TOP

Učiteľstvo moje milé, prečo mi to robíš?

Učíte? Ja tiež, a mám pocit, že občas neviem prestať.

Mám množstvo nepotvrdených teórií, a vy určite tiež. Jednou z mojich je presvedčenie, že učiteľmi sa stávajú ľudia, ktorí milovali školu. Tí malí žiaci, ktorí nasávali vôňu nových učebníc, trávili hodiny v papiernictvách, balili si učebnice do slušivého modrého papiera už začiatkom letných prázdnin a cez prestávky pomáhali kamarátom s úlohami. Dokonca si myslím, že množstvo dnešných učiteľov bolo kedysi miláčikmi tých svojich – viete, tými, ktorých učiteľ poveroval špeciálnymi úlohami (ja som svojej učiteľke chodila do obchodu a sem-tam aj po dieťa do blízkej škôlky – to všetko cez vyučovanie). A, samozrejme, nástenkári – teda, aspoň ja som bola. Farebné nápisy, múdre myšlienky, prsty deravé od špendlenia ako babkino sitko na čierny čaj… juj!

Nečudo, že som ako vzorná žiačka, aktivistka a nástenkárka skončila za učiteľskou katedrou. Učiteľom sa podľa mňa človek stáva omnoho skôr, než sa rozhodne učiteľstvo vyštudovať. Skrátka radi pomáhate ľuďom; cítite vášeň pre niektorý z vyučovacích predmetov alebo učivo samotné; nuž a ten zvláštny pocit pri voňaní novej učebnice, ten tam skrátka je (ktovie, ako to majú telocvikári – možno si potajomky v telocvični privoniavali ku kladine, hahaha).

Som v školstve už takmer dvadsať rokov a minimálne toľkokrát som začula z úst kolegov, priateľov či neznámych škodoradostných ľudí , že „učiteľstvo je diagnóza“. Cítim sa dostatočne povolaná podporiť toto tvrdenie viacerými príkladmi z vlastného života (som si istá, že moje okolie, predovšetkým môj manžel, by zoznam príkladov rozšírili o ďalších sto; v prípade záujmu viem poskytnúť mailové adresy).

Ako tvrdím v úvode, učiteľom sa človek stáva skôr, než si to uvedomí. Preto logicky učiteľstvo nezostáva v škole po poslednom zvonení. Nie, pekne cupká, beží či sa lenivo vlečie (podľa počtu vyučovacích hodín, dĺžky porady a kvality interakcií so žiakmi) domov spolu so svojím majiteľom. Som doň ponorená, mám ho pod kožou, vydychujem ho bežiac na ranný spoj. Nezačína sa, nekončí, skrátka existuje, a to i počas letných prázdnin, ktoré nám tiež mnohí otĺkajú o hlavu. Už viem, že vysvetľovať ľuďom, ktorí nepracujú v školstve alebo nežijú s niekým, kto pracuje v školstve, opodstatnenie učiteľskej letnej dovolenky (ktorú aj tak všetci volajú prázdninami) má rovnaký efekt ako vysvetľovanie predbudúceho priebehového času v angličtine niekomu, koho to vlastne vôbec nezaujíma (smejem sa na svojom prirovnaní, ach, aká som ja vtipná osôbka).

Spoznať učiteľa na prvý pohľad možno nie je jednoduché, ale keď sa sústredíte, možno zrazu spozorujete niekoho, kto:

  • má nutkanie upozorňovať deti i dospelých na slušné spôsoby („Prepáčte, ale mali by ste vstať, keď vidíte, že niekto starší nastúpil do autobusu.“);
  • vyrovnáva stoličky v reštaurácii („Počkaj, už idem, už len týchto pár stoličiek… no kto to mohol takto nechať?“);
  • má ruky, oblečenie (a tým myslím i zadnú časť nohavíc) špinavé od kriedy;
  • opravuje ostatných, ak sa vyjadria nespisovne („Stretneme sa o päť minút, nie za päť minút, už si to zapamätaj.“);
  • sa prechádza po obchode s kancelárskymi potrebami so žiariacou tvárou ako Mojžiš zostupujúci z hory Sinaj („A voňavé zvýrazňovačky máte? Áno? Ach, tak si prosím všetky farby.“);
  • pri akejkoľvek príležitosti vstúpi do konverzácie príhodou z vyučovania („Hej, viem, aj mne sa minule v 5. A stalo, že…“);
  • v posledný školský deň cestuje autobusom či vlakom s kyticami kvetov, v elegantnom oblečení, no s výrazom maratónskeho bežca, ktorý práve dobehol do cieľa.

Uznávam, väčšina príkladov vykresľuje učiteľa ako večne poučujúceho človeka, ktorý si namýšľa, že má kompetenciu napraviť tento svet svojimi poznámkami. Nuž, priznám sa, často sa prichytím pri zachraňovaní situácií, ktoré vlastne ani nepotrebujú záchrancu – to len moje učiteľské oko je večne v strehu. Keby sa dalo do bežného dňa písať červeným perom ako do písomky či testu, počmárala by som veru nejeden rozhovor, nejednu reakciu (Bohu vďaka, že to tak nie je!). Tráviť roky v škole, kde vás deti považujú za autoritu a toho-kto-sa-vyzná-a-má-v-moci-dávať-známky, to človeka poznačí. Keď vás potom v reálnom živote niekto nerešpektuje alebo nebodaj predbehne v čakárni u lekára, zalapáte po dychu – a keby bola možnosť, hneď do klasifikačného hárka zapíšete toho nezbedníka (a, samozrejme, prísny pohľad k tomu – prísny pohľad musí byť!).

Uvedomujem si však aj inú vec. Čím dlhšie učím, tým väčšmi cítim potrebu uvoľniť sa, necítiť pozvanie riešiť všetko za všetkých. A – som vďačná. Neviem, či je to vekom alebo skúsenosťou, ale vnímam, že bez toho bezhlavého poučovania, ktorým som roky znepríjemňovala ľuďom život, mám zo seba akýsi lepší pocit. Učiteľstvo mám pod kožou, ale pokúšam sa žiť najmä jeho pozitíva. Povzbudzovať ľudí, poukazovať na ich potenciál. Navádzať ich na hľadanie vlastných riešení. Ponúknuť pomoc, ale zároveň im nechať slobodu ju neprijať. A predovšetkým, čerpať zo vzťahu s tým najskúsenejším učiteľom – s Ježišom.

Ježiš vie presne, aký máme potenciál. Nepokúša sa nás stále opravovať, značiť červenou naše chyby do svojho diára. Pozná naše slabosti i silné stránky a dáva nám príležitosti  s tými prvými bojovať a druhé kultivovať. Ach, a aký je trpezlivý!

Vstúpiť do osobného vzťahu s Ježišom je tou najlepšou školou. Akoby sme zrazu všetko videli v pravde – seba, iných, celý svet. Vnímame chyby, ktoré robíme, ale nezvádzajú nás si namýšľať, že sme bez hodnoty. Sú súčasťou procesu, v ktorom sa máme stávať viac Ním. Vieme, že nám kryje chrbát, že nás neopustí, „nesadne si na nás“ ako možno ten učiteľ kedysi dávno. Vovádza nás do vzťahov, ukazuje nám, ako majú fungovať, ako sa navzájom nezraňovať, ako sa podržať a motivovať. Je nablízku, keď nevieme nájsť odpoveď či riešenie. Učí nás milovať, no nielen iných, ale i samých seba. Zrazu vidíme svoju hodnotu v tom, že sme Ním milovaní; nie v diplomoch, nie v kreditoch, nie vo vedomostiach – v tom, že skrátka sme. Prestávame si namýšľať, že učiteľ je nadčlovek, že má právo poúčať a dirigovať, kritizovať a naprávať. Ježiš nám dáva uvedomiť si, že je našou úlohou pomáhať ľuďom objaviť ich hodnotu. To je pravé učiteľstvo. A učivo, to potom príde do pripraveného žiackeho srdca, ktoré cíti, že sa už nemusí báť zlyhania.

Komentáre