Tri slová, ktoré ti zmenia život: sloboda, zodpovednosť, vernosť
Žijem v čase, keď mi je sloboda ponúkaná ako právo mať všetko – hneď, bez otázok a bez následkov. Zodpovednosť ako niečo, čo obmedzuje. Vernosť ako nudu. No čo ak je to celé naopak?
Tento článok nie je manifestom dokonalosti. Je mojou výpoveďou – ženy, ktorá na vlastnej koži spoznala, že skutočná sloboda nie je únikom, ale návratom. Že zodpovednosť môže uzdraviť minulosť. A že vernosť – aj keď je tichá – má moc niesť lásku ďalej. Do rodín, vzťahov aj vlastného vnútra.
Sloboda – cesta k vnútornej zrelosti
V dobe, ktorá vyzdvihuje individualizmus, rýchlosť a okamžité uspokojenie potrieb, sa niektoré hodnoty môžu zdať ako zastarané či dokonca nepotrebné. Sloboda sa chápe ako možnosť vybrať si čokoľvek, zodpovednosť ako nepríjemná záťaž a vernosť ako niečo, čo obmedzuje naše šance „žiť naplno“. No čím hlbšie vstupujem do duchovného života, tým jasnejšie si uvedomujem, že tieto tri hodnoty – sloboda, zodpovednosť a vernosť – nie sú prekážkou plnohodnotného života, ale práve naopak: sú jeho základom.
Niekoľkokrát som počula o tom, že moja sloboda je svojvôľa. Tí, voči ktorým som sa vyhraňovala, ma prestali vlastniť a bola som menej manipulovateľná. Ale nie manipulovateľná nejak okato, skôr emočne. Neustále predkladanie „dvozmyselných” výčitiek či otázok ma blokovalo mať silu zastať sa seba samej v bežných veciach. Dnes to volám pasívna agresia a trénujem sa v jej odhalení hneď v začiatkoch komunikácie či začínajúcich sa vzťahoch.
Všimla som si to nielen na rodine a tých, ktorým som bola zverená. Všimla som si to aj pri nevinných debatách na ihrisku s deťmi či malom agapé po svätej omši. „A ty s týmto nič nerobíš?” „Ty toto prehliadaš?” „Ešte si sa k tomu nedostala?” „A z čoho si to unavená?” Často mi to podľa mňa nerobili vedome, ale zraňovalo a spochybňovalo to moju hodnotu v základoch. Jednou vetou hovoríme „veď áno, ty vieš, ako to je najlepšie” a druhou: „Ja by som to už dávno vyriešila/vybavila/povedala/, nechápem, čo sa čuduješ”…
Uchopením slobody prídem k zrelosti
Dnes už jasne viem, že sloboda nie je svojvôľa. Sloboda je krásna vec, keď je správne pochopená. Pre mňa to nie je schopnosť rozhodovať sa bez pravidiel, bez následkov a bez vzťahov. Nie je to anarchia, v ktorej si robím, čo chcem. Myslím si, že skutočná sloboda totiž nie je „od niečoho“, ale najmä „pre niečo“. Je to schopnosť vybrať si dobro, aj keď je to ťažké. Sloboda, ktorá nemá smer, sa stáva chaosom – a chaos prináša únavu, neistotu a prázdnotu. Sv. Pavol to výstižne vyjadruje: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5,13) Skutočne slobodný človek nie je ten, kto si robí, čo chce – ale ten, kto vie, čo chce, a má silu to naplniť. Sloboda bez zodpovednosti je nezrelosť. A nezrelosť vždy prináša sklamanie – pre seba aj pre druhých.
Zodpovednosť – viac než povinnosť
Zodpovednosť je dnes často chápaná ako niečo negatívne – ako bremeno, ktoré mi bráni „žiť podľa seba“. V skutočnosti je to pre mňa jedným z najdôležitejších prejavov lásky v prvom rade k sebe samej a potom prejavom zrelosti k okoliu, v ktorom sa nachádzam. Zodpovednosť znamená niesť dôsledky svojich rozhodnutí, vedome sa stavať k veciam čelom a nepremietať vinu na iných. Zodpovedný človek sa nevyhovára. Nebojí sa priznať chybu, pretože vie, že rastie práve vtedy, keď berie život do vlastných rúk – spolu s Bohom.
Od malička na mňa boli kladené povinnosti a prenášaná zodpovednosť. Aj tá, s ktorou som nemala čo robiť. Aj tá, ktorú mali prevziať tí, ktorým som sa narodila. Najprv to bolo o zvládaní emócií bez návodu. Následne o krotení reakcií – o tom, ako musím byť dobrá. Až to bolo nakoniec aj o prežití. O tom, že ak som chcela prežiť, musela som sa zaťať a mlčať. Musela som byť inou, aby som bola ľúbenou. V podstate ma táto zodpovednosť učila byť vypočítavou a neúprimnou. A potom? Vždy som potrebovala nájsť vinníka. Mala som v sebe mená vinníkov na každú oblasť. Za niečo skutočne mohli, robili ako vedeli a pritom nevedeli. No za niečo som na nich hádzala vinu len tak. Šikanovala som spolužiakov, aj starších či mladších. Dostalo sa to až k tomu, že ma museli preradiť na inú školu. Kto bol vinný? No oni, lebo nemali na mňa čas, nechceli ma, pohadzovali si ma. V skutočnosti? Ja. Vedela som rozlíšiť dobré od zlého, hlúpa som nebola.
Životom s Bohom, vyzretím, umytím sa pravdou o sebe som si uvedomila, že zodpovednosť je aj duchovný postoj. Znamená prijať život ako dar, nie ako náhodu. Znamená vedieť, že naše rozhodnutia majú dosah nielen na nás, ale aj na tých, ktorých nám Boh zveril – rodinu, spoločenstvo, Cirkev. Boh nám nedal slobodu preto, aby sme si ju užívali nezávisle, ale aby sme skrze ňu budovali jeho kráľovstvo. A práve v zodpovednosti za druhých, v prijatí úloh a povolaní, ktoré nám boli dané, sa naša sloboda napĺňa.
Vernosť – tichá sila lásky
Vernosť je možno najnedocenenejšou hodnotou dnešnej kultúry. Všetko sa dnes mení rýchlo – od trendov po vzťahy. Niekedy mám pocit, že nejaký trend konečne pochopím a… už je staromódny. Vernosť sa často vníma ako niečo, čo zväzuje, ako rezignácia na „možnosti“. No práve vernosť je to, čo z lásky robí lásku. Láska bez vernosti je iba nálada, príťažlivosť alebo túžba – ale nie skutočné rozhodnutie. Boh je verný. A pozýva nás, aby sme boli verní tak ako on – v malom aj veľkom. Vernosť v manželstve, v povolaní, vo viere, v modlitbe, v každodenných úlohách, ale aj vernosť sebe samému – to je vernosť, ktorá mení svet. Nie hlučne, ale vytrvalo. Vernosť je tichá sila, ktorá drží rodiny pohromade, buduje dôveru v spoločenstvách a prináša pokoj tam, kde iní utekajú. Bez vernosti niet dôvery. A bez dôvery niet skutočného vzťahu.
Tri piliere jedného života
Sloboda, zodpovednosť a vernosť nie sú tri oddelené pojmy. Sú ako tri piliere, ktoré stoja vedľa seba a podopierajú most medzi nami a Bohom. Jeden bez druhého neobstojí. Sloboda bez zodpovednosti sa stáva svojvôľou. Zodpovednosť bez slobody sa mení na otroctvo. Vernosť bez zakorenenia v slobode a zodpovednosti sa môže stať len zvykom bez života. Kristus nás pozýva ku svätosti – a tá začína práve v týchto každodenných rozhodnutiach. Keď si slobodne vyberám dobro. Keď preberám zodpovednosť za svoje konanie. Keď ostávam verný aj vtedy, keď to nevidí nikto okrem Boha. Možno sa tieto veci neobjavia na titulných stránkach. Možno ich svet neocení. Ale Boh ich vidí. A premieňa ich na požehnanie – pre mňa aj pre tých, ktorých milujem.
Foto: pixabay