utíšiť zdravotná sestra namiesto mňa, bolo pre mňa úplne najviac bolestivé a zraňujúce.“

Nasledovali tri týždne bojov za dojčenie, ktorého sa Stanka nechcela vzdať, pretože túžba po tejto blízkosti s chlapčekom bola silnejšia. Mala obrovské výčitky, že sa počas tehotenstva nevzdelávala v oblasti dojčenia viac. Mala pocit, že zlyhala. Tu však pocítila, že jej chýba pokora, aby uznala, že je síce slabá, ale Boh je silný.

„Najväčšou oporou mi bol môj manžel, ktorý mi veril, ktorý ma podporoval a všetko to prežíval so mnou. Boli to ťažké, vyčerpávajúce chvíle, kedy sme doma plakali všetci traja, no práve tu sme pochopili, ako mocne nás vtedy Boh spájal a napĺňal naše manželstvo,“ spomína Stanka na neľahké chvíle.

Taktiež jej v ťažkostiach pomáhali povzbudivé slová najbližších či príbehy iných mamičiek z podpornej skupiny, ktoré zažili to isté. V tom totiž mala istotu, že podobnou cestou už niekto prešiel. Vždy keď to s neúspešným dojčením chcela vzdať, Boh jej cez niekoho povedal, že to zvládne. Hovoril k nej aj cez piesne, najmä cez text piesne Ty o mne vieš. „To mi dávalo veľkú nádej, že aj v tejto našej situácii Boh zvíťazí, a prehlasovala som to nad našimi životmi. V tom čase sme mali doma prvýkrát kaplnku Panny Márie Zázračnej medaily. Počas poslednej noci som naše dojčenie odovzdala Panne Márii a s dôverou som položila medailu Panny Márie vedľa nášho syna. V tú noc sa dojčil bez akýchkoľvek ťažkostí a dojčí sa doteraz, “ svedčí dnes Stanka o tomto Božom zásahu.

 

 

Katarína Gnipová: Ježišovo náručie ako jediný únik

Mama Katka spomína na to, ako prišla na svet jej prvá dcérka Kristínka. Všetko bolo v poriadku a na štvrtý deň po pôrode prišli domov. Dojčila asi každé dve či tri hodiny. Cez deň i v noci. Po mesiaci však cítila takú únavu, že nevládala ráno vstať z postele. Premáhala sa každý deň. Popri tom všetkom si nedokázala nájsť čas odbehnúť za Ježišom, ktorý je vo všetkom veľkou oporou. Bojovala o čas a možnosť ísť vo vhodnej chvíli aspoň na nedeľnú svätú omšu.

Takto plynuli mesiace. „Často som cítila výčitky svedomia, že domácnosť i dieťa zanedbávam. Inokedy som si zasa predstavovala, aké by to bolo, keby som dieťa nemala. Bolo by viac spánku, pokoja, voľného času. A cítila som veľké sklamanie a smútok,“ opisuje Katarína.

Pýtala sa samej seba, či toto je materstvo. Kedy sa vyspí? Kedy bude doma poriadok? Vnímala aj svojho manžela, ktorý chodil unavený z práce a potreboval jej prejavy lásky a náklonnosti, no dostávali sa mu len podráždené odpovede, výčitky a aj hádky.

Výbuchy kriku boli na dennom poriadku. Manžel jej vravel, že to jednoducho nezvláda. Katarína sa tak cítila stratená. V manželstve, v materstve, sama v sebe. Jediný únik bolo vtedy pre ňu Ježišovo náručie.

 

Katarína takto prežila štyri mesiace. Následne zistila, že čaká druhé dieťa, no nebola na to pripravená: „Bola som zo seba totálne sklamaná, že druhé dieťatko nevítam s radosťou, ale so strachom a sklamaním.“ V modlitbe však hľadala Božiu vôľu. Ťarcha opúšťala postupne jej dušu, bolo jej ľahšie. Každým dňom viac prijímala druhé dieťatko a začínala sa z neho tešiť. Zakrátko prišiel na svet jej chlapček Miško.

S príchodom druhého dieťatka sa povinnosti zdvojnásobili. A Katka znova pokračovala v bojoch. Aj s manželom. Každý bol vo svojom svete – únavy, sklamania, očakávaní, nesplnených túžob, nezhôd a ľútosti. Odcudzovali sa jeden druhému a nenachádzali k sebe cestu. Katka nevládala dávať, manžel nedokázal žiť bez jej dávania.

 

Katarína cítila, ako veľmi potrebuje svätú spoveď. Minimálne raz za mesiac. A posilniť to svätým prijímaním.

Doma jej srdce hľadalo pokoj. Najmä keď nevládala a cítila, že zas padá. Všímala si, že čím častejšie sa Bohu odovzdávala, tým častejšie sa jej uľavilo na duši a povinnosti ju tak neubíjali. Prežívala, akoby jej Boh vravel: ,,Milujem ťa, aj keď ťa obklopuje neporiadok. Odovzdaj mi svoju bolesť a námahu a ja ťa posilním. Neboj sa, som vždy s Tebou, aj keď ma necítiš. Buď k manželovi milosrdná. Podaruj mu vo svojich námahách svoju pozornosť a prijatie – všetko z lásky ku mne.“

 

Toto Katarínu aj teraz posúva a mení. Každé zohnutie sa po hračku, každé upratanie nečistoty po jedle, prebaľovanie a prezliekanie detí aj štyrikrát do dňa odovzdáva Ježišovi. Verí mu a snaží sa pokojne čakať na momenty, keď raz opäť precitne. Snaží sa tiež priblížiť k manželovi a s námahou mu prejaviť aspoň trochu lásky, hoci sama v tej chvíli žiadnu necíti. Pohladí ho po tvári, objíme ho a ospravedlní sa za nevhodné správanie.

Katarína vie, že je pre mamičky neraz všetko ťažké, v mnohých momentoch priam nezvládnuteľné. Cíti aj to napätie zo všetkého, čo sa od matky v dnešnej dobe očakáva. Svoje srdce však odovzdala Ježišovi. On jej ukazuje správnu cestu. Pripomína jej pravdu – že je milovaná, hoci niečo nezvláda, ako by chcela, alebo ako by chceli iní.