Svedectvo z Campfestu: Slzy, radosť a iné bonusy svietiacej tanečníčky

Po dvadsiatich rokoch som sa dostala znovu na Campfest. Prišlo to ako blesk z neba. Zrazu som stála pred otázkou, či tam pôjdem slúžiť do tanečného tímu a na odpoveď nebolo veľa času. Ísť – neísť? Zvládnem to hlavne fyzicky? A čo deti doma? Nechať len tak rodinu na päť dní je pre matku dilema. No kdesi v hĺbke som začula jasné volanie – choď! Preto som súhlasila.

Najprv som úplne nevedela, do čoho idem. Bolo to prvýkrát, čo som slúžila v tanečnom tíme na tomto festivale. Až postupne som zistila, že je to celé veľmi intenzívne. Vyžadovalo si to aj moju poriadnu prípravu. Modliť sa a vnímať, čo chce Boh. Zladiť sa s novými ľuďmi a vyrovnať sa s rôznymi tlakmi, bojmi, obavami, pochybnosťami o tom, či to nie je šialenstvo. Zapojiť do modlitby celé telo je ako vyjsť s pravdou pred celý svet, ktorý ma nemusí pochopiť a prijať. A to nehovorím o tom, že treba mať aj poriadnu „kondičku“.

Bliknúť, rozsvietiť či poriadne rozkmitať

Čakal ma čas chvál s mnohými chválovými kapelami – Espé, Rods, Tretí deň, Marana Tha, Martin Smith, Timothy, atď. Jednoducho, ráno aj večer niekoľko blokov, na ktoré sa bolo treba pripraviť najmä duchovne. Príjemnou súčasťou (pre mňa ako milovníčku módy) bolo zlaďovanie sa do jednotnej farby „outfitu“. Tento rok sme mali modrú. Aj toto sme, samozrejme, rozlišovali v modlitbe. Táto farba nám pripomenula rieku či oceán, ktorými Boh môže v ľuďoch uvoľňovať svoj prúd živej vody (Jn 7, 38)
Špeciálnym bonusom tímu bola účasť na hlavnom programe cez hymnu Campfestu. Dostali sme za úlohu svietiť. Niekto by si povedal, čo je na tom. No ale svietiť baterkami presne do textu a ešte k tomu na určené miesta a s konkrétnym blikaním – to už je výzva. Stalo sa, že som občas zablikala zle, baterke sa nepodarilo svietiť, ako som chcela, ale snáď to nepokazilo celkový dojem.
Až tu som si uvedomila, aké je dôležité svietiť poriadne. Možno presne ako v živote – niekomu stačí krátko bliknúť, niekomu poriadne zasvietiť, niekomu to svetlo poriadne rozkmitať. A najmä, stáť na správnom mieste. Museli sme totiž byť rozmiestnení po Hangári tak, aby sme sa stretli s vopred nastavenými lúčmi svetiel, ktoré sme chytali zrkadlami a odrážali do priestoru. Odrážať lúče by mal každý, kto ich zachytáva od Boha. Len treba dávať pozor, aby niekoho neoslepili rovno do očí.

Keď to ožije na dvesto percent
Vraj kedy sme si stihli nacvičiť všetky choreografie, opýtal sa niekto zo známych jednej našej tanečníčky. Tu som sa pousmiala. Stihli by sme to jedine v noci, čiže to bolo úplne nereálne. Chodili sme spávať po polnoci a ráno sme už boli pripravení na ďalší program. Prorocký chválový tanec sa nedá nacvičiť. Všetky naše pódiové výstupy boli, verím tomu, dielom Ducha Svätého, ktorý nám pomáhal rozlišovať farby vlajok, látok, stúh, rôzne obrazy, symboly, pohyby… V podstate je to improvizácia – ideš, tancuješ a ešte aj dávaš pozor, aby to ladilo s ostatnými.
Úplnou „topkou“ bol pre mňa (a tipujem aj pre ostatných) moment na chválach so svetoznámym chválovým lídrom Martinom Smithom. Vnímal v tanečnej službe pomazanie a zavolal nás na hlavné pódium k hudobníkom. My sme totiž mali svoj priestor v pravej časti na samostatnom pódiu pre tanec. V prvej chvíli nám ani nedochádzalo, čo hovorí, až kým nám to nezopakoval tlmočník. Vtedy sme vyleteli ako rakety na veľké pódium. Zdalo sa mi, že naším príchodom a tancom celý Hangár ožil na dvesto percent. Chvála sa uvoľnila a prišiel prielom. Všetci skákali, tancovali a toto bola „pecka“ – atmosféra Božej radosti, slobody a chvály, aká je možno aj v nebi. Vtedy nebolo nebo hore, ale dole pri nás. Toto bola radostná cirkev!

Niekto sa tam očistí, niekto znovuzrodí
Ľudia na chválach možno nestíhajú vnímať vždy aj tanec a zachytiť nejaký Boží odkaz. To je v poriadku, asi to nie je pre každého. Odvážnejšie bolo to, že sme v jednej chvíli z pódia zliezli a išli s látkami rovno pomedzi dav. Aj som si pomyslela, či je to bezpečné, ale napokon to bolo veľmi silné. Pre mňa osobne bol možno jeden z najmocnejších momentov, ako sa Boh niektorých dotýkal cez túto službu. Slzy, radosť, prekvapenie, možno aj nejaké vnímanie, pocit, že látka predstavuje Božie pohladenie, uzdravenie a čokoľvek iné, čo človek potreboval.
A načo vlastne ľudia potrebujú kresťanské festivaly? Nie je to len o hudbe, tanci, chvále… Často zistia, že tam žijú akosi inak. Vo väčšej jednote s inými, neraz aj vo vzájomnej pomoci, keď sa treba povzbudiť, pomodliť sa, pritiahnuť bližšie nielen k Bohu, ale aj k takej ľudskosti. Niekto môže vidieť iných s ich starosťami, viac chce podať pomocnú ruku, komunikovať, vyjsť zo svojej komfortnej zóny… Vtedy sú možno kresťania viac viditeľní, viac vychádzajú zo svojich bublín a učia sa to žiť ďalej aj mimo areálov vo svojich životoch. Tam načerpajú a v realite to môžu šíriť kamkoľvek prídu.
A nie je to len pre mladých. Na festivaloch sú aj celé rodiny s deťmi, kto si ako trúfne. Keby to malo byť o nejakej dovolenke či zábave, asi by to nestálo za veľa. Ide sa tam do hĺbky… Niekto sa tam očistí, niekto znovuzrodí, každý si tam nájde ten svoj lúč svetla.
Podobne to bolo aj so mnou, domov som sa vrátila naplnená, aj keď poriadne unavená, ale s pocitom, že toto ešte bude doznievať a mať dopad na mňa a ostatných, ktorých môžem „ošpliechať“ kvapkami oceánu milosti.

Foto: archív tanečnej služby