Verím, že otec zomrel s prísľubom ako „lotor na kríži“
Akoby toho nebolo dosť, do života vstúpila ďalšia rana. Otec mal nejaké zdravotné problémy. Nič však nenasvedčovalo tomu, že sa to zvrtne. Až v jednu sobotu mi napísala sestra, že mamka volala otcovi skoro ráno záchranku, leží na JIS-ke a stav je vážny. Nerozumela som. Niekedy sa totiž mozog bráni prijať informáciu, ktorá by mohla ublížiť a paralyzovať.
V ten deň sme mali doma brigádu s priateľmi, a tak som medzi prácou premýšľala, čo vlastne v jeho prípade znamená, že „stav je vážny“. Otec bol bojovník. Nikdy sa na nič nesťažoval. Zniesol veľa bolesti. Dnes už viem, že tej vnútornej bolo omnoho viac ako tej fyzickej. A všetko si nieslo svoje následky.
Počas obeda zazvonil telefón a mamka mi s plačom oznámila, že otec zomrel. Čo? Ako to? Veď to bolo „iba vážne“. Roztriasla som sa a uvoľnila tok sĺz, ktoré som prepájala s modlitbou a vzývaním najvyššieho Boha. Bol koniec. Čosi vo mne, zo mňa, odišlo. Nepripravene. Navždy. Piata strata za sedem rokov.
Nie som stotožnená písať o všetkom iba v dobrom. Život totiž prináša vzostupy aj pády, šťastie i nešťastie. Realita nebýva iba sladká, prebojovaná a víťazná. Každú udalosť ako je táto musíš spracovať. Ideálne najprv ľudsky. Keď opadnú emócie, je dobré prosiť Pána o jeho pohľad. Ten náš totiž býva často pokrivený ranami, predsudkami a veľakrát i predošlou osobnou skúsenosťou.
DETSTVO
Otec bol veselý, priateľský a žoviálny. V práci i medzi priateľmi. Doma bol však úplne iný. Nebudem dopodrobna opisovať, aké sme mali detstvo a čím všetkým sme si prešli ako rodina. Odvtedy ubehlo veľa času, modlitieb i odpustenia.
Po manželovej smrti k nám otec chodil častejšie. Bol na dôchodku a pobyt v záhrade mu robil dobre. Vždy, keď s mamkou odchádzali, pýtala som si od neho požehnanie s tým, že keďže mi ho nedával celý život, nech mi to teraz vynahradí. Vždy, vždy sme sa z toho smiali. Dal mi s úsmevom krížik na čelo a odišli domov. Takéto boli naše lúčenia za posledné roky.
VYSMIEVANIE PRESTALO
Otec nechodieval do kostola. Sviatosti prijal pravdepodobne poslednýkrát na svojej svadbe. Keď sme sa modlievali pri stole, často si z toho uťahoval. Posledné roky však boli iné. Pri spoločných modlitbách bol ticho alebo sa nebadane modlil. Vysmievanie prestalo. Pomaly. Postupne.
Neviem o tom, že by niekedy čítal Božie slovo, ale reláciu Effeta, ktorú moderujem, sledoval pravidelne. Naša dramaturgička Zuzka povedala, že ak by bol jediný, koho sa Pán Boh cez túto reláciu dotkne, má to zmysel.
Obe so sestrou i s mamkou sme si povedali, že vzťahy v rodine sa uzdravili natoľko, že v srdci neostala horkosť ani neodpustenie. Dobre sme si uvedomovali, že to nie je samozrejmosť a sme za to veľmi vďačné.
POSLEDNÉ SLOVÁ, KTORÉ POČUL
Hneď ako zomrel, zavolala som do nemocnice, či môžeme ešte prísť za ním. Bola som si vedomá toho, že posledný orgán, ktorý odchádza, je sluch. Chcela som, aby vedel o Božej láske, o otvorenej náruči Mesiáša, ktorý má moc spasiť jeho dušu. No a v neposlednom rade som chcela, aby odchádzal s vedomím, že bol milovaný.
Boli sme pri ňom my najbližší, a tak som pozvala aj ich, aby urobili podobne, ak to tak cítia. Nikto z nich nezaváhal ani na chvíľu. Milosť Božia bola s nami a ja verím, že ocko počul a vnímal to, čo mal.
LOTOR NA KRÍŽI
Odišli sme domov a keď som v pondelok prišla do práce, zamýšľali sme sa s kolegyňou nad tým, čo vlastne znamená byť pripravený a či je „lepšie“, ak je človek dlhšie chorý, alebo je možné byť pripravený aj v prípade, ako bol tento. Nikdy nezabudnem na jej slová: „Pozri, povedzme si úprimne, ako bol pripravený lotor na kríži?“ Wau. Dalo mi to úplne iný pohľad na to, ako môže vyzerať spása. Áno, človek to rozumom prijíma, číta to vo Svätom písme, ale keď v tvojej blízkosti nastane nečakaná situácia ako je táto a ty máš obavu, či je ten, kto odišiel, spasený, Božie slovo zrazu ožije a tvoj pohľad nadobudne iný rozmer.
Boh mi otvoril srdce pre slobodu. Slobodu pre mňa dôverovať, že Boh je ten, kto má posledné slovo i pre ocka slobodne sa rozhodnúť prijať Božiu lásku a dovoliť mu, aby ho spasil.
A tak s dôverou verím Božiemu slovu, ktoré hovorí:
„Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ A Ježiš mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 42)
A taktiež: „Oni povedali: ‚Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.‘“ (Sk 16, 31)
Ježišu, spomeň si na mňa i na celú moju rodinu vo svojom kráľovste. Dôverujem ti a verím v teba.
Foto: pexels.com