Svedectvo: Ani choré dieťa nám nevzalo lásku

Svedectvo: Ani choré dieťa nám nevzalo lásku
Renáta a Milan Labantovci sú manželmi päť rokov. Pred časom boli postavení do situácie urobiť najťažšie rozhodnutie v živote – prijať ešte nenarodené dieťa s rázštepom chrbtice. Renáta to spočiatku brala veľmi ťažko, no dnes chce tejto téme robiť osvetu a vydávať svedectvo. Sama opisuje, čím si prešla a ako sa vďaka Bohu a dobrým lekárom drží ona, manžel a hlavne ich syn Martinko.

Deň, keď sa náš život otočil naruby, spôsobil, že sa postupne zmenil náš pohľad na zmysel života a jeho skutočné hodnoty.
V 16. týždni tehotenstva som sa od sestričky svojho gynekológa dozvedela, že mám zlé výsledky krvných testov – a z toho vyplývala pravdepodobnosť, že čakáme dieťatko so spinou bifidou – rázštepom chrbtice. Keď som zbadala na papieri, že pravdepodobnosť je naozaj vysoká, začala som plakať, a to sme už so sestričkou plakali obidve.

Milanovi som veľmi stroho povedala, že s naším bábätkom niečo nie je v poriadku.

Nastúpil veľmi silný šok. Všetko, čo sme dovtedy riešili, bolo zrazu malicherné a prestalo v tom momente existovať. Každý z nás si túto skutočnosť potreboval spracovať svojím spôsobom. V ten deň som sa ho opýtala, či od nás odíde. Odišiel. Na tri týždne do práce so slovami, že aj choré deti sú šťastné, že žijú.

 

Svedectvo: Ani choré dieťa nám nevzalo lásku

 

BOLO JASNÉ, ŽE NEDOKÁŽEM NECHAŤ ZABIŤ NAŠE DIEŤA

Boli dni, keď sme spolu volali a na oboch stranách bolo hrobové ticho. Moje vnútro bolo plné zmätku. Tých nezmyslených milión otázok pochopí len žena, ktorá si prešla niečím podobným. Pýtala som sa seba, či sa dokážem starať o choré dieťa. Či raz ono samé bude vďačné za život, či ho vôbec mám priniesť na svet. A, samozrejme, v mojom srdci znela dokola vŕzgajúca pieseň: Prečo práve ja?
Vedela som, že Milan si túto skúšku vybojoval vo svojej samote s Bohom. A bol mi neustálou oporou. No moje vnútro bolo akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi – z jednej strany na mňa útočil strach, aký život bude mať naše dieťa, a na druhej strane bolo jasné, že ho nedokážem nechať zabiť.

O tejto bolesti sme dlho nedokázali s nikým hovoriť, dokonca som sa v tom čase nevedela ani modliť. Cítila som však, že musím zaujať vo svojom srdci jasný postoj, aby som sa z tej bolesti nezbláznila. Rozhodla som sa, že spravím všetko pre to, aby bolo moje dieťa šťastné. Vtedy mi Milan povedal, že spolu s Bohom zvládneme všetko.

Vybrali sme bábätku meno Martin. Naše mamky sa spolu u nás stretávali, aby sa modlili ruženec. Ja som v tom období veľa plakala a dokázala som vysloviť len tri slová: Ježiš, zachráň nás

 

Svedectvo: Ani choré dieťa nám nevzalo lásku

 

ODOVZDALA SOM JEŽIŠOVI STRACH Z CHOROBY

Raz v noci, keď som už nedokázala ani plakať, som zažila skutočný dotyk Ježiša. Odpovedal na moje volanie a prišiel k nám. Vybojoval spolu so mnou boje v mojom srdci. Neviem to ľudsky opísať, ale v mojich predstavách bol Ježiš na kríži a ja som postupne skladala všetky svoje obavy do škatuľky. Najprv som do nej uložila všetok strach z budúcnosti. Nemohla som tomu uveriť, ale naozaj som prežila v modlitbe, že hneď ako som odovzdala v zamknutej truhličke všetko, čo som sa mu rozhodla odovzdať, v sekunde to pod jeho krížom zmizlo.

Posmelená týmto zistením som odovzdala Ježišovi strach z choroby svojho dieťaťa, vinu, hnev a všetky hriechy. Najťažším bojom bolo pre mňa v dôvere položiť pod kríž strach zo smrti. Keď som to urobila, rozlial sa v mojom srdci naozajstný pokoj, ktorý – presne podľa slov Svätého písma – prevyšuje všetku chápavosť. Odvtedy som dokázala v noci spávať. Boh sa mi dal spoznať ako Pán života a smrti.

Ďalším silným momentom pre nás bolo stretnutie s našim rodinným spoločenstvom, ktoré vedie otec Peter Horváth (zakladateľ spoločenstva Skala – Spoločenstvo kňazských a laických rodín). Konalo sa u nás a nieslo sa v téme – Božie prisľúbenia v mojom živote. Otec Peter hovoril, že Písmo je plné prisľúbení a Boh je im verný, ak my tiež dodržíme podmienku prísľubu.

Celý deň po stretnutí som premýšľala, aký prísľub dal Boh pre naše manželstvo, a spomenula som si na slovo, ktoré sme dostali na duchovných cvičeniach: Tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré. Toto slovo som si odvtedy vravievala neskutočne často, až som mu postupne začala veriť.

 

Svedectvo: Ani choré dieťa nám nevzalo lásku

 

JEHO ŽIVOT JE V NAJLÁSKAVEJŠÍCH RUKÁCH

Neskôr sme absolvovali morfologický ultrazvuk, kde nášmu Martinkovi lekár potvrdil rázštep chrbtice v rozsahu jedenásť stavcov. Ako prvú možnosť nám navrhol podstúpiť interrupciu, ktorú sme rázne zamietli – a pýtali sme sa na možnosti liečby.

Stroho nám povedal o operácii bábätka po pôrode a okrem toho spomenul aj možnosť operácie ešte v brušku, ktorá znela pre nás ako úplne sci-fi. Lekár nám ju však neodporúčal. Rozhodli sme sa, že budem rodiť v Bratislave, a tak sme začali hľadať veriaceho gynekológa, pretože sme nechceli počúvať o zlých prognózach – a už vôbec nie výčitky, že som mala tehotenstvo ukončiť. Modlili sme sa s Milanom za dobrého pôrodníka a skrze otca Petra sme sa nakontaktovali na úžasného lekára a človeka Mareka Drába, ktorý bábätko ihneď vyšetril, povzbudil nás a ponúkol nám operáciu Martinka ešte počas tehotenstva vo Švajčiarsku, ktorú nám s docentom Františkom Hornom aj vybavil.

Boh sa skrze týchto lekárov, ktorí naozaj prejavujú úctu k životu za akýchkoľvek okolností, oslávil.

Diagnóza spina bifida v sebe nesie ťažkosti s motorikou, keď detičky žijú s túžbou chodiť a presúvajú sa na vozíku, nevedia sa v dôsledku poškodenej inervácie vymočiť a vyprázdniť a vzhľadom k poškodenej mieche sa im v hlavičke hromadí voda a vzniká takzvaný hydrocefalus a neprimerane im začne rásť hlavička.

Boh naše bábätko zachránil. Martin Charbel nemá hydrocefalus, vie sa vyprázdňovať sám a stavia sa na nôžky. Nevieme, čo nás čaká, no vieme, že jeho život je v tých najláskavejších rukách.

Hoci som prežívala bezmocnosť, či sa dokážem starať o nevyliečiteľne choré dieťa, zistila som, že mám skvelého manžela. Hoci strach na nás útočí naďalej, dnes viem, že skutočná láska verí, dúfa a naozaj všetko vydrží.

Pochopila som, že nie je žiaden rozdiel, ak vám ochorie dieťa, ktoré už doma máte, alebo vám ochorie dieťatko v brušku. Pretože mamou a otcom sa stávame už v momente ich počatia.

Často večer zatváram oči a snívam o tom, ako náš Martinko ide s ockom po svojich do lesa, tancuje a spieva so sestričkou Kristínkou alebo chce so mnou hrať naháňačku. Viem, že raz ten moment príde. Ak nie tu na zemi, v nebi to tak istotne bude.

 

 

 

Vzťahy+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00