Tereza Kmotorková: Self-love nestačí, ak v nej chýba Boh

Tereza Kmotorková je mamou, manželkou, herečkou a tiež inšpiratívnou ženou, ktorá stojí za ženskou konferenciou projektu Godzone. „Telo má svoje obdobia – rovnako ako duša aj duch,“ hovorí. V rozhovore úprimne rozpráva o tom, čo pre ňu znamená skutočné prijatie seba samej, prečo self-love nemusí byť o egoizme, ale o dozrievaní v pravde a vzťahu s Bohom.

Sebaprijatie je téma, ktorá sa v ženských skupinách neustále opakuje. Čo pre teba osobne znamená „prijať svoje telo“?

Neviem, či to je aktuálnym obdobím, ktoré prežívam – veľmi čerstvý čas po pôrode –, ale momentálne silno vnímam prijatie tela v kontexte toho, kým som v celistvosti. Sebaprijatie je pre mňa otázkou integrity ducha, duše a tela. Z mojej logiky mi vyplýva, že nedokážem prijať žiadnu časť mňa bez tej druhej. A to je pre mňa fascinujúce.

Ako vnímaš spojenie medzi duchovným životom a starostlivosťou o telo? Má telesná zodpovednosť duchovný rozmer?

Úprimne, nikdy som nevážila toľko ako teraz, nikdy som nemala toľko strií a nikdy som nebola taká slabá v tele. A predsa cítim, že je to v poriadku. Nielen preto, že moje telo dalo život, čo je samo o sebe fascinujúce, ale preto, lebo Boh nám hovorí, že naše telo je chrám. Zároveň vidím ovocie svojej vedomej, mnohoročnej práce v mysli na prijatí svojho tela. Je tu teda veľká spojitosť. Jedno nemôže byť bez druhého.

Myslíš si, že sa dnes niekedy zamieňa sebaláska, teda self-love, za neochotu meniť sa alebo niesť dôsledky? Je self-love len trend alebo je cestou k zrelosti?

Vnímam self-love ako cestu. Cestu k sebe, k Bohu – a naopak. No je tu jedno úskalie: ak začneme svoj zrak upierať len na seba a ospravedlňovať si lenivosť či pohodlnosť tým, že veď „milujem sa takú, aká som“, začína to byť viac o hľadaní vlastného šťastia než Božieho plánu. Z mojej skúsenosti bolo jedno z najkľúčovejších rozhodnutí to viac spoznať samu seba – a teda aj hľadať hlbšiu pravdu o sebe: čo o mne hovorí Boh a kde ma chce mať. Myslím si, že ak sme sa rozhodli dať svoj život Bohu, malo by byť prirodzené spájať lásku k sebe s láskou k nemu. Je v tom cítiť celistvosť.

NECHAŤ SA ĽÚBIŤ TÝM, KTORÝ MA STVORIL

Čo presne znamená self-love pre teba?

V prvom rade ochotu rozhodnúť sa kráčať po ceste sebapoznania. Sebapoznanie v mojom príbehu znamená následne aj to, že sa učím ľúbiť sa so všetkým, čo so sebou nesiem. Svetlom aj temnotou. A aký je najlepší spôsob ľúbenia sa? No predsa modlitba – nechať sa ľúbiť tým, ktorý ma stvoril. Modlitba má u mňa rôzne podoby. Prechádzka v tichu, meditácia, zbieranie bylín, rozhovor s priateľkou, objatie s manželom, uspávanie dcéry… Zhrnula by som to tak, že pre mňa sebaláska bez Božej lásky nie je úplná.

Sú v tvojom živote ešte stále nejaké veci alebo časti tela, ktoré nemáš rada alebo v nich zápasíš, aby si mala rada?

Ešte stále? Neustále! Zadok, stehná, prsia, ruky… A teraz po pôrode? Ani sa nepýtajte. To je veľký zápas. Ani nie tak v porovnávaní sa s ideálmi krásy vo svete, ale najťažšie je objať samu seba v tom, ako vyzerám a cítim sa práve teraz. V tomto momente. V tomto období. To je neustály súboj vo vnútri človeka. Ale je dôležitý, ako každý súboj v nás. Posúva ďalej…

Zdá sa, že aj v tom období po pôrode si zažila, že si svoje telo musela prijať nanovo. Čo ti vtedy pomohlo?

Musela som pochopiť jednu dôležitú vec – nielen racionálne, ale aj si ju zvnútorniť. A to, že tak, ako má život svoje „obdobia“, tak aj telo má svoje „obdobia“. Nikdy nie je a nebude rovnaké. Buď budeme zo zmien frustrované, alebo budeme objavovať. Skúmať, čo nám telo v rôznych fázach – staršie, menšie, popôrodné, unavené, silné – hovorí o nás. S týmto sa mi spája myšlienka Hermanna Hesseho o dvoch vlkoch: ktorého vlka sýtime, tým sa stávame. V tomto prípade ide o naše myšlienky o sebe a svojom tele. Budem neustále nespokojná? Alebo skúsim byť zvedavá?

Ako si pestovať lásku ku kráse vlastného tela bez toho, aby sa to stalo povrchným alebo sebestredným?

Toto je otázka, na ktorú musí nájsť odpoveď každý sám – vo vedomí a svedomí. No myslím si, že prvým krokom je pochopiť, že starať sa o telo neznamená automaticky ego trip. Ak nechceme, aby bola starostlivosť o telo povrchná, vyvážme ju starostlivosťou o ducha a dušu. A je veľmi fajn mať okolo seba priateľky, ktoré ti nastavia zrkadlo – aj v tejto oblasti.

NIEKTORÉ UZDRAVENIA PRÍDU V PROCESE DOZRIEVANIA

Aké prekážky podľa teba najčastejšie bránia ženám v prijatí vlastného tela?

Napadajú mi tri kľúčové veci: hlava, chorý ideál krásy a, žiaľ, aj „nevyžiadané“ poznámky z okolia.

Aké poznámky máš na mysli?

Presne si pamätám momenty, ktoré v tomto smere poznačili mňa. Keď som ako šestnásťročná liezla na skaly (moje telo bolo úplne primerané môjmu veku), bratranec mi zakričal: „Pohni tým tvojím veľkým kufrom.“ Ako dievčaťu, ktoré sa len začína spoznávať ako žena, to bol úder pod pás. Neskôr bolo pre mňa omnoho ťažšie prijať myšlienku, že je „dobré“, kým som – aj navonok. Možno sa to javí ako maličkosť, ale viem, že práve takéto poznámky môžu byť spúšťačom porúch príjmu potravy. Len na to chcem posvietiť – kráčajme s otvorenými očami.

Hovoríš, že ťa to sprevádzalo dlhý čas. Ako si sa s tým popasovala?

Časom. Čas je zázračná vec, ktorá sa s mojimi myšlienkami popasúva často sama. Jednoducho som iná ako pred 15 rokmi. Niektoré uzdravenia prídu v procese dozrievania. Už sa nad tým teraz pousmejem a poďakujem pokušeniu v mojej hlave a odprevadím ho dverami von… Tiež som si okolo seba po rokoch vybudovala silné ženské vzťahy, moju krásnu svorku rôznorodých žien, ktoré taktiež dopomáhajú k uzdraveniu v mnohých oblastiach, i v oblasti tela. 

Akú úlohu v prijímaní seba samých hrá komunita žien – sestry vo viere, priateľky, mama?

Veľkú. Dokonca zásadnú. Zo skúsenosti viem, ako veľmi môže slovo ženy z môjho okolia ublížiť, stopnúť, uzavrieť – alebo naopak: pozdvihnúť, podporiť, objať.

Aký obraz krásy by si chcela, aby si niesli tvoje dcéry alebo mladšie ženy v tvojom okolí?

Obraz rôznorodosti. Tiel, pohľadov, žien. Už len keď sa pozrieme na Božie slovo, vidíme tam biblické ženy a každá bola iná. Iný príbeh, iný výzor, iný údel. Chcem, aby moja dcéra, moje priateľky aj okolie vnímali rôznorodosť, jedinečnosť ako niečo dobré, čo nás môže navzájom inšpirovať.

Foto: archív respondentky