Ticho, ktoré nás učí počúvať
Autor: Terézia Paňková
V toku nových informácií sme neustále zvádzaní nechať sa vyrušovať. Prečo sa niečo také prirodzené a starobylé ako ticho dnes stáva luxusom?
Možno preto, že moderná doba nás učí byť stále dostupnými, v strehu, s mysľou rozbitou na tisíc malých častí. Ticho vyžaduje opak: prítomnosť, sústredenosť, odvahu zostať so sebou a nechať sa osloviť.
MYSEĽ ROZTRIEŠTENÁ NA TISÍC KÚSKOV
„Stíšte sa a poznajte, že ja som Boh“ (Ž 46, 11).
Ponorenie sa do ticha je jednou z obrovských výziev, ktorú tento svet prináša. Hoci nás do nej pozýva samotné Božie slovo, ruch digitálnej doby nás láka vykonať presný opak. Digitálny svet premenil čas mimo obrazoviek na novodobý luxus, ktorý si musíme vedome vybojovať. Pozornosť sa stala vzácnou komoditou, ktorou platíme influencerom či rôznym kampaniam. Zároveň však „platíme“ aj niečím hlbším – svojím vnútrom. To, na čo upriamujeme svoju pozornosť, formuje naše srdce, mení spôsob, akým rozmýšľame a pomaly premieňa aj naše vnútro.
Ticho je pre nás náročnejšie, než si dokážeme uvedomiť. Algoritmy, rafinovane zdokonalené tak, aby nás čo najdlhšie udržali na sieťach a zároveň vyvolávali pocit závislosti, nás odťahujú z ticha naspäť k obrazovkám. Dopamín, ktorý uvoľňujú nové stimuly, nás núti neustále siahať po ďalších podnetoch. Čas čakania na zelenú na semafore či presuny si často vypĺňame pozeraním sa do telefónu a prestávame vnímať okolitý svet. Vnútorný hluk nás oslepuje na potreby iných a vťahuje viac do seba.
ÚTEK PRED SVOJÍM VNÚTROM
Zahltená pozornosť však nie je iba o technológiách – stáva sa aj lákavou formou úteku pred sebou samým. Ticho totiž odhaľuje veci, ktoré v bežnom ruchu potláčame – sklamania, ktoré sme nevyriešili, strachy, ktoré nechceme pomenovať, túžby, ktoré sa bojíme priznať. A tak radšej unikáme. Lenže neustály útek nás unavuje a ochudobňuje.
Čeliť pravde o sebe a svojim negatívnym emóciám nie je jednoduché – no keď stále utekáme, prestávame vnímať, do čoho nás pozýva Boh. Modlitba nie je úprimným rozhovorom, ale mení sa na povinnosť. Srdce postupne stráca citlivosť na jemný hlas, ktorý máme v sebe – hlas, ktorý nás vedie, napomína, povzbudzuje a pripomína, kým vlastne sme.
A práve preto je ticho také dôležité: obnovuje našu schopnosť počuť.
Počuť Boha.
Počuť seba.
Počuť, čo je pre náš život skutočne podstatné.
MÚDROSŤ PÚŠTNYCH OTCOV
Hoci digitálna éra ponúka ľahko prístupné a veľmi návykové možnosti rozptýlenia, ľudia už od nepamäti bojovali s hlukom tohto sveta. Asketický život nebol formou úteku pred svetom, ale miestom, kde hovorí Boh. Púštni otcovia často opisovali svoje vnútorné zápasy a pokušenia, ktoré prichádzali práve pri tichu a modlitbe. Títo mnísi si boli vedomí toho, že takéto boje sú súčasťou duchovného rastu. Pôst, odriekanie a disciplína, nám často tak vzdialené veci, boli neodmysliteľnou súčasťou ich života. Rast sa však väčšinou často nedeje v pohodlí. Digitálny detox môže po vzore púštnych otcov predstavovať spôsob nášho nepohodlia, ktorý si vedome zvolíme, aby sme uprednostnili seba a potreby duše.
Ranokresťanskí otcovia si všímali Božiu prítomnosť nielen počas modlitby, ale aj v bežných okamihoch. Aj obyčajné úkony, ako jedenie, kráčanie, alebo práca, sa mohli stať formou modlitby. Vnímali svet ako prepojený s Bohom, kde každý zvuk, dotyk alebo pohyb je príležitosťou na uvedomenie si Božej lásky.
TICHO AKO LIEK PRE DUŠU
V tichu neprodukujeme – iba sme, a práve to je dnes radikálne. Keď sa vytratí hluk, myseľ prestáva utekať a začína sa stretávať sama so sebou – so strachmi, túžbami aj nevypovedanými otázkami. Práve v tomto priestore môže začať uzdravenie, pretože to, čo je pomenované a prijaté, stráca svoju ničivú silu. Zotrvanie v tichosti pomáha zlepšiť sústredenie, pozornosť a zároveň dokážeme prísť s novými nápadmi.
„Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum.“ (1 Kr 19, 11-12)
Foto: pixabay