Ukradli mi Ježiša
Tento článok nepíšem ako svedectvo, čo už Boh v mojom živote urobil, ale ako niečo, čo mu chcem dať práve v tomto vzácnom čase. Túžim, aby sa jeho syn a môj Vykupiteľ mohol nanovo narodiť v mojom srdci. Nie ako fráza, ktorá povieva Adventným obdobím a hľadá, kde sa môže usídliť, ale ako živý Boh, ktorý má u mňa pripravené miesto. Miesto, ktoré mu náležite patrí a ktoré nemôže zaujať nik iný.
SKLONILI SME SA K MOBILOM NAMIESTO KLAŇANIA SA BOHU
Momentálne častejšie cestujem mestskou hromadnou dopravou. Nedávno som v dopravnej špičke nastúpila do plného autobusu. Drvivá väčšina ľudí rôzneho veku (už dávno to nie je iba o mladšej generácii) v ňom malo sklonenú hlavu a ohnutý chrbát. Vypli okolie a prepli sa na kanál, ktorý k sebe nikoho nepustí. Pristúpila staršia žena a postavila sa k mladému mužovi, ktorý mal prázdne miesto vedľa seba vyplnené školským batohom a ktorý ani nezdvihol zrak, aby sa uistil, či nepristúpil niekto, kto si potrebuje cestou sadnúť viac ako on. A mne to v tej chvíli doplo. Sklonili sme sa k mobilom namiesto toho, aby sme uctievali Boha a skláňali sa k blížnemu, v ktorom on prebýva. Premkol ma smútok a strach. Nielen z toho, čo som videla, ale v prvom rade z môjho vlastného života a postojov v ňom.
Aj ja totiž v poslednej dobe patrím k tým, ktorí scrollujú, preklikávajú, oddychujú pri mobile. V autobuse či v čakárni nie, to si strážim (zvlášť, keď som tam s deťmi), ale všade inde splývam s davom. Často si to ospravedlňujem tým, že pri knihe som často vyrušená okolím a potom sa neviem vrátiť do deja, zatiaľčo prerušením pozerania sa do mobilu nestrácam nič. Teda poväčšine.
NEVINNÉ „IBA“, KTORÉ KRADNE
No a ako to už chodí, „iba sa pozriem / iba skontrolujem / iba odpíšem…“ A zrazu zistím, že mi ubehol vzácny čas, ktorý som mohla zmysluplne stráviť s rodinou, prípadne využiť priestor na oddych, na modlitbu či domáce práce, ktoré ma denne čakajú. Čas prestal mať hodnotu, ktorá mu prináleží. Všetci hovoríme o jeho nedostatku, ale pritom ho bezhlavo márnime. A s časom som stratila aj Ježiša. Dobrovoľne som sa nechala okradnúť.
NÁVRAT K JEŽIŠOVI
A tak sa v posledných dňoch odhodlávam k určeniu si hraníc, ktoré mi pomôžu vrátiť hodnotu času, ktorý sa kamsi zatúlal.
Keď som mala v duchovnom živote modlitbové pauzy (nehovorím tu o krízach, ktoré sú tiež súčasťou duchovného rastu), bolo to hlavne vplyvom neporiadku, ktorému som dala voľnosť a nazvala som to spontánnosťou. Modlievala som sa strelne, ale nevytvárala som priestor sadnúť si Ježišovi k nohám a nechať sa preniknúť Božím slovom. Všetko iné malo prednosť, spojenú s výhovorkou, ktorej som nakoniec sama uverila.
Prišiel čas, keď si nanovo uvedomujem, že láska je aj rozhodnutie, nielen cit, a že Boh je Bohom poriadku, nie chaosu. A tak si prosím od Pána v prvom rade jeho Ducha, ale i múdrosť spojenú s milosťou vytrvať v tomto rozhodnutí verne kráčať za tým, ktorý jediný má moc spasiť moju dušu. Lebo, ako zaznelo nedávno v ranných zamysleniach v rádiu: „Kto býva pripravený, nebýva prekvapený.“ A ja chcem mať jasličky môjho srdca pripravené na príchod môjho malého Mesiáša. Nech je teda prekvapením pre mňa i pre vás on sám, najvyšší Kráľ.
Foto: pexels.com