TOP

Tomáš Jellúš: Neinšpirujú ma idoly, ale „slabí“ ľudia

Má radosť z toho, že môže byť kňazom, a rád nachádza Božie stopy v ľuďoch i stvorení. O svoju vieru sa s nami podelil jezuitský kňaz, rektor Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa, Tomáš Jellúš (36).

Hoci sa narodil v Ružomberku, sám tvrdí, že pochádza z Bratislavy, lebo sa sťahovali, ešte keď bol bábätko. Vo viere bol vychovávaný, má veľmi dobrú a veriacu rodinu. „Na jednej strane je krásne dostať dar viery, na druhej strane som sa potom ako mladý tomu bránil, lebo som vieru vnímal ako súčasť „sveta autorít“, a teda niečo, proti čomu treba bojovať a osamostatniť sa,“ spomína.

Tvrdí, že jeho cesta k Bohu nebola kľukatá ani priamočiara, ale skôr to boli „kľukaté priamky“. „Bohu som sa snažil utiecť, ale je lepší bežec ako ja. (úsmev) Najprv som ho vnímal negatívne ako strážcu pravidiel a toho, čo všetko zakazuje, ale prekvapil ma svojou štedrosťou a „ľudskosťou“,“ vyznáva.

Zlom prišiel pri prijatí sviatosti birmovania, od ktorej ako normálny tínedžer, pravdupovediac, veľa neočakával. Avšak pri pomazaní olejom cítil živú prítomnosť Ducha. „Nie však klasickým „zbožným“ spôsobom ako stav nadnesenej milosti, ale cítil som jeho (nie svoje) prekvapenie, v zmysle: „Tak tu mám bývať, to kam som sa dostal? To už aj takíto mladí idú na birmovku?““ To ho presvedčilo, že ani Boh nie je „jednoduchý“, ale je osoba a vie byť prekvapený.

 

 

TOMÁŠ, POĎ ZA KŇAZA!

Už od raného detstva mal veľmi rád dievčatá a vždy túžil po manželstve. A ako tak raz doma v izbe sníval o jednom dievčati, ktoré sa mu veľmi páčilo a chcel ho pozvať na stretnutie a rozmýšľal ako, vtedy sa Boh začal s ním rozprávať a povedal mu: „Tomáško, poď za kňaza.“ Vtedy sa s Bohom veľmi pohádal a pamätá si na dve veci: že mu povedal rozhodné nie a že Boh mu odpovedal, že to neakceptuje a ani mu to nie je ľúto, lebo aspoň nezničí nejakej krásnej princeznej život, pretože s ním môže vydržať len on. „Ktovie, či to už neoľutoval, ale už keď si ma zobral, tak nech trpí. (úsmev) Ja som sa dobre oženil (s Bohom), nemôžem za to, že on sa zle vydal (za mňa),“ s úsmevom hovorí.

Kňazstvo je pre neho výzvou robiť v živote dobro. Aby malo zmysel, chce dávať to najlepšie, čo v sebe má, pre všetkých. Jeho jazykom lásky je robenie darčekov. Vždy sa tešil do vzťahu s dievčaťom, že mu bude každý deň chystať nejaký darček. A keď ho Boh povolal do kňazstva, tak sa snaží, aby každý deň obdaroval niekoho duchovným darom – veď nato je kňazstvo: sprostredkovať druhým prijatie Boha, čo mu robí radosť, keď vidí, že ľudia cítia, že sú Bohom milovaní. Pri večernom spytovaní svedomia si dáva pozor, či niekoho potešil. Ak nič také nenájde, pošle požehnanie konkrétnemu človeku. „A vždy dám peknú mašličku. Dar je darom, až keď je krásne zabalený,“ hovorí.

Dodáva, že ľudia zabudnú, kto si bol, aké si mal funkcie a tituly, čo si dokázal, ale nikdy nezabudnú, ako sa pri tebe cítili, keďže emocionálna pamäť funguje najdlhšie. „V kňazstve vidím zmysel v tom, že tak ako sa muž starostí, aby sa jeho manželka a deti dobre cítili, tak sa kňaz snaží, aby sa dobre cítili všetci ľudia, ktorých stretne, a môže priniesť poklad lásky aj na miesta, kam by sa inak nedostala.“

 

VOĽNÉ RUKY – ROBIŤ VEĽA ĽUDÍ ŠŤASTNÝMI

Tomáš je jezuitom i kňazom a hovorí, že kňazstvo je krásne v tom, že „človek má voľné ruky robiť veľa ľudí šťastných“, čo ho napĺňa a motivuje každý deň. Keď sa zamýšľa nad tým, čo je ťažké, vraví, že je to už otrepaná fráza všetkých zasvätených, ale je naozaj veľmi ťažké žiť bez dievčaťa a ešte ťažšie je žiť medzi samými chlapmi v kláštore. „Je to neprirodzené, ale potrebné, lebo treba ľudí, ktorých srdce je otvorené pre všetkých a ktorí sa nestarostia v prvom rade o blaho svojej vlastnej rodiny, ale o blaho ľudstva ako takého. Ale v nebi sa už nechystám byť v „kláštornom priečinku“. Odtiaľ potiaľ. (úsmev) Takú mám s Bohom dohodu,“ vysvetľuje.

Vybral si jezuitskú spiritualitu, ktorá vyzdvihuje darovanie seba pre šírenie dobra. Vždy sa mu páčilo, že táto rehoľa, ktorej je členom, sa nesústredí len na jednu konkrétnu oblasť, ale sleduje „znamenia čias“.

 

SVET PREPLNENÝ DÔKAZMI LÁSKY

Jezuita vidí Boží odtlačok v celom stvorení. „Celý svet okolo nás je preplnený dôkazmi lásky.“ Osobne to mimoriadne cíti v zvieratkách. „Ľudia sú často tak veľmi „prešpekulovaní“ a všetko komplikujú. Možno nám aj Boh chce v zvieratkách ukázať, aká jednoduchá vie byť láska. Psík vás olíže a ste celým jeho svetom. Hodíte mu kostičku a je šťastný. Zvieratko vám verí a teší sa na vás. Veľa posolstva od Boha sa v nich skrýva,“ dodáva.

Tomáš má na izbe celú farmu. Morské prasiatka Barborku a Šmudlíčka, mal činčilu Flue Chikki, holúbky Pinky a Ponky, slimáčiky, korytnačku, zajačika Paulínku (ktorého daroval do jednej rodiny, lebo sa ukázalo, že je to Pauliniak a nie Paulínka), všetko samičky, samozrejme. „Sú to moje princezné. Obrusujú moju tvrdú mužskosť, aby som bol v poslaní kňaza aj citlivý. Kňazom a mníchom totiž v živote hrozí, že budú necitliví, keď im chýba rozmer ženskosti. Nemá ich kto vychovávať,“ hovorí.

 

ZOBERTE MI JEŽIŠA A ZOBRALI STE MI VŠETKO

Tomášovi ide predovšetkým o vzťah k Ježišovi. Spomína, že keď sa jeho predstaveného pýtali, kto je pre neho Ježiš, odpovedal: „Všetko.“ Aj sám hovorí, že inak sa to nedá odpovedať, len že je všetko. „Zoberte mi ho a zobrali ste mi všetko,“ vyznáva. „A keď Ježišovi vyplakávam, že mi chýba žena, tak mi vždy povie: „Ale, nerev mi tu; čo si myslíš, keď som ich ja všetky stvoril, nemám všetky tie ich dobré vlastnosti v sebe? Veď ty si vyhral lotériu. Buď vďačný.““ A potom sa upokojí a povie mu svoje vyznanie lásky: „Si síce „škaredý chlap“ (ospravedlňujem sa za výraz, ale videli ste všetky tie katolícke zobrazenia a sochy Ježiša?), ale aj tak ťa mám najradšej na svete. Si moje všetko.“

V jeho živote ho neinšpirujú idoly, ale, práve naopak, „slabí“ ľudia“ – zlomení, smutní, depresívni, uplakaní, ublížení, hriešni… „Lebo majú silu vstať a kráčať ďalej. Dokonalých nemám rád. Ako sa volá sused svätca? Mučeník. Mám rád ľudí, na ktorých vidieť, že žijú, ktorí sú zašpinení a nie sterilní. Ktorá mama by sa tešila z čistého dieťaťa? Keď príde ufúľané večer domov, vie, že sa hralo. Život treba sláviť, nielen žiť,“ hovorí.

Keď sa pýtame na jeho obľúbené filmy či knihy, príde protiotázka: „Čaká sa zbožná odpoveď?“ Vysvetľuje, že náboženské filmy a knihy sú často „hrôzou“, pretože sú také nespojené so životom. Tomáš má rád „klasiku“. Mnoho ráz už videl Matrix, vraví, že v sebe nesie hlboké posolstvo, že aj za našimi všednými životmi sa môže skrývať väčšie dobrodružstvo. Lebo duchovný svet často nevidíme, a predsa je tu. A potom nezaprie v sebe chlapa a volí Terminátora, samozrejme. „Bojuje za ľudstvo a jeho budúcnosť. Ako kňaz verím v ľudstvo, chcem pomôcť jeho rozvoju. Za všetko hodnotné treba bojovať,“ dodáva.

 

 

NEKOPÍROVAŤ ŽIVOTY ZBOŽNÝCH

Všetci máme svoje chyby, hovorí, a preto často aj komplexy menejcennosti. Až zaľúbený človek vidí, aké je to krásne, keď je nami niekto fascinovaný – a rovnako vie byť zamilovaný aj Boh. Jezuita ponúka svoj vlastný návod na to, aby človek zakúsil, že ho Boh má rád: „Reklamné spoločnosti v reklame vždy veci ženú do extrému. Asi každý videl tú reklamu, ako krásne dievča papá jogurt, ale takým vášnivým spôsobom, akoby ten jogurt bol centrom sveta. A pod tým bol nápis – chcel by som, aby aj mňa niekto miloval tak ako táto žena svoj jogurt. Je to „smieška“, ale skúsme si toto „cvičenie“ spraviť – takto ma má Boh rád.“

Ak túžime vzrastať vo viere, odporúča, aby sme boli sami sebou. „Ak sa s Bohom vieme aj hádať, ak aj máme pochybnosti a hlavne ak sa nesnažíme kopírovať životy „zbožných vzorov“ – veď tí ľudia sú už „obsadení“.“ Dodáva, že treba žiť svoj život a tak budeme pre svet najväčším prínosom. Jemu najväčšmi pomáha spoločne strávený čas s Bohom, ktorý je osoba, keďže každý vzťah sa buduje spoločnou komunikáciou, spoločnými zážitkami a zvládnutými výzvami.

Na ceste k nebu hľadá výťah, nie náročné schody. A výťahom je, aby nikto od neho neodchádzal smutný. „Ak ho aj nahnevám, tak mu posielam požehnanie, nech „si ho nájde“. Lebo myslím, že v nebi precítime aj to najmenšie, čo sme zanechali v ľuďoch okolo nás,“ hovorí. Napokon, celé evanjelium znamená dobrú zvesť – a jezuita zakončuje svoje posolstvo: „Vedome sa rozhodni pre šťastie svoje a druhých.“



Komentáre