TOP

Timotej Križka: Niekedy je dôležitejšie kopať si so synom loptu ako natočiť dobrý film

Stretnutia s bývalými politickými väzňami mu zmenili život. Svojím umením chce poukazovať na Krista. S režisérom, fotografom a scenáristom sme sa rozprávali o umení, vzdelaní, ale aj o jeho nedávnej ceste do ukrajinského kláštora, v ktorom našiel pokoj aj napriek tomu, že naokolo zúrila vojna.

Študoval si kameru a fotografiu na VŠMU. A už počas školy si zažil aj prvé profesionálne úspechy. Ako si spomínaš na tento čas?

Bola to umelecká škola, kde nám často prízvukovali, že uplatniť sa môžu len tí najlepší. Tak vznikalo napätie, či budeme dosť dobrí. V mojom živote však prišiel úspech veľmi skoro. Ešte počas školy som točil veľké reklamy po celom svete. Participoval som na seriáloch, ktoré v tej dobe začali na Slovensku vznikať. Mal som peniaze, mohol som si dovoliť, čo som chcel. Miesto, ktoré mal mať Boh v mojom živote, zabral môj talent, profesia a moji priatelia. Napriek tomu všetkému som nebol šťastný. Po čase som zistil, že mám v sebe prázdno. Zistil som, že to, čo dnešný svet prezentuje ako šťastný život, nie je všetko. A človeka to nedokáže naplniť.

 

Mnohí ľudia sa pritom celé roky snažia dosiahnuť presne takýto „šťastný život“…

Myslím si, že je veľkým darom, že som dosiahol ten vrchol tak skoro, lebo keby som ho mal stále pred sebou, tak by som k nemu ešte stále kráčal a nevedel by som, že ma nenaplní.

 

Takže máš veľký talent zachytiť krásu cez objektív. Ako si sa vlastne dostal k foteniu?

To sa ma doteraz ešte nikto nespýtal. Vždy som rád pozoroval svet. Sedel som v ústraní a sledoval som ľudí alebo prírodu. Videl som veľa krásnych vecí. A chcel som sa o ne podeliť. Slovami sa však často nedali opísať. A v tom mi pomohla fotografia. Mohol som priniesť druhým krásu toho, čo som objavil. Mohol som zdieľať svoj vnútorný svet a dávať mu podobu.

 

Koľko si mal rokov, keď si začal fotografovať?

Mal som štrnásť. Fotoaparát ma fascinoval aj ako prístroj. Mal v sebe isté tajomno. Vložil som do neho film, nafotil 32 záberov. A išiel som ho dať vyvolať. Aj to čakanie pridávalo foteniu na atraktivite. Doma v kúpeľni som si neskôr urobil aj tmavú komoru. Bol to taký zázrak. Vložiť papier do vývojky a sledovať, ako sa tam vytvoril obraz.

 

VONKAJŠIE OKOLNOSTI MI POKOJ NEDAJÚ

Spomínal si, že si aj napriek svojmu talentu a všetkým úspechom nebol šťastný. Vo chvíli, keď si človek uvedomí, že je jeho život prázdny, často začne hľadať, čo by ho naplnilo. V dnešnej dobe sú veľmi moderné rôzne východné náboženstvá…

Tým všetkým som si v rámci filozofie prešiel. Ezoterikou, východnými náboženstvami, ZEN-budhizmami. Človek sa vie preto nadchnúť. Osloví ho to na začiatku. Dáva mu to nejaké odpovede, ale nedokážu úplne naplniť hľadajúcu dušu. Mňa paradoxne privádzali bližšie ku Kristovi.

 

Aké otázky si vtedy v sebe mal?

Veľmi silná bola otázka slobody, zmyslu života a tiež otázka ako naplniť svoj čas tak, aby som bol šťastný, vyrovnaný a pokojný. Pochopil som, že vonkajšie okolnosti mi nič z toho nemôžu dať. Môžem na sebe pracovať, môžem mať všetku múdrosť sveta, ale nenachádzam pokoj.

 

Takže si sa rozhodol, že chceš nájsť tento pokoj. Ten sa dá hľadať na rôznych miestach. Ty si sa ho snažil nájsť v rozhovoroch s politickými väzňami. Prečo?

Siahol som do histórie našej rodiny. Môj pradedko bol gréckokatolícky kňaz, ktorý nepodpísal pravoslávie. Bol preto aj so svojou rodinou vysťahovaný do Sudetov. Nemohol sa živiť tým, čo miloval. Namiesto toho pásol kravy a choval včely. Celá moja rodina tým potom trpela. Vedel som, že boli aj kňazi, ktorí boli za to vo väzení. V tej dobe som to nevnímal tak, že trpeli kvôli osobnému vzťahu s Kristom. Skôr som mal pocit, že to bolo pre pravdu a svedomie. Prišli o čas s rodinou, priateľov, reputáciu. Chcel som ich stretnúť, rozprávať sa s nimi a zistiť, ako na to spomínajú.

 

Ako na teba stretnutia s týmito ľuďmi zapôsobili?

Boli to krásny osemdesiat – deväťdesiatroční ľudia. Nečakal som, že budú takí vyrovnaní so všetkým, čo zažili. V ich slovách nebolo ani trochu neodpustenia alebo hnevu. V tom čase, ktorý zažili, dokázali objaviť niečo hodnotné.

 

Je nejaké stretnutie, ktoré ťa osobitne zasiahlo?

Jedným z bývalých väzňov, s ktorými som hovoril, bol pán Mašlej. Zatkli ho, keď bol ešte bohoslovcom. Veľa si vytrpel vo väzení. Bol na samotke v Ruzyni v Prahe, kde ochorel na tuberkulózu. Kvôli neľudským podmienkam veľmi schudol. Takého chorého a vychudnutého ho poslali pracovať do kameňolomu. V práci bol veľmi svedomitý a ponúkli mu povýšenie. On však toto povýšenie odmietol. Mohol sa dostať preč od ťažkej práce, ale on si povedal, že je stále veľký chlap, aj keď je chorý a vychudnutý. Keby na jeho miesto prišiel niekto, kto by bol slabší, trápil by sa oveľa viac.

 

To je naozaj obdivuhodné…

Ten muž nehľadal ľahšie cesty. Nesnažil sa vyhnúť trápeniu. Prijímal Božiu vôľu. Celý ten čas bolo jeho najhlbšou túžbou stať sa kňazom. Na jej naplnenie čakal dlhých štyridsať rokov. Kňazom sa stal až v dôchodku. Nevyberal si cestu šťastia, ľahkosti, ale cestu Božej vôle. Svojho pozemského šťastia sa vedel vzdávať s úsmevom. Čas čakania však nevnímal ako prázdny čas.

 

To je v dnešnej uponáhľanej dobe až neskutočné vnímanie času…

Áno, keď som prišiel za otcom Mašlejom do domčeka na kraji dedinky, ďakoval som mu, že si na mňa našiel čas. A on sa len usmial a povedal, že on je milionár času a má času koľko chcem. A ja som žasol nad človekom, ktorý ma prijal a povedal mi svoj príbeh.

Všetci tí ľudia, ktorých príbehy som zachytil v knihe Pokojní v nepokoji, sú dodnes mojimi učiteľmi. Stále sa k nim vraciam. Učia ma, ako byť šťastný. Ak oni mohli zažívať pokoj a šťastie vo väzení (a to niektorí z nich hovoria, že najkrajšie roky života zažili na samotke), tak aj ja to môžem zažiť v Bratislave na Slovensku

 

 

Jednou z otázok, ktoré si v sebe mal pred začatím tohto projektu, bola otázka o slobode. Ako dnes vnímaš slobodu?

Základnou slobodou človeka je, že sa môže rozhodnúť. Môže povedať áno alebo nie. Bohu alebo svetu. Dôležité je nezabúdať na túto možnosť. Zmyslom slobody je deliť sa o ňu, až kým ju úplne nestratíme. Napríklad sa zrieknem časti svojej slobody v prospech svojej manželky… Keď sa o túto slobodu rozhodneme podeliť vedome a dobrovoľne, tak paradoxne môžeme byť ešte slobodnejší. Ďalším stupňom tejto slobody je, keď ju venujeme Bohu. Vtedy môžeme zažívať najväčšiu slobodu.

 

Od roku 2013 do roku 2016 si navštevoval bývalých politických väzňov. A dá sa povedať, že to malo veľmi významný vplyv na tvoj život. Čím to je?

Tento projekt zmenil môj život. Nezmenili ma nejaké vedomosti, ktoré som získal, ale osobné stretnutia. Lebo stretnutie živého človeka dokáže zmeniť nielen rozum, ale aj srdce. Vtedy som sa rozhodol vzdať niektorých vecí v mojom živote. Prestal som robiť reklamy, opustil som televíziu a televíznu tvorbu, čím som prišiel o značnú časť môjho príjmu. Začal som viac robiť autorské projekty.

 

Podľa čoho si si vyberal projekty?

Vždy, keď som rozbiehal projekt, tak som sa seba pýtal, či by som do toho išiel, ak by to bola posledná vec, ktorú by som v živote urobil. Prestal som sa pýtať na to, čo za to budem mať. Prišiel som tým o finančnú istotu. Vďaka tomu si nemôžem dovoliť všetko, ale mám rád život, ktorý nie je úplne zaistený a zabezpečený. Nepotrebujem riadiť svoj život, viac sa nechávam riadiť Bohom. A Boh nás požehnáva.

 

Tvoja tvorba nie je prvoplánovo kresťanská. Napriek tomu pracuješ aj s kresťanskými symbolmi a snažíš sa prostredníctvom svojho umenia poukazovať na Krista. Vnímaš svoju tvorbu ako kresťanskú?

Kresťanské veci nemusia explicitne používať náboženský slovník alebo symboliku, a napriek tomu môžu ukazovať na Krista. Náš svet je plný symbolov, aj prostredníctvom nich sa dá niekde vložiť kresťanské posolstvo. Rád do svojich diel ukrývam odkazy, ktoré poukazujú na klasické kresťanstvo. So sakrálnymi a liturgickými motívmi nepracujem, asi sa ich bojím.

 

Prečo?

Som veľmi kreatívny, mám túžbu veci vymýšľať a meniť. A tieto motívy nie sú niečo, čo treba meniť. Chcem sa nimi inšpirovať, ale nechcem ich pretvárať podľa svojej predstavy. Sú to veci veľmi hlboké a krásne.

 

SKUTOČNÉ UMENIE MUSÍ ČLOVEKA PRESAHOVAŤ

Aký je cieľ tvojej tvorby?

Hľadať pravdu, hľadať Boha a vedieť ho čo najdokonalejšie vyjadriť. Aj pre seba samého. Keď rozmýšľam nad Bohom, modlím sa k nemu, všetko je to prefiltrované cezo mňa. A tá forma ma sama vedie. Nechávam sa učiť od toho, čo robím.

Dobré umelecké dielo je vtedy, keď nie je podľa mojej predstavy, ale ma predbehne. Keď sa na neho pozerám, som od neho odpútaný a viem v ňom nájsť niečo nové. Nesnažím sa to držať. Nechávam sa intuitívne viesť a tým sa učím. Zisťujem, kde som sa mýlil. A tým ma to aj učí spoznávať bližšie Boha. Mám radosť, keď sa o to môžem podeliť s ľuďmi.

 

Umelecký svet je skôr bohémsky a k hodnotám kresťanstva kritický. Aká je tvoja skúsenosť?

Osobne som stretol veľa ľudí, ktorí kresťanské hodnoty žijú, aj keď nie sú kresťanmi. Ak umelci robia skutočné umenie, tak musia úprimne hľadať pravdu.

Skutočné umenie musí presahovať človeka a odkazovať na niečo večné. A môže aj bohémskych ľudí zušľachtiť a pritiahnuť k Bohu. V umeleckom svete skôr vnímam, že keď prídu ťažkosti, ľudia sa nemajú čoho chytiť. Aj maličká vec ich úplne rozhádže. Zažil som veľký smútok a beznádej ľudí.

 

Máš pocit, že je tvojou úlohou vtedy im povedať o Kristovi? Vnímaš tieto situácie aj ako možnosť evanjelizácie?

Veľa nad tým rozmýšľam, ale nie som prirodzene typ človeka, ktorý by hneď evanjelizoval a vytiahol karty na stôl. Snažím sa skôr ľudí sprevádzať a svedčiť životom. Svojimi postojmi môžem prinášať Krista do rôznych ťažkých situácií. To sú chvíle, keď poukážem na to, že je niečo dôležitejšie ako to, čo sa práve pokazilo. A ľudí to provokuje a pýtajú sa, prečo to tak vnímam.

 

IBA VZDELANIE NESTAČÍ

Ja o tebe viem, že si chodil na Gymnázium sv. Uršule a bol si známy svojím osobitným prístupom k vzdelaniu.

Áno, utekal som zo školy, kedy sa len dalo. Mal som skoro samé trojky a štvorky. Ale napriek tomu všetkému som zmaturoval veľmi dobre. Aspoň raz som sa počas gymnázia naučil. Škola mi chcela ponúknuť intelektuálne vzdelanie, ktoré pre mňa v tej dobe nebolo až také lákavé. Oveľa dôležitejšie však vnímam to, že mi dala veľmi pekné a hlboké vzťahy. To intelektuálne vzdelanie som si vedel dobehnúť aj neskôr.

 

Dnes si členom Spoločenstva Ladislava Hanusa, ktoré je často prezentované ako spoločenstvo intelektuálov. Asi sa tvoj pohľad na vzdelanie zmenil…

Prešiel som rôznymi fázami. Najprv som nič intelektuálne vôbec nehľadal. Na vysokej škole som sa ocitol vo veľmi sekulárnom prostredí a musel som si aj sám obhajovať, čomu verím. Kým človek nespozná osobného Krista, snaží sa ho objaviť intelektuálne. Chce Boha pochopiť rozumom. Pomenovať ho. Aj moja cesta do SLH bola ovplyvnená túžbou hľadať spolu s inými ľuďmi Boha prostredníctvom intelektu. Vždy ma bavili knihy, takže to bola taká prirodzená cesta.

 

Máš pocit, že kresťania sú pozvaní k tomu, aby Boha spoznávali aj rozumom?

Rozum je súčasťou človeka, Boh nám ho nedal len tak. Ale k úplnému poznaniu Boha sa rozumom nedá prísť. Ja som východný kresťan – gréckokatolík. Východné kresťanstvo vníma teológiu ako niečo veľmi empirické. Nie je to abstraktná veda, ktorá sa dá pochopiť iba intelektom.

Boha nemôžeme spoznať z kníh, tak ako plávať sa nikdy nenaučíme na súši. Na spoznanie Boha je potrebná skúsenosť aj fyzická. Potrebujeme Boha zakúšať, aj zmyslami. Nedá sa to v plnosti, ale môžeme to aspoň ochutnať. Samotným intelektom príde človek len do určitej fázy. Tá je tiež dôležitá, ale netreba tu ostať. V tejto fáze treba intelekt pustiť a vykročiť do neznáma.

Rozum je dôležitý. Žijeme vo svete, ktorý sa riadi zákonmi. Ak chceme do sveta prinášať Božie pravidlá, je dobré používať aj intelekt. Dôležité je vedieť viesť aj dialóg. A to je oblasť, v ktorej má slovenské kresťanstvo kde rásť.

 

Aký je tvoj pohľad na vzdelávanie?

Pochádzam z intelektuálnej rodiny. Kedysi som si myslel, že je veľmi dôležité byť vzdelaný. Ale dnes prichádzam na to, že je niečo dôležitejšie. To vzdelanie samo o sebe nestačí. Oveľa dôležitejšie je očisťovať svoje srdce. Pracovať nielen na múdrosti intelektu, ale aj na múdrosti srdca. Naše vzdelanie nie je všemocné ani samospasiteľné. Preto často aj nevzdelaní ľudia vedia veľmi dobre pomenovať veci, vedia sa nebáť hovoriť, rozlišovať. Vzdelanie je dôležité, ale v pokore.

 

 

VOLALO MA TAM SRDCE

Jeden z projektov, na ktorých pracuješ, je aj dokumentárny film o gréckokatolíckom kláštore v ukrajinskom Unive. Prečo si si vybral práve tento kláštor?

Je to Univská svjatouspenská lavra, kláštor Teodora Studitu z 8. storočia. Veľmi ma priťahuje táto stará tradícia. Chcel som nájsť odpoveď na otázku, čo môže povedať niečo takéto staré modernému človeku. Súčasné kresťanstvo sa dnes v mnohom prispôsobuje svetu a hľadá súčasný jazyk. Niektoré veci však ostávajú nemenné.

 

Toto filmovanie však skomplikovala vojna na Ukrajine…

Áno, vojna prišla práve v čase, keď som si dohadoval, kedy môžem tento kláštor navštíviť. Mal som pocit, že mi vojna prekazila plány. A keď som písal igumenovi Jonášovi, že mi je ľúto, že nemôžem prísť, tak som zrazu mal pocit, že prečo by som vlastne nemohol… A tak som napísal, že by som aj tak rád prišiel. Odpísal mi: „Ak sa nebojíte, tak príďte.“

 

Takže si sa nebál?

Asi sa nedá povedať, že som sa nebál. Ale volalo ma tam srdce. A toto rozhodnutie bolo spojené s veľkým pokojom. Takéto volanie som zažil párkrát v živote a vedel som, že ak by som ho neposlúchol, tak by som si to vyčítal. Prežíval som takú istotu, že tam nezahyniem. Aj keď som sa musel skonfrontovať aj s touto možnosťou. Mame som to radšej ani nepovedal.

 

Ako túto tvoju cestu prežívala tvoja manželka?

Najprv s tým bola v pohode, ale už keď sa to blížilo, tak to bolo pre ňu ťažké. Ale čas pred odchodom bol pre mňa veľmi pekný. Uvedomoval som si vzácnosť každého okamihu. Ináč sa s ľuďmi rozprávate, keď neviete, či s nimi ešte niekedy budete… Mal som trpezlivosť aj na výstrelky mojich detí.

 

Aké to bolo na Ukrajine?

Mal som strach, keď som tam išiel. Zažil som tam však veľmi silnú Božiu prítomnosť a pokoj. Najsilnejšie boli pre mňa stretnutia v kláštore, kde mnísi prijali okolo sto utečencov, väčšinou ženy a deti. Keď som sa ich pýtal, prečo neodišli do inej krajiny, povedali mi, že nemôžu opustiť svoju krajinu a mužov, ktorí vtedy bojovali pri Kyjeve. Títo ľudia boli uchvátení pokojom, ktorý bol v kláštore. Mnohí z nich neboli veriaci, nechodili sa ani modliť s mníchmi, napriek tomu to cítili. A aj ja som ním bol uchvátený. V strede krajiny, v ktorej je vojna, je takáto oáza pokoja, kde sa akoby zastavil čas. Bolo to dôkazom toho, že pokoj je niečo, čo vytvárajú ľudia, nie je to vonkajšími okolnosťami. To miesto bolo preniknuté storočiami modlitieb.

 

Ja mám z teba pocit, že ťa fascinujú paradoxy. Najprv si našiel slobodu a pokoj v rozhovoroch s politickými väzňami a teraz si ho zasa našiel v kláštore vo vojnou zmietanej Ukrajine…

Nechcel som hľadať paradox. Sám som sa stal obeťou paradoxu. To, čo som videl a zažil na Ukrajine, som nečakal. Nestretol som tam ľudí, ktorí by sa tvárili ako obete. Stretol som ľudí, ktorí boli už teraz víťazmi. Boli silní, životaschopní a schopní lásky. Oni dokážu svoj život položiť za druhých. Objavil som, že v každom z nás tkvie tá sila, vedieť sa obetovať, vedieť zaprieť svoje túžby. Máme strach, lebo máme predstavu, aké by to malo byť. Ale keď Boh vloží človeka do nejakej situácie, tak mu dá aj silu na to, aby v tej situácii vedel obstáť. A človek sa menej spolieha na seba, pustí všetky svoje istoty a vtedy môže prežiť Božiu blízkosť. A pocítiť, že Boh ho nesie.

 

Muselo byť pre teba ako otca ťažké vidieť tam deti, ktorým vojna ukradla detstvo…

Vidieť deti, ktoré zažili veci, ktoré by žiadne dieťa vidieť nemalo, je ťažké. Obrazy roztrhaných tiel, mŕtvych ľudí a zničených budov ich budú prenasledovať celý život. Mnohé vďaka tomu podrástli, veľmi dospeli. Ale je úžasné sledovať, ako deti vnímajú svet, dokážu ho vnímať s úžasnou jednoduchosťou a čistotou. Napríklad moja päťročná dcéra Margarétka sa spýtala, keď som sa vrátil z Ukrajiny: „Ako to, že ocko nezomrel, keď bol na Ukrajine?“

 

Spomínaš svoju dcéru. Máš dve deti, tretie na ceste. Čo ťa naučili tvoje deti?

Veľmi veľa. Učia ma, čo je v živote dôležité. Niekedy je dôležitejšie kopať si so synom loptu ako natočiť dobrý film alebo napísať dobrý scenár. A vie to byť aj ťažšie. Deti mi tiež svojou čistotou nastavujú zrkadlo. Často mi ukazujú, že som sa stal takým, akým som nechcel byť.

 

Ľudia dnes zvyknú často hovoriť, že veria v Boha, ale Cirkev nepotrebujú. Tento postoj bude asi stále častejší, keďže prichádza obdobie, kedy sa aj na Slovensku začínajú odhaľovať rôzne škandály. Ako vidíš úlohu Cirkvi v tomto období?

To, že vychádza na povrch špina, je super. Lebo tá špina tam je a ak sa budeme tváriť, že tam nie je, tak tam ostane. A bude jej stále viac. Treba sa k tomu postaviť, ukázať to, pomenovať. Boh sa o to postará. Asi sme aj my sami mali zidealizovanú predstavu o Cirkvi, vnímali sme ju tak, ako sme chceli. Naša predstava však bola akoby gýč. To, že sa táto nesprávna predstava nabúrala, je dar. Je to možnosť oslobodiť sa.

 

Ako však môžeme naďalej vnímať krásu Cirkvi?

Základom je vnímať to, čo je dôležité. Nehľadať krásu v kňazovi, ale v tom, na koho by nám mal ukazovať. Tak ako ja ako umelec nechcem svojou tvorbou ukazovať na seba, ale na Krista, aj keď nie explicitne. Tak aj kňaz je rovnaký ako my. V gréckokatolíckom ríte je kňaz otočený ľuďom chrbtom. Všetci sme otočení jedným smerom. Všetci sa pozeráme na Krista. Svojím spôsobom nás to učí nehľadať v kňazovi dokonalosť, ale kráčať ku Kristovi spolu s ním. Aj keď kňazi budú padať, neznamená to, že padá aj to, čo reprezentujú.

 

Komentáre

v Slovo+ od roku 2021 Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo nemeckého a chorvátskeho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je ženou, manželkou skvelého muža a matkou troch neobyčajných dcér. Rada hľadá krásu vo všedných situáciách. Je zvedavá a nemá rada, keď vie, že niečo nevie. Miluje slová, rada ich číta, ale aj píše. Pre svoje dcéry napísala knižku Miesta zázrakov, ktorá bola vydaná pod pseudonymom Veronika Hradská.