V ťažkých situáciách nás to láka položiť si otázku, či pre dobro manželstva môžeme urobiť nejaké kompromisy
Karolína si zobrala veriaceho muža, ani vo sne by jej nenapadlo, že jej manžel o pár rokov stratí vieru. Ona by chcela žiť podľa učenia Cirkvi, pre jej manžela to však už nie je dôležité. Lenka sa zas vydávala v čase, keď pre ňu viera nebola vôbec dôležitá. Minulý rok zažila obrátenie. S manželom sa teraz nedokážu zhodnúť na tom, ako budú žiť v intímnej oblasti. Odpovede na ich otázky hľadáme spolu s psychologičkou Janou Bieščad Vindišovou.
Dá sa takýmto situáciám vôbec vyhnúť?
Keď vstupujeme do manželstva, robíme to vždy s určitou dávkou neistoty. Človek je tajomstvo a vzťah ako taký je dynamický. Aj keď si myslíme, že svojho nastávajúceho dokonale poznáme, v priebehu rokov sa obaja môžeme vo väčšej či menšej miere zmeniť. Do tohto procesu vstupuje množstvo faktorov – zdravotný stav, životné okolnosti, tehotenstvá, náročnosť pôrodov, počet detí a ťažkosti spojené s výchovou, zamestnanie i zmeny v prežívaní viery a duchovného života.
Napriek tomu je mimoriadne dôležité komunikovať o prežívaní intimity a otázkach plánovania rodičovstva už pred svadbou. Otvorenou komunikáciou môžeme predísť mnohým problémom a aspoň čiastočne sa pripraviť na ich riešenie, keď prídu. Dôležité je zistiť, či vieme o takých dôležitých veciach rozprávať s úctou a rešpektom.
Na čo by sme mali pri takomto rozhovore myslieť?
Takýto rozhovor si vyžaduje správne načasovanie. Téma plánovaného rodičovstva sa dá prirodzene otvoriť pri diskusii o tom, kedy plánujeme rodinu, koľko detí by sme chceli mať. Tieto otázky nemusia prísť na prvom rande, sú súčasťou vývinu vzťahu s človekom, s ktorým začíname plánovať spoločnú budúcnosť. Dôležité je, aby sme boli k sebe úprimní a pravdiví. Ak je jeden z partnerov neveriaci či nepraktizujúci, môže mať v tejto oblasti oprávnené obavy. Napriek tomu, že s postojom veriaceho partnera či partnerky nemusí byť vnútorne stotožnený, mal by byť ochotný načúvať a porozumieť tomu, čo je esenciálne dôležité pre milovanú osobu. Naopak, veriaci partner by mal vedieť osloviť obavy a oceniť snahu o pochopenie a rešpekt voči svojim hodnotám. Možno povedať: „Viem, že je to pre teba náročné, ďakujem, že si ochotný učiť sa chápať moje hodnoty a presvedčenia.“
Dá sa vôbec vysvetliť neveriacemu partnerovi, prečo chceme žiť podľa učenia Cirkvi?
V prípade neveriacich partnerov môžeme poukázať na to, že sú aj páry, ktoré používajú prirodzené metódy plánovaného rodičovstva aj napriek tomu, že nemajú kresťanské pozadie. Mnohí svetskí influenceri vyzdvihujú ekologický aspekt týchto metód, iní ich využívajú ako určitý životný štýl či pri snahe o otehotnenie. Rovnako môžeme vyzdvihnúť pozitíva poznania vlastnej plodnosti a ženského cyklu. ktoré využívanie prirodzených metód prináša. Odmietanie hormonálnej antikoncepcie sa dá vysvetliť vďaka veľkému počtu nežiaducich vedľajších účinkov. Vysvetliť však, prečo pre nás nie je akceptovateľné používanie neabortívnej bariérovej antikoncepcie alebo praktizovanie prerušovanej súlože, môže byť len na základe logických argumentov mimoriadne náročné, a to najmä v situáciách, keď pár z rôznych dôvodov neplánuje ďalšie deti.
Čo v takom prípade?
Vtedy sa dá stavať na úcte k tomu, čo je pre milovanú osobu dôležité. Ak milujem druhého ako osobu, milujem ho v celosti, aj s jeho duchovnou dimenziou a hodnotovým systémom. Na to, aby to bolo možné, je však potrebná skutočná osobnostná zrelosť. V manželstve s neveriacim je dôležité, aby mal neveriaci v úcte nielen svojho partnera a jeho presvedčenia, ale aj Boha, v ktorého verí jeho partner, napriek tomu, že túto vieru nemusí prijať.
V otázke presvedčenia sa nedajú robiť kompromisy ako pri plánovaní dovolenky. Neveriaci potrebujú rešpektovať aj to, že veriaci nemôže rešpektovať niektoré veci, ktoré sú v hlbokom rozpore s tým, čomu veria. Ak je neveriaci muž zrelý a má úctu k žene, ktorú miluje, som presvedčená, že spolu dokážu zvládnuť veľa. Som presvedčená, že na neveriacich by sme sa nemali pozerať apriori ako na hrozbu. Ľudská zrelosť nie je zaručená náboženským presvedčením.
Aké máme možnosti, ak sa naše okolnosti zmenili a už nie sme jednotní v otázke plodnosti?
V takýchto prípadoch nás to láka položiť si otázku, či môžeme urobiť nejaké kompromisy pre dobro manželstva. Mnohé ženy si naozaj v ťažkých situáciách kladú otázku: „Môžem hrešiť pre dobro manželstva?“ Pri takýchto ťažkých dilemách nie je dobré ostávať so svojím trápením osamote. Ideálne je komunikovať o tom s partnerom, ak je to možné. Ak komunikácia v týchto otázkach zlyháva, je to zrejme súčasťou širšieho problému. V prípade komplikovanejších situácií, ktoré prináša manželský život a rodičovstvo, je vhodné prebrať náročnú situáciu so spovedníkom, prípadne s duchovným vedením. Každý jeden pár, ktorý rieši tieto dilemy, sa nachádza v špecifickej situácii, preto neexistujú jednoduché odpovede a ich aktuálnu situáciu treba posúdiť individuálne.
Mimoriadne nápomocné sú tiež priateľské vzťahy s inými ženami, s ktorými sa žena môže podeliť so svojimi trápeniami. Nemám na mysli skupinové ohováranie, ale podporu v žití hodnôt, vyjadrenie podpory a vzájomnú inšpiráciu.
Čo ak si nezvládnem stáť za tým, čo považujem za správne?
Myslím si, že žena, ktorá je vo veľmi špecifických podmienkach, nesie menšiu mieru morálnej zodpovednosti ako žena, ktorá má podmienky ideálne. Nehovorím tým, že ak má nerešpektujúceho manžela, môže mu automaticky dovoliť viac. Život podľa kresťanských hodnôt nie je len rešpektovanie súboru pravidiel, ale dynamický proces, v ktorom sa učíme, padáme a dozrievame.
Myslím si, že ak už niekto žije v manželstve s partnerom, ktorý striktne odmieta rešpektovať kresťanského hodnoty a učenie Cirkvi, na mieste je mimoriadne citlivý prístup k otázkam žitia manželskej intimity. Mali by sme sa v prvom rade usilovať o rozvíjanie vzťahu lásky a dobro manželstva a až potom o dodržiavanie pravidiel. Ideálne je, aby sa tieto dve snahy vzájomne zladili a aby sa medzi nimi vytvárala súhra. Na to je však potrebná aspoň čiastočná vôľa a ochota oboch partnerov.
Ak tam nie je?
V takom prípade určite odporúčam prebrať situáciu s duchovným vedením alebo múdrym spovedníkom. Nemali by sme sa zdráhať za dobrým spovedníkom či duchovným sprievodcom dochádzať aj do iného mesta. V týchto prípadoch je vhodné, ak nás kňaz pozná a nejde o príležitostné konzultácie s rôznymi kňazmi. Určite je dôležité v takejto situácii nezostať bez duchovnej podpory. Ak sú rozdielne hodnoty v oblasti prežívania intimity zdrojom napätia a rozporov, môžeme zvážiť aj párovú terapiu či manželské poradenstvo. Terapeut by nemal zastupovať kňaza či duchovné vedenie, ale mal by viesť proces ako skutočný odborník v danej oblasti. Vyhľadanie odbornej pomoci však vyžaduje motiváciu oboch partnerov.
Ako reagujú ľudia, keď nedokážu žiť podľa učenia Katolíckej cirkvi napriek tomu, že by chceli?
Závisí to od mnohých faktorov, najmä od toho, či má daný človek oporu v medziľudských vzťahoch a či sa usiluje žiť duchovný život napriek tomu, že druhý z manželov ho s ním nezdieľa. Ak vnútorné konflikty v oblasti prežívania intimity, aj vzhľadom na rozdielnosť hodnôt, pretrvávajú, môže dôjsť k určitej rezignácii, ochladnutiu či dokonca zanechaniu vieru, inokedy zas k väčšiemu priľnutiu k Bohu. Kľúčová otázka je, či som stále ochotný neprijať tento stav ako definitívum, a súčasne sa nechať sprevádzať a viesť v náročnom období. Popri duchovnom živote je dôležité starať sa o prirodzené zdroje – vzťahy, psychické a fyzické zdravie, aby sme mali odkiaľ čerpať silu na zvládanie krízových situácií.
Pohľad kňaza
Matej Kasan, SJ
Vzťah v manželstve je vždy o dvoch ľuďoch, a to na telesnej, psychickej a duchovnej rovine. Tak sme stvorení a nastavení pre bytostné fungovanie a tak sa aj komplexne spájame medzi sebou navzájom. Ak je to len čiastkovo, nemôžeme byť spokojní alebo naplnení. Preto potrebujeme tieto roviny poznať a formovať jednotlivo i spoločne. Inak vzniká určitá disharmónia, ktorá narúša najskôr nás a následne aj vzťah. Ideálne je, keď je to od počiatku. Ale dá sa začať vždy. Niekedy je impulzom vzniknutý problém, ktorý riešime. Nápomocné sú aj odborné konzultácie, či už s psychológom alebo duchovným, prípadne lekárom. Záleží, o aký typ problému sa jedná.
V tomto prípade nás môže zaujímať, prečo manžel stratil vieru a ako mu môžeme pomôcť oživiť ju. Skúmame, či je to z nejakej krivdy alebo ľahostajnosti, či zanedbania. Možno je to skúška vzťahu s Bohom, čokoľvek. Uvažujeme spoločne s ním, čo by ho mohlo podnietiť k hľadaniu živého vzťahu s Bohom. Snažíme sa mu porozumieť a kráčať spoločne. Na druhej strane sa mu snažíme priblížiť prežívanie viery jeho manželky, ako to mohlo byť v minulosti uňho. Ona sama potrebuje podporu pre rast viery. Z jeho strany stačí empaticky, čisto na ľudskej úrovni. A to so všetkým, čo jej viera prináša. Ak je to manželská zdržanlivosť v intímnej oblasti, tak by mal mať ku nej rešpekt a úctu, možno práve tak, ako ona mala predtým k nemu, keď prežíval vieru živo. Taktiež na morálnej úrovni – z lásky k druhému mu chcem dobre, atď.
Na druhej strane sa zaujímame aj o manželku a jej prežívanie vzniknutého problému. Čo tu funguje, o čo sa vieme oprieť. Tiež čo potrebuje a ako jej môžeme pomôcť v celej tejto záležitosti. Aj pre ňu platí mať rešpekt a úctu k manželovi v jeho kríze viery. Dôležitý je rozmer slobody, ktorý je darom. Niekedy urobíme kompromisy a spätne reflektujeme, ako sa cítime. To nám môže pomôcť rozhodnúť sa lepšie na ďalší raz a je to účinnejšie ako moralizovanie, výčitky a posudzovanie. Potrebujú to hľadať obaja spoločne, k naplneniu v láske vo všetkých rovinách. O všetkom sa dá hovoriť osobne a konkrétne aj s kňazom.
Foto: stockphotos