TOP

Svedectvo: Ani choré dieťa nám nevzalo lásku

Renáta a Milan Labantovci sú manželmi päť rokov. Pred časom boli postavení do situácie urobiť najťažšie rozhodnutie v živote – prijať ešte nenarodené dieťa s rázštepom chrbtice. Renáta to spočiatku brala veľmi ťažko, no dnes chce tejto téme robiť osvetu a vydávať svedectvo. Sama opisuje, čím si prešla a ako sa vďaka Bohu a dobrým lekárom drží ona, manžel a hlavne ich syn Martinko.

Deň, keď sa náš život otočil naruby, spôsobil, že sa postupne zmenil náš pohľad na zmysel života a jeho skutočné hodnoty.
V 16. týždni tehotenstva som sa od sestričky svojho gynekológa dozvedela, že mám zlé výsledky krvných testov – a z toho vyplývala pravdepodobnosť, že čakáme dieťatko so spinou bifidou – rázštepom chrbtice. Keď som zbadala na papieri, že pravdepodobnosť je naozaj vysoká, začala som plakať, a to sme už so sestričkou plakali obidve.

Milanovi som veľmi stroho povedala, že s naším bábätkom niečo nie je v poriadku.

Nastúpil veľmi silný šok. Všetko, čo sme dovtedy riešili, bolo zrazu malicherné a prestalo v tom momente existovať. Každý z nás si túto skutočnosť potreboval spracovať svojím spôsobom. V ten deň som sa ho opýtala, či od nás odíde. Odišiel. Na tri týždne do práce so slovami, že aj choré deti sú šťastné, že žijú.

 

 

BOLO JASNÉ, ŽE NEDOKÁŽEM NECHAŤ ZABIŤ NAŠE DIEŤA

Boli dni, keď sme spolu volali a na oboch stranách bolo hrobové ticho. Moje vnútro bolo plné zmätku. Tých nezmyslených milión otázok pochopí len žena, ktorá si prešla niečím podobným. Pýtala som sa seba, či sa dokážem starať o choré dieťa. Či raz ono samé bude vďačné za život, či ho vôbec mám priniesť na svet. A, samozrejme, v mojom srdci znela dokola vŕzgajúca pieseň: Prečo práve ja?
Vedela som, že Milan si túto skúšku vybojoval vo svojej samote s Bohom. A bol mi neustálou oporou. No moje vnútro bolo akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi – z jednej strany na mňa útočil strach, aký život bude mať naše dieťa, a na druhej strane bolo jasné, že ho nedokážem nechať zabiť.

O tejto bolesti sme dlho nedokázali s nikým hovoriť, dokonca som sa v tom čase nevedela ani modliť. Cítila som však, že musím zaujať vo svojom srdci jasný postoj, aby som sa z tej bolesti nezbláznila. Rozhodla som sa, že spravím všetko pre to, aby bolo moje dieťa šťastné. Vtedy mi Milan povedal, že spolu s Bohom zvládneme všetko.

Vybrali sme bábätku meno Martin. Naše mamky sa spolu u nás stretávali, aby sa modlili ruženec. Ja som v tom období veľa plakala a dokázala som vysloviť len tri slová: Ježiš, zachráň nás

 

 

ODOVZDALA SOM JEŽIŠOVI STRACH Z CHOROBY

Raz v noci, keď som už nedokázala ani plakať, som zažila skutočný dotyk Ježiša. Odpovedal na moje volanie a prišiel k nám. Vybojoval spolu so mnou boje v mojom srdci. Neviem to ľudsky opísať, ale v mojich predstavách bol Ježiš na kríži a ja som postupne skladala všetky svoje obavy do škatuľky. Najprv som do nej uložila všetok strach z budúcnosti. Nemohla som tomu uveriť, ale naozaj som prežila v modlitbe, že hneď ako som odovzdala v zamknutej truhličke všetko, čo som sa mu rozhodla odovzdať, v sekunde to pod jeho krížom zmizlo.

Posmelená týmto zistením som odovzdala Ježišovi strach z choroby svojho dieťaťa, vinu, hnev a všetky hriechy. Najťažším bojom bolo pre mňa v dôvere položiť pod kríž strach zo smrti. Keď som to urobila, rozlial sa v mojom srdci naozajstný pokoj, ktorý – presne podľa slov Svätého písma – prevyšuje všetku chápavosť. Odvtedy som dokázala v noci spávať. Boh sa mi dal spoznať ako Pán života a smrti.

Ďalším silným momentom pre nás bolo stretnutie s našim rodinným spoločenstvom, ktoré vedie otec Peter Horváth (zakladateľ spoločenstva Skala – Spoločenstvo kňazských a laických rodín). Konalo sa u nás a nieslo sa v téme – Božie prisľúbenia v mojom živote. Otec Peter hovoril, že Písmo je plné prisľúbení a Boh je im verný, ak my tiež dodržíme podmienku prísľubu.

Celý deň po stretnutí som premýšľala, aký prísľub dal Boh pre naše manželstvo, a spomenula som si na slovo, ktoré sme dostali na duchovných cvičeniach: Tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré. Toto slovo som si odvtedy vravievala neskutočne často, až som mu postupne začala veriť.

 

 

JEHO ŽIVOT JE V NAJLÁSKAVEJŠÍCH RUKÁCH

Neskôr sme absolvovali morfologický ultrazvuk, kde nášmu Martinkovi lekár potvrdil rázštep chrbtice v rozsahu jedenásť stavcov. Ako prvú možnosť nám navrhol podstúpiť interrupciu, ktorú sme rázne zamietli – a pýtali sme sa na možnosti liečby.

Stroho nám povedal o operácii bábätka po pôrode a okrem toho spomenul aj možnosť operácie ešte v brušku, ktorá znela pre nás ako úplne sci-fi. Lekár nám ju však neodporúčal. Rozhodli sme sa, že budem rodiť v Bratislave, a tak sme začali hľadať veriaceho gynekológa, pretože sme nechceli počúvať o zlých prognózach – a už vôbec nie výčitky, že som mala tehotenstvo ukončiť. Modlili sme sa s Milanom za dobrého pôrodníka a skrze otca Petra sme sa nakontaktovali na úžasného lekára a človeka Mareka Drába, ktorý bábätko ihneď vyšetril, povzbudil nás a ponúkol nám operáciu Martinka ešte počas tehotenstva vo Švajčiarsku, ktorú nám s docentom Františkom Hornom aj vybavil.

Boh sa skrze týchto lekárov, ktorí naozaj prejavujú úctu k životu za akýchkoľvek okolností, oslávil.

Diagnóza spina bifida v sebe nesie ťažkosti s motorikou, keď detičky žijú s túžbou chodiť a presúvajú sa na vozíku, nevedia sa v dôsledku poškodenej inervácie vymočiť a vyprázdniť a vzhľadom k poškodenej mieche sa im v hlavičke hromadí voda a vzniká takzvaný hydrocefalus a neprimerane im začne rásť hlavička.

Boh naše bábätko zachránil. Martin Charbel nemá hydrocefalus, vie sa vyprázdňovať sám a stavia sa na nôžky. Nevieme, čo nás čaká, no vieme, že jeho život je v tých najláskavejších rukách.

Hoci som prežívala bezmocnosť, či sa dokážem starať o nevyliečiteľne choré dieťa, zistila som, že mám skvelého manžela. Hoci strach na nás útočí naďalej, dnes viem, že skutočná láska verí, dúfa a naozaj všetko vydrží.

Pochopila som, že nie je žiaden rozdiel, ak vám ochorie dieťa, ktoré už doma máte, alebo vám ochorie dieťatko v brušku. Pretože mamou a otcom sa stávame už v momente ich počatia.

Často večer zatváram oči a snívam o tom, ako náš Martinko ide s ockom po svojich do lesa, tancuje a spieva so sestričkou Kristínkou alebo chce so mnou hrať naháňačku. Viem, že raz ten moment príde. Ak nie tu na zemi, v nebi to tak istotne bude.

 

 

 



Komentáre