Takmer ideálne vzťahy
„Tak veľmi sme sa s mužom pohádali, že sa už týždeň nerozprávame,“ povedala medzi rečou jedna moja priateľka, keď sme sa náhodne stretli na cintoríne. Dôvod hádky bol vážny, to nepopieram. A nie som veľmi ani za to trestať sa navzájom mučivým tichom. Čo mi však imponovalo bola úprimnosť a obyčajná ľudskosť, ktorú v tej chvíli potrebovala zo seba dostať von.
Pár dní pred týmto rozhovorom sme boli s rodinou na jednom študijnom pobyte. Hneď v prvý večer sme mali my dospelí krátke zdieľanie, kto čím žije od posledného stretnutia. Takmer všetci sme „omáčkovali“, až na jeden pár, ktorý povedal konkrétne, akou bolestnou situáciou v rodine prechádza. V ten večer sa ma ich zdieľanie dotklo najviac. Nerozpitvávali, iba krátko a jasne pomenovali, že prechádzajú niečím, čo ich veľmi bolí.
PRAVDA, KTORÁ OSLOBODZUJE
Hneď na druhý deň som ich vyhľadala a povedala im, že im ďakujem za úprimnosť a silu byť autentickými pred toľkými relatívne neznámymi ľuďmi. Reakcia tej ženy bola: „Mám pocit, že tu nepatríme, že všetci ostatní sa majú dobre a sú tu takí svätí.“ Zaskočilo ma to, lebo ak sa v prvom rade pozriem na seba a svoj život, moja cesta svätosti je veľmi kľukatá a mnohokrát poriadne nevydarená. Začali sme sa teda rozprávať ďalej, rozobrali sme celú situáciu i pohľad zvonku. Napriek pocitom a dojmom z celého večera sú práve títo ľudia pre mňa hrdinovia. Pravda totiž oslobodzuje. Ich aj nás. Zbavuje nás masiek a dovoľuje nám byť zraniteľnými.
Celý týždeň bol okrem vyučovania, modlitieb a svätých omší veľký priestor na zdieľanie a osobné rozhovory, ktoré mali väčšiu tendenciu ísť do hĺbky. Bol to čas venovať sa sústredenej pozornosti a načúvaniu srdcom. Bola som prekvapená z toho, že pri každom takom rozhovore som narazila na to, ako si o druhých myslíme, že to majú lepšie alebo že žijú takmer ideálne vzťahy. A to aj od ľudí, od ktorých by som to vôbec nečakala.
Každý, kto žije v rodine, vie, že vzťahy sú nesmierne krehká vec. Dajú sa ľahko poškodiť a zničiť, no na druhej strane si však ich budovanie vyžaduje istú námahu, ktorá tomu-ktorému človeku nebýva vždy blízka. Predsa len, každý z nás vychádza z iného prostredia, kde budovanie vzťahov mohlo i nemuselo byť v rodine prioritou. A možno aj chceli, ale nevedeli ako.
TLAK, KTORÝ SI NA SEBA VYTVÁRAME SAMI
A tak som začala lepšie pozorovať reakcie, podnety i správanie sa manželov k sebe navzájom a zároveň som sledovala interakcie medzi rodičmi a deťmi, či deťmi medzi sebou. Poviem vám úprimne: tlak, ktorý v sebe veľakrát cítime, si často vytvárame na seba sami. Nik z nás totiž nežije ideál a veľakrát k nemu ani nedôjdeme. Dôležité je v tom celom spoznať svoju cestu, prijať ju, že je naša a nikoho iného. S naším zázemím, s našimi okolnosťami, s našimi deťmi i možnosťami, ktoré sa nám ponúkajú. To, čo sa zdá byť dokonalé, totiž dokonalým vôbec nemusí byť.
A tak beriem na plecia svoj kríž, svoj príbeh, svoju rodinu a taká, aká som, dávam sa Bohu k dispozícii. Aby ma viedol, napĺňal, uzdravoval, pomazal i vyzbrojil. V ňom som celá, úplná, uzdravená i naplnená. Ale kým to v sebe naozaj prežijem do hĺbky, môže to zabrať ešte nejaký čas.
Pozývam k sebe Pannu Máriu, ktorej životný príbeh je taký autentický, až mi je ľúto, že tým všetkým musela prejsť. Tak keď to zvládla ona, plná Božej milosti, prosím o milosť zvládnuť ten môj. Veď Božie slovo hovorí, že „čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu.“ (Lk 18, 27)
Foto: pexels.com