Triedim špinavú bielizeň

Vytriedila som tri obrovské kopy špinavej bielizne. Áno, priznávam. Odkladala som to. Vždy prišlo niečo, čo malo prednosť. Dôležitý odchod alebo príchod, príprava jedla či neodkladná záležitosť. A svoju prioritu dostala aj únava alebo pretlak emócií. A tak som si významnú udalosť s názvom pranie odložila na deň, kedy sa počet čistých kusov spodného prádla dostal na kritický bod.

Teraz stojím pred troma kopami, z ktorých sa nešíri nič príjemné. Kusy oblečenia si prešli rutinami bežného dňa, návštevou fitka či futbalovým zápasom. Absolvovali však aj písomky, cesty autobusom, dokonca aj nepríjemné rozhovory. Vsiakli do seba slzy aj strach, ale niekde v záhyboch trička sa nachádza aj ukrytá radosť. Keď hľadím na výzvu všetko to vyčistiť a utriediť do správnych políc, mám pocit, akoby sa toho nazberalo priveľa. Bude to trvať dlho… a medzitým sa kôš bude plniť novou špinavou bielizňou. Stihnem to za jeden deň? Musím! Ale vlastne… dá sa to? Neostáva mi nič iné ako odniesť prvú kopu a začať nepríjemný proces nekonečnej cesty medzi práčkou, sušičkou a skriňou. Keď sa zohnem a odnášam prvú kopu, nechávam za sebou ešte horu roboty. Napriek tomu však cítim drobnú úľavu, prvý krok k poriadku. A mám pocit, že v mojom živote je to úplne rovnaké.

Dnes, keď píšem Denník kávičkárky, hľadím na úplne rovnakú kopu špinavej a neroztriedenej „bielizne“. Nie sú tam tričká a ponožky, ale vzťahy a situácie. Niektoré smrdia až tak, že sa k nim nechcem ani zohnúť a dať ich tam, kam patria. Som v tom sama? Alebo aj vy sa bojíte niektorých problémov a zranení, chytiť ich, pomenovať, vysloviť to nahlas… Bojím sa, že akonáhle vytiahnem svoju špinavú bielizeň, rozsypem špinu aj tam, kde predtým nebola. Ten, komu chcem vysvetliť, že ma jeho správanie bolí, to nepochopí. Ten, kto to uvidí, sa mi vysmeje. A ja, držiac ten špinavý kúsok môjho života, skončím obsypaná toľkou špinou a neporiadkom, že nezostane nik, kto by mi v tom vedel a chcel pomôcť. Zdá sa vám, že zveličujem? Nie, už som to zažila. A napriek tomu viem, že iná cesta, ako odniesť kopu svojich bolestí, nedorozumení a problémov a pustiť sa do triedenia a čistenia, neexistuje.

Návod poznáme. Teóriu ovládame dokonale. Rovnako aj ja. Ale keď mám vykonať ťažký krok, zaprieť sa a vydržať to, čo bolí, to už je iná káva. A možno aj preto dnes odkladám tie najšpinavšie kúsky v mojom živote na spodok môjho koša na bielizeň. Nie všetko má svoj čas dnes. Nie všetko stihnem a zvládnem dostatočne vytriediť, vyčistiť a uložiť alebo vyhodiť. No keď prechádzajú mojimi rukami udalosti posledných týždňov, uvedomujem si, že aj keď môj život vyzerá nesmierne obyčajne, je to riadna jazda. Niektoré moje spomienky nesú toľko krásy a lásky a ja mám pocit, že sú nezaslúženým darom. No v iných sa mieša sklamanie, bolesť a ešte niečo, čo by som azda nemala opisovať.

Prejde týždeň, potom ďalší a potom ich prejde päť. Prichádza nová kopa, vyčistí sa a potom sa proces opakuje. Mračím sa, keď vidím, že sa nezmenšuje, azda len narastá. A potom si spomeniem na dva odlišné rozhovory.
Keď na mňa jeden človek hľadí, položí mi otázku: „…a teda som sa ťa chcela spýtať: vadí ti to?“ V mojej hlave práve vybuchla rozbuška. Každá bunka môjho tela kričí, že mi to vadí, no vysloviť to nahlas by znamenalo rozpútať celovesmírnu vojnu. A ja sa na to rozhodne necítim. A tak pozbieram všetku silu a snažím sa nasadiť výraz „som v pohode“ a odpoviem: „Nie, v pohode.“ Druhá osoba sa usmeje: „Super.“ A keď sa otočím a odchádzam, mám pocit, že mám na chrbte stokilové závažie. V iný deň kráčam vedľa niekoho, kto rozpráva. Vtom sa debata schyľuje ku kritickému úseku a on pokračuje: „…a tak si myslím, že by sme mohli ísť…“ Nasleduje niekoľkosekundová pauza a ja hádam doslovne počujem, ako niekto v tejto debate zaradil výhybku. „Alebo teda vieš čo? Napadlo mi niečo, čo by sa ti mohlo páčiť viac.“ A vo mne sa rozleje teplo úľavy. Pretože ma pozná. Pretože vie, že o tom nechcem hovoriť, pretože zatiaľ nepoznám riešenie.
Vtedy si uvedomím podstatnú vec. Tá prvá osoba má označenie kamarát. V druhom prípade však ide o priateľa. A tieto dve kategórie rozhodne nepatria na jednu poličku. Nie preto, že jeden je dobrý a druhý zlý. Ale preto, že je len pár ľudí, a možno dokonca iba jeden, ktorý dokáže naozaj počúvať a bezvýhradne verí v teba. Dokáže uniesť to, čo iného odpudzuje. Dokáže sa na teba pozerať, aj keď ostatní odvrátia zrak.

Dnes som schopná utriediť si aspoň pár vecí do správnych políc. Ďakujem za kamarátstva, ktoré mi prinesú smiech, ale aj silné rany. Vďaka nim sa okresáva to, čo už na mne nemôže ostať. A vďaka za teba, priateľ. Si tu málo, no keď prídeš, viem, že sa mám kde vrátiť.

Nasledujúce ráno mi moju úvahu o práčovni vzťahov pripomenie absurdná situácia. Keď si totiž po siedmej ráno chcete sadnúť na terasu v centre mesta a dopriať si šálku kávy, atmosféru vám spríjemnia smetiari a dodávatelia do okolitých gastro prevádzok. Romantická predstava o chladnom jesennom ráne prevoňanom kávou sa tak mení na niečo celkom iné. Keď konečne odfrčia a vzduch sa pomaly čistí od smradu a výfukov, zistím, že pri vedľajšom stolíku zanietene debatujú dvaja Taliani. Kým jeden verbálne aj neverbálne horúčkovito opisuje a vysvetľuje pravdepodobne niečo dôležité, ten druhý krúti hlavou a rukou dáva najavo, že už o tom nechce viac počuť. A ja sa musím v duchu usmiať. „Akoby na neho hovoril po taliansky…“

Foto: pexels.com