Ťažko sa sústredí na modlitbu pri nedostatku spánku
Archívny text z magazínu
Nemôžeme stavať strechu, ak nemáme postavené základy a steny domu. A to neplatí len v stavbárstve, ale aj v našom živote vrátane toho duchovného.
Už na škole sa stretávame s takzvanou Maslowovou pyramídou potrieb – ide o hierarchiu ľudských potrieb, ktorú pomenoval americký psychológ Abraham Harold Maslow v roku 1943. Táto teória hovorí o tom, že človek má päť základných potrieb – ak máme uspokojené najnižšie potreby (od čísla 1), môžeme ísť po pyramíde vyššie. Na úplnom vrchole pyramídy sa nachádza sebatranscendencia – čiže duchovné potreby:
- základné fyziologické potreby (dýchanie, regulácia telesnej teploty, prijímanie vody a potravy, spánok, vylučovanie, fyzická aktivita, rozmnožovanie);
- potreba bezpečia a istoty (istota zamestnania, príjmu a prístupu k zdrojom, fyzická bezpečnosť, morálna a fyziologická istota, istota rodiny a zdravia);
- potreba spolupatričnosti a lásky (sociálne potreby – citové vzťahy ako priateľstvo, partnerský vzťah, potreba mať rodinu);
- potreba uznania a úcty (sebaúcta, potreba byť prijímaný, oceňovaný a rešpektovaný ostatnými);
- potreba sebarealizácie (naplnenie svojich schopnosť v rámci osobného rozvoja, tvorivosť, riešenie problémov).
MILOSŤ PREDPOKLADÁ PRIRODZENOSŤ
Aký súvis má však táto Maslowova pyramída s duchovným životom? Neraz sa stretávame s tým, že ľudia chcú žiť duchovný, priam mystický život a idú sa zodrať „pre Boha“, ignorujúc seba, svoje zdravie, telo, potreby a aj svojich blížnych. Ak kľačím dve hodiny v kostole, ale vôbec alebo len nevrlo pomôžem svojmu chorému či smutnému blížnemu, niečo „nie je s kostolným poriadkom“. Ak sa idem zodrať v službe pre druhých – v spoločenstve, vo farnosti… –, ale ubližujem tým svojmu zdraviu či ukracujem o ten čas svoju rodinu, ktorej som ako otec či mama povolaný darovať sa, nebude to „fungovať“. Nemôžeme ignorovať svoje telo či dušu a vnímať len ducha – sme jednotou tela, duše i ducha, chrámom Ducha Svätého a súčasne darom pre Boha, druhých i seba.
„Milosť prirodzenosť neničí, predpokladá ju a zdokonaľuje,“ napísal svätý Tomáš Akvinský vo svojej Sume.Dominikán, ktorý žil v 13. storočí a je dodnes jedným z najväčších filozofov katolíckej filozofie, dobre vedel, že nemôžeme žiť duchovne, ak potláčame akúkoľvek svoju prirodzenosť – čiže ak ignorujeme svoje ostatné potreby, ako napríklad spánok, oddych či vyvážená strava.
Ak spíme štyri či päť hodín denne, zjeme len občas rýchlo niečo nezdravé v chvate, celý deň sedíme za počítačom, prírodu vidíme z okna alebo ak poznáme slovo oddych len zo slovníka, ťažko sa nám bude žiť duchovný život – a ak ho aj budeme žiť, bude odtrhnutý od reality. Boh nás však nepozýva, aby sme žili ako anjeli, ale aby sme žili ako ľudia – vnímajúc svoje ľudské potreby a súčasne aby sme hľadali Božie milosrdenstvo a prozreteľnosť vo všednom dni.
LÁSKA K BOHU SA NEDÁ ODTRHNÚŤ OD LÁSKY K BLÍŽNEMU
Pápež František to vo svojej apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate napísal veľmi výstižne: „V konečnom dôsledku, nedostatok úprimného uznania našich obmedzení – v bolesti a modlitbe – je to, čo bráni milosti, aby v nás lepšie pôsobila, pretože jej nenecháva priestor vyvolať to dobro, ktoré sa integruje v pravdivej a reálnej ceste rastu,“ a zdôrazňuje, že milosť nás nerobí okamžite superľuďmi. Ďalej pokračuje: „Vskutku, ak si neuvedomujeme našu konkrétnu a limitovanú realitu, nemôžeme ani vidieť skutočné a možné kroky, o ktoré nás Pán žiada v každom okamihu – po tom, čo nás uschopnil a pritiahol svojím darom. Milosť pôsobí v dejinách a zvyčajne nás zachytáva a premieňa postupnou formou.“
Láska k Bohu sa totiž nedá odtrhnúť od lásky k blížnemu. Láska k blížnemu, ktorá výrazne súvisí aj so životným stavom, v akom sa nachádzame – inak to žijú manželia, inak deti, inak mladí, starí ľudia či kňazi, zasvätení alebo slobodní. Ale každý je pozvaný a povolaný žiť milosrdenstvo v praxi – skutky duchovného a telesného milosrdenstva voči blížnemu (a koniec koncov aj voči sebe samému).
Ak chcem žiť len duchovne a podriadim tomu celý deň, zabúdam milovať Boha vo svojom blížnom a mať milosrdenstvo aj voči sebe. Ak však milujem Boha vo svojom blížnom a oslavujem ho vo svojom tele, o ktoré sa primerane starám, moju lásku k Bohu to neumenšuje, ale práve naopak, zreálňuje a zväčšuje. Ako kríž, ktorého vertikálu (vzťah s Bohom) aj horizontálu (vzťah s blížnym) sme povolaní žiť v každodennej všednosti aj nevšednosti. A ak k tomu pridáme aj štipku humoru, verím, že to poteší nielen nás a našich blížnych, ale aj nášho dobrého Boha, ktorý je sám darcom radosti.
Foto: pexels.com