Ten druhý: dar a tajomstvo

Pamätáte si, ako ste prežívali čakanie na Vianoce, kým ste nemali viac ako desať rokov? Alebo ak ste mali sľúbený darček k narodeninám? To nadšenie, očakávanie…! Tajomno, ktorým bolo zahalené čakanie, zvyšovalo napätie a predstavivosť. A predsa bol ten čas krásny – a často urobil aj dar (hoci možno nebol taký, ako sme presne chceli) veľkú radosť.

Teraz sme veľkí, oficiálne sa tomu hovorí dospelí. A predsa sú veci, ktoré si nemôžeme dovoliť zabudnúť robiť – a to z niekoľkých dôvodov. Jednou z najpodstatnejších „znalostí a zručností“ je práve schopnosť dávať a prijímať dar. A to hlavne vtedy, ak prijímame navzájom jeden druhého.

Totiž, podstata darovania sa (a prijímania daru) je nielen podstatou všetkých vzťahov preniknutých láskou… je predobrazom toho, ako žije Boh – a teda ako máme žiť aj my, ak nosíme jeho meno a priznávame sa k jeho know-how. Ale darovanie má pre manželov ešte jeden špecifickejší rozmer: manželstvo ako vzťah je najdokonalejším pripodobnením sa tomu, čo prežíva Boh v trojičnom spoločenstve – a toto prežívanie sa zakladá na darovaní sa v láske.

Priznanie, že v tomto (všetci) zlyhávame, nie je teraz na manželskú depku či rezignáciu. Poďme sa všetci učiť, ako má vlastne fungovať takéto darovanie (sa). Školiteľ je jasný.

 

 

 

Trošku terminológie

Začnime od piky: Čo je to dar? Je to to, čo si vysnívam? Je to to, po čom si dupem? Je to trápna saténová nočná košeľa od svokry pod stromček, aby som niečo dostala?

Múdry net hovorí jednoducho: Dar je niečo, čo dostanem alebo získam bez nároku a potreby oplatiť to niekomu. Z právnických formulácií vieme, že na dar nie je žiadny právny nárok a že si ho nemožno vynútiť. Dar je proste nezištný spôsob, akým ma druhý urobí bohatším bez toho, aby za to niečo chcel – a urobí tak len preto, lebo túži po mojom šťastí.

Dar má tiež niekoľko levelov, prostredníctvom ktorých narastá jeho hodnota. Hoci sa potešíme už len tomu, že niekto na nás myslí, aj tá radosť sa prejaví inak – snahou toho druhého špeciálne nám vyjsť v ústrety podľa toho, ako nás pozná. Je zvykom priniesť žene na sviatok kvet; ale ako rozdielne zareaguje, ak dostane len povinnú ružu z Tesca v celofáne a ak dostane parádnu kyticu z kvetinárstva, o ktorom darca vie, že jeho štýl sa páči obdarovanej, a ešte viac, ak si dá darca námahu… a pripraví kyticu sám. Čím väčšia snaha prekvapiť a trafiť do jedinečnosti toho druhého, tým silnejší efekt – a to nielen krátkodobý. Toto vkladanie sa do daru sa odráža aj do sily vzťahu.

Často nejde ani tak o financie, ktoré do daru vložíme, ako práve o ten osobný vklad, o tú námahu vystihnúť osobnosť, ktorú ideme obdarovať a urobiť ju šťastnou svojou pozornosťou a vnímavosťou v poznaní jej vkusu, potrieb či tajných túžob. O čom to hovorí? O citlivosti na toho, koho mám pred sebou, o mojom záujme, ba až priorite, aby mu bolo pri mne dobre viac ako mne. Zaujímavé, efekt darovania robí šťastným aj darcu, a to možno ešte silnejšie, ako to prežíva obdarovaný.

Najcennejším darom je to, čo je z pohľadu obdarovaného osobitne náročné pre darcu, a tým je predovšetkým čas, osobný vklad, dobrý rozhovor, pozornosť – a najvyššou hodnotou je strata vlastného dobra, ba až života, v prospech toho, koho milujeme. To je vrchol darovania sa.

 

 

 

Prameň, inšpirácia a posila

A sme doma: presne toto je spôsob, akým „funguje“ Boh v spoločenstve najsvätejšej Trojice. Vzájomné sebadarovanie plodí silný, neochabujúci vzťah, keď ostáva každá z osôb Trojice sama sebou, no putom vzťahu z darovania sa v láske sa stávajú jedným.

Toto darovanie sa však nekončí iba „u Boha doma“, lebo láska je opravdivá vtedy, ak nezostáva za dverami svojho blahobytu, ale otvorí ich a dáva sa znovu ďalej. Boh to tak robí denne milióny rokov: dáva svietiť slnku na spravodlivých i nespravodlivých a stále ponúka dážď, plody zeme, osviežujúci vietor, nádherné kvety, výdobytky techniky i vzťahy. Ten najväčší dar dal a tiež stále dáva: je to obeta jeho vlastného Syna, dal seba zo seba, to najlepšie, čo mohol dať, aby sme uverili, že jeho láska nemá hraníc.

Tento dar si nik z nás nezaslúžil a ani nemal šancu nejako si ho vypýtať s istotou darovania; bolo to slobodné Božie rozhodnutie v láske, ktorou žil a bol a je naplnený v darovaní sa. Rozhodnutie vydať nám seba samého bolo také prirodzené, ako je a má byť prirodzené pre každú silnú lásku – počnúc manželskou, pokračujúc materskou, otcovskou, súrodeneckou či priateľskou. Manželská však stojí na prvom mieste.

Pretože tak ako žije Boh v Trojici v intímnom spoločenstve, rovnako to platí aj o manželstve – čo nemožno povedať o žiadnom inom druhu lásky v tomto rozmere. Preto je Boh neprestajnou inšpiráciou pre manželov v darovaní sa.

 

 

 

Dar… a tajomstvo

Nad darom Ježišovho života by sme mali žasnúť (robíme to?). Táto najvyššia forma darovania sa by nás mala stále vrhať na kolená pred Boha v chvále a ďakovaní. Aj keď nikdy nepochopíme „technológiu myslenia“ Boha ani jeho odvahu takto sa vydať potupe za našu záchranu, predsa chápeme, že to bola cena, ktorá zachránila vzťah Boh-človek a dala do poriadku to, čo škrípalo.

Dar, nad ktorým sa žasne. Dívam sa takto na svojho manžela? Je pre mňa moja manželka stále darom? Možno ju už poznám ako staré bačkory, nebaví ma stále ju počúvať a donekonečna jej odpúšťať tie babské prešľapy… Možno ma nebaví stále po ňom zbierať ponožky ako míľniky jeho existencie v domácnosti, možno mi lezie na nervy ten jeho pragmatický prístup k všetkému, z čoho mi vlhnú oči.

A predsa je ten druhý pre mňa darom. Nezaslúženým darom! Ako som zapríčinila, že vôbec o mňa zakopol? Nebolo v jeho okolí dosť iných, krajších, lepších, šikovnejších? Nie, neboli to len feromóny, ktoré môžu za naše manželstvo. Je v tom oveľa viac: tento človek, ktorému som povedala „áno“, mi bol darovaný. A to aj napriek tomu, že nie je všetko s ním ideálne. Že nemá len dobré vlastnosti. Že možno nezdieľame rovnako rast viery. Že máme rozdielne názory na výchovu. A že rozdielne dozrievame, vyznávame rozdielne hodnoty. Aj tak je pre mňa darom.

Prečo?

Lebo je v ňom skryté tajomstvo, ktoré nemôžem naraz odhaliť. Aj keď sa mi zdá, že ma už nemôže na človeku, s ktorým zdieľam rovnaké priezvisko, nič prekvapiť. Tajomstvo, ktoré mám a potrebujem každý deň odkrývať a znovu nad ním žasnúť. Mať znovu oči nedočkavého dieťaťa, ktoré rozbaľuje vianočný darček – tak má vyzerať pohľad manžela na manželku, manželky na manžela každý deň, v každom okamihu. Aj keď už nie je taká kočka ako pred pätnástimi rokmi. Aj keď on už má plešinu a radšej sa díva na hokej ako na mňa. Boh mi chce dnes cez teba povedať niečo veľmi dôležité, naučiť ma niečo potrebné. Môj manžel je Boží odkazovač na prax z lásky. Objavujem to? Dívam sa na neho/na ňu takto?

Veď ty si tu nemusela byť. A ty si nemusel prísť, s koňom či bez neho. Nik tu nemusel byť. Alebo tu mohol byť niekto, kto by mi nepriniesol to čo ty (napriek mnohej bolesti a skúškam). Spočítajte dobro, ktoré vám priniesli vaše dni, spočítajte, ako ste vyrástli počas vášho vzťahu (a to od vášho chodenia). Nie je pravda, že už si nemáte čo dať. Pravda je, že ste zabudli milovať, ako miluje Boh: v darovaní sa a prijímaní daru.

Čo mi to hovorí? Že ja mám byť stále darom pre teba… bez teplákov, pekne upravená, aj pri sporáku, aj pri prebaľovaní ritky či kopaní záhrady. Ja som dar pre teba… čím to robím? Že ja mám vyvolať úžas v očiach svojej manželky… Už som to zabudol? Počas randenia mi to šlo veľmi dobre, takže recept bol. Už nie je dôvod snažiť sa? Nedívalo sa mi dobre do tých žiariacich očí? Už to nestojí za to, zacítiť kus neba?

Darovať sa a vedieť žasnúť nad darom, ktorý dostávam. Pretože naše manželstvo je pre nás samých, pre naše deti, pre naše okolie obrazom Boha a školou lásky v ňom a s ním.

Lekcia, ktorú si musíme napísať niekam navrch plánovacej tabuľky alebo rúžom na zrkadlo: Ukazujem, aký je Boh. V prvom rade tebe, láska. Chcem byť tvojím darom… a chcem byť v každom okamihu ohromený tým, čo nádherné v sebe skrývaš.

Bože, príď nám na pomoc!