TOP

Tri inšpirujúce ženy: Sme nežné a silné zároveň

Tri rôzne životné povolania, tri rôzne príbehy. Ženy verne vykonávajúce svoje poslanie, každá to svoje. Slobodná a talentovaná, túžiaca pretvárať svet na krajšie miesto. Milujúca mama a manželka. Žena v zasvätenom živote, ktorá prináša Božie milosrdenstvo. Bez ohľadu na naše životné povolanie je každá z nás inšpiráciou… So svojimi myšlienkami sa podelila speváčka Slávka Tkáčová, mama a manželka Silvia Miškovičová a sr. M. Benediktína Fečová.

 

 

Slávka Tkáčová, speváčka

Čím v tomto čase žiješ Slávka?

Momentálne žijem najviac hudbou, v osobnom i školskom živote, keďže študujem na konzervatóriu. Teším sa, lebo môžem robiť to, čo ma napĺňa. Snažím sa za každých okolností vytvoriť akúsi „bublinu“, do ktorej vpúšťam veci, za ktoré som vďačná. V jednej knihe som čítala, že keď sme vďační, nemáme strach. Keď nemáme strach, nežijeme v neistote. Keď sme vďační, naše kroky vedie dostatok. Keď necítime nedostatok, sme ochotní podeliť sa. Vďačný svet je svetom veselých ľudí.

 

Mnohí ťa poznajú ako talentovanú speváčku. Čo pre teba spev znamená?

Spev či hudba sú pre mňa v prvom rade prostriedkami, ktorými môžem chytiť nehmatateľné. Smútok, radosť, hnev, nadšenie. Tento jazyk, ktorý máme všetci v sebe, ktorý vieme cez umenie rozdávať a navzájom sa pomocou neho spájať, tešiť, liečiť sa.

 

Ak by si si mohla vybrať svoje vysnívané povolanie, kým by si bola?

Myslím si, že každý má v živote poslanie. Boh nám približuje letmé záblesky svojho plánu s nami. Napriek tomu je na nás, či chceme podľa toho aj kráčať. Vnímam to celé ako celoživotný proces. Máme hľadať, pýtať sa a skúmať, či sme na dobrej ceste, aj keď veľa nám prezrádza tiež spokojnosť vlastného vnútra. Aj do mňa vložil túžby a verím, že s nimi aj dary. Ja sa cítim dobre v hudbe a v pomoci druhým, a keby sa mi podarilo žiť celý život takto, bola by som šťastná.

 

Chcela by si mať raz vlastnú rodinu?

Určite áno a veľmi sa teším aj na toto obdobie svojho života, ktoré ma raz, verím, čaká. Zatiaľ nemám priateľa, takže o rodine môžem písať pre túto chvíľu len tu v rozhovore. Ďakujem!  (úsmev)

 

 

Nie je náhoda, že sme práve také, aké sme

Ako ty vnímaš ženskosť?

Ženskosť vo mne evokuje čosi vznešené. Niečo, na čo by sme mali byť my ženy hrdé, no na druhej strane cítim nesúhlas, ktorý kričí z rôznych kútov sveta – že sa dokážeme zaobísť aj bez muža, že sme silné. Sme, s tým súhlasím, no stále potrebujeme aj inú silu v podobe objatia. Potrebujeme počuť, že nás má niekto rád, je tu pre nás, že nie sme ani podradené, ani nadradené, ale že sa dokonale dopĺňame.

 

Kto je pre teba najväčšou ženskou inšpiráciou?

Pre mňa je najväčšou ženskou inšpiráciou moja sestra Lenka a americká gospelová speváčka Lauren Daigle.

 

Čo by malo podľa teba ,,charakterizovať“ inšpiratívnu ženu, bez ohľadu na životné povolanie?

Jednoznačne radosť! Taká tá pravá, nemenná.

 

Čím si môžeme byť ako ženy vzájomnou inšpiráciou a inšpiráciou pre svet?

Všetko, čo do ženy vložil Boh, by malo byť pre nás inšpiráciou. Určite nie je náhoda, že sme práve také, aké sme. Také nežné i silné zároveň.

 

 

 

Silvia Miškovičová, mama a manželka

Ako sa cítiš v roli manželky a mamy? Môžeš nám predstaviť svoju rodinu?

Veľmi dobre… no toto je u mňa proces, rozhodnutie, nie nejaký momentálny stav, či pocit…  Moja rodina má šesť členov – mňa, manžela Igora, s ktorým sme spolu viac ako 12 rokov, Hanku, Dorotku, Olivera a ešte ich najstaršieho súrodenca, ktorý sa skôr ako na tento svet narodil pre večnosť.

 

Je podľa teba potrebné pripravovať sa na povolanie manželky a mamy? Aká bola tvoja cesta dozrievania?

Neviem, či je možné sa na manželstvo a materstvo pripraviť, no vieme na sebe pred tým a počas toho pracovať. A to je podľa mňa kľúčové – poznať sa, neprestávať učiť sa počúvať, dopriať si čas a byť k sebe dobrá a úprimná.

No a k tej ceste… v mojom prípade ešte stále pokračuje. Či sa niekedy dopracujem k zrelosti a plnosti materstva ešte uvidíme. Ja som skutočne len na začiatku. Spýtajte sa ma, aká bola moja cesta dozrievania, keď budem starou mamou a mamou manželským partnerom svojich detí.

 

Čo ti život v rodine a materstvo priniesli? Je niečo, čo ti zobrali?

Spánok (smiech)… a mnoho iného, ale je to tak dobre. Materstvo je pre mňa oveľa ťažšie, ako som čakala, no aj oveľa, oveľa krajšie. Prevrátilo mi život naruby, no nič mi nechýba, teda okrem toho spánku.

 

Aktuálne prežívaš radostné chvíle na MD so synčekom. Máš priestor i pre seba samú?

Paradoxné mám. Odvtedy, čom som si prestala čas na seba hľadať a začala som si ho tvoriť. Samozrejme, že ho nie je toľko, ako keď som deti nemala… Snažím sa byť citlivá na rôzne chvíľky (napríklad keď deti sa hrajú) a nepremárniť ich skrolovaním nekonečnej steny „fejsbuku“. Taktiež neustále pracujem na tom, aby všetko malo svoje miesto a čas. Určila som si priority, pričom jednou z nich som aj ja sama. Pomenovala som si, čo je to, pri čom si oddýchnem, čo skutočne chcem robiť. Prestala som hovoriť, ako by som šla niekam, niekedy a s niekým alebo robila niečo. Zistila som, že to „niekam“ je von behať a „niečo“ čítaním, maľovaním alebo šitím. Riadim sa heslom – oddýchnutý rodič je dobrý rodič. Tiež som si určila, aká mama chcem byť, čo mi je blízke. Prestala som sa usilovať byť „každou mamou“, čo znamená, že moje deti síce nebudú mať množstvo „montessori aktivít“, dvojchodové alebo každý deň iné obedy, či minimálne dvakrát do týždňa upečený koláč (čo sú všetko skvelé veci), no budú si so mnou maľovať, hrať sa v lese, čítať si so mnou, čo úplne stačí… ja im stačím.

 

Nechýba ti pracovný život?

Hm, chýba aj nechýba… nerozmýšľam nad tým… snažím sa žiť v prítomnosti, byť tu a teraz. Svoju prácu milujem, no momentálne je pre mňa čas byť doma s deťmi. Rozmýšľať nad tým, ako mi bolo a ako mi bude, je podľa mňa najväčšia pasca, a to pre všetkých – v akejkoľvek životnej úlohe. Prijala som, že byť mamou nie je len nejaká moja aktivita, ale že to som ja. A podľa toho si aj zariaďujem svoj život. Stále si myslím, že môžem mať všetko, no bude to inokedy a inak, ako som si myslela povedzme pred 15 rokmi. Avšak toto všetko ešte stále neznamená, že nemám dni, kedy by som najradšej utiekla (smiech).

 

 

Zrelú matku si predstavujem ako múdru záhradníčku

Ako ty vnímaš „zrelosť“ ženy pre toto povolanie?

Zrelú matku si predstavujem ako múdru a starostlivú záhradníčku, ktorá dobre pozná svoju záhradu i seba. Vie, kedy má sadiť, trhať, rezať, polievať, presádzať, plieť a kedy čakať… Rozumie svojej úlohe, rastlinám, prírode… Zrelá matka je podľa mňa žena, ktorá pozná svoje limity, vie si nastaviť hranice, nebojí sa chýb, necíti sa ohrozená svojím partnerom alebo inými matkami a ich spôsobmi, vie prijať rady a zároveň vie v nich triediť, nemá problém požiadať o pomoc, neľutuje sa, neobzerá sa späť, zachováva si nadhľad a zmysel pre humor, počúva, pýta sa a v neposlednom rade sa neprestáva učiť, snívať a pracovať na sebe. Hm… azda sa k takejto matke niekedy dopracujem, aspoň na 50 percent (smiech).

 

Kto bol tvojou najväčšou ženskou inšpiráciou?

Toto bude klišé, ale je to moja mama. No nie preto, že by bola dokonalá, ale preto, že sa neprestáva snažiť a meniť. Neustále rastie. Inšpiruje ma jej sila, múdrosť, láskavosť, odvaha. Moje materstvo sa zrodilo práve v tom jej. A teda tým, že som zažila, že je rada mamou a zároveň sa nebojí a vie, kedy byť aj všetkým ostatným, ma inšpirovala asi najviac. Veľmi sa mi na nej páči, že zostáva matkou, aj keď sme už všetci dospelí, no a zároveň, že sa nezasekla v nejakom štádiu svojho materstva. Inými slovami, že sa ku mne nespráva ako ku dieťaťu, no že je stále aktívne prítomná v mojom živote, že ľúbi moje deti a venuje sa im, že mi dáva slobodu a necháva ma žiť si svoj život, že prijíma a berie môjho manžela ako svojho syna, že mi pomáha a radí, keď to potrebujem, že mi je oporou…

 

Čo by malo podľa teba ,,charakterizovať“ inšpiratívnu ženu bez ohľadu na životné povolanie?

Pre mňa je inšpiratívnou každá žena, ktorá vie žiť svoj život. Nenadarmo sa žena považuje za múzu – hybnú silu. V každej to je, len sa nemôže samej seba báť a uveriť klamstvám o sebe – či už tým „ľúbivým“ (že je viac) alebo hanlivým (že je menej, či dokonca až nikým).

 

V čom vnímaš krásu ženy? Čím si môžeme byť ako ženy vzájomnou inšpiráciou a inšpiráciou pre svet?

Krásu ženy vidím v jej vnútornej sile, vytrvalosti a kreativite. V tom, že vie dať život aj bez toho, aby rodila… že vie skrášľovať, rozhýbať, inšpirovať, povzbudzovať, uzdravovať, spájať… A to je to, čo by mala dávať ďalej. Žena nemá byť len nejakou udržiavateľkou ohňa, ako to občas počujem v našich kruhoch, má byť ohňom samotným. No nie dohárajúcim, či naopak spaľujúcim všetko a všetkých, ale takým, ktorý prináša teplo a svetlo, teda život a krásu, múdrosť a radosť…

 

 

 

M. Benediktína Fečová, KMBM, rehoľná sestra

Môžete nám predstaviť rehoľu, v ktorej žijete? Aká je jej charizma?

Už 23 rokov žijem v Kongregácii sestier Matky Božieho Milosrdenstva, ľudovo nazývanej „faustínky“. Je to poľská rehoľa, v ktorej žila dnes na celom svete známa apoštolka Božieho milosrdenstva sv. sestra Faustína Kowalská. Vďaka poslaniu, ktoré jej Ježiš odovzdal, rozšírila našu pôvodnú rehoľnú charizmu o ohlasovanie a vyprosovanie Božieho milosrdenstva pre svet a o skutky milosrdenstva nielen voči morálne zanedbaným ženám a dievčatám, ktoré chceli zmeniť svoj život, ale voči všetkým, ktorí potrebujú milosrdenstvo.

 

Aká bola vaša cesta k povolaniu žiť zasvätený život?

Moje povolanie prišlo ako blesk z jasného neba. Doslova. Mala som 19 rokov, študovala som na vysokej škole, plánovala som si vedeckú kariéru… Avšak chýbal mi hlbší zmysel života… Cítila som sa vnútorne prázdna, neuchopená… Až kým ma neuchopila Láska s veľkým L a to tak mocne a presvedčivo, že som o svojom povolaní nikdy nepochybovala. Dlho som však hľadala rehoľu, ktorá by spĺňala moje túžby. Aj toto poznanie prišlo ako blesk – tentokrát v kláštornej kaplnke Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove.

 

Je niečo v rehoľnom živote, čo vnímate ako náročné, ťažké a naopak, je niečo, čo vám prináša radosť a povzbudenie?

Spoločný život, či už rodinný, alebo komunitný je krásny aj náročný zároveň. Všetky ľudské vzťahy majú svoje klady aj zápory. V rodine si dvaja ľudia vyberú jeden druhého z lásky. V komunite si spolusestru nevyberiete (úsmev). Láske sa však učíme všetci, a do konca života.

 

Nechýba vám rodinný život?

Komunitný život je v istom zmysle rodinný. Rehoľa je tiež v istom zmysle jedna veľká rodina – spája nás povolanie a charizma. Nakoľko som o svojom povolaní nikdy nepochybovala, tak ani v čase, keď každej z nás tikajú biologické hodiny či počas krízy stredného veku, som nepocítila nejakú neodolateľnú túžbu po manželstve, rodine, deťoch.

 

Aké zásadné rozdiely vnímate medzi „svetským“ životom ženy a rehoľnej sestry a čo nás, naopak, spája?

Zásadný rozdiel vidím iba v spôsobe života. Spoločné máme prežívanie, citovú oblasť, túžby, a v istom zmysle aj trápenia a problémy. Spoločné máme aj vedenie domácnosti a život pre iných. Chceme milovať a byť milované. Túžime byť pochopené a prijaté. Zdieľať svoj život a žiť ho naplno. Rovnako nás ovplyvňujú city, rovnako myslíme na drobnosti, neprehliadame detaily. A zväčša sa nevieme rozhodnúť, či kúpime jednu orieškovú čokoládu a dve mliečne, alebo naopak. (úsmev)

 

Máte okrem rehoľného života aj „iné povolanie“, prácu?

Povolaním som učiteľka, istý čas som aj učila na gymnáziu v Bratislave, dva maturitné predmety, ale keďže táto typická pedagogická činnosť nie je našou charizmou, v súčasnosti sa venujem predovšetkým ohlasovaniu posolstva Božieho milosrdenstva prostredníctvom duchovných cvičení, obnov, prednášok či vydávania duchovnej literatúry s touto tematikou.

 

 

 

Ženskú krásu vnímam cez vnútornú krásu, fluidum dobroty a pokoja

Ako vyzerá váš deň? 

Na prvý pohľad rovnako, avšak každý deň je úplne iný. Tento paradox hneď vysvetlím: máme síce pevne stanovený program spoločných modlitieb a stravovania, ale druh práce a povinností, ako aj individuálne modlitby, ktorým venujeme vždy iný čas dňa, bránia bežnej jednotvárnosti.

 

Čo by malo podľa vás „charakterizovať ženu“ bez ohľadu na životné povolanie?

Súčasný svet, televízia či obálky časopisov nám prezentujú ideál ženy, ktorý máloktorá z nás dosiahne – ženu vždy dokonale krásnu, večne mladú a úspešnú v kariére. Pravý opak biblickej ženy. V protiklade tu stoja falošná a biblická ženskosť. Tú falošnú charakterizujú tri črty: sloboda, nezávislosť a sexuálna voľnosť. Biblická je jej pravým opakom, pretože kladie dôraz na pomoc iným, dávanie života a rozvíjanie vzťahov. Jednoducho vzťah, materstvo (či už fyzické alebo duchovné) a starostlivosť o iných má každá vpísané do srdca. A to podľa mňa charakterizuje ženu, bez ohľadu na jej životné  povolanie.

V čom vnímate vy krásu ženy?

V tom, čo je na prvý pohľad neviditeľné. Ako hovorí Malý princ: „Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné.“ Vnútornú krásu, šarm, ženské fluidum dobroty a pokoja sa zračí v očiach ženy ako tajomstvo, ktoré túži byť odhalené, prijaté a milované. V tom je naša jedinečnosť a neopakovateľná krása.

 

Spoločná otázka: Bez akých 5 vecí by ste sa aktuálne nevedeli v živote zaobísť? (úsmev)

Slávka Tkáčová, speváčka

Určite by som sa nevedela zaobísť bez jedla a vody, bez Boha, ktorého som každodennou súčasťou aj napriek tomu, že by som Mu to mohla viac opätovať a dať viac pocítiť, že je aj On mojou. Taktiež bez hudby, sociálnych  sietí (keďže sociálny kontakt vieme momentálne udržiavať aspoň cez ne), bez dobrej knihy či filmu.

 

Silvia Miškovičová, mama a manželka

Len päť? (úsmev) Hm… káva, spotrebiče, „randiace“ večery s manželom, humor a mrazené jedlo.

 

M. Benediktína Fečová, KMBM, rehoľná sestra

Mobil, platobná karta, dezodorant, make-up a lak na vlasy! (úsmev) Ale vážne: nakoľko som žena v strednom veku, veci ako také už nie sú až tak dôležité. Dôležitejšia je pre mňa kvalita vzťahov, pasia života a povolania, priateľstvo, pochopenie a odpustenie. Rovnako v duchovnej ako aj v ľudskej rovine.



Komentáre