TOP

Vianoce chudobnej Cirkvi pre chudobných

Mnohí z nás počas modlitieb pri vianočnom stole vyprosujú, aby Pán priniesol chlieb aj na stoly chudobných a núdznych. Kto môže, prispeje aj z vlastných zdrojov. Je dobré, že nás utrpenie a strádanie našich bratov a sestier po celom svete vyrušuje. Nechajme sa vyrušiť ich plačom.

Keď bolo jasné, že konkláve zvolí za nového rímskeho biskupa Argentínčana Bergoglia, jeho brazílsky kolega, kardinál Hummes ho objal a povedal mu: „Nezabudni na chudobných!“. Svätý Otec neskôr spomínal, že práve vtedy mu napadlo prijať meno František podľa príkladu assiského svätca. Je totižto presvedčený, že to bol svätý František „kto do kresťanstva priniesol myšlienku chudoby ako protiklad luxusu, pýchy a márnivosti občianskych a cirkevných síl tej doby“ a „zmenil históriu“.

Pápež František jasne vytýčil štýl, akým bude vykonávať úrad Petrovho nástupcu, a smer, ktorým povedie Boží ľud. „Ako veľmi by som si želal chudobnú Cirkev,“ vyhlásil, „a Cirkev pre chudobných!“

Vianoce sú asi najkrajším obdobím roka. Nejde len o to, že sa navzájom obdarúvame darčekmi. Mnohí z nás sa počas nich snažia nájsť si viac času na druhých. Byť milší, trpezlivejší. Možno nám tieto ctihodné úmysly sem-tam prekazí horiaci stromček a pripálený kapor, ale snažíme sa. Chceme vidieť očká detí lesknúce sa úžasom a radosťou, keď vidia, že Ježiško na ne ani tento rok nezabudol. Vianoce majú byť šťastné a veselé. Aktívne sa snažíme ich takými robiť – pre nás, pre naše rodiny a spoločenstvá. Bohužiaľ, na svete stále existujú miesta, kde je podobná snaha nad ľudské sily.

 

NA ZÁPADE NIČ NOVÉ

Z času na čas zabúdame, aké obrovské privilégium a požehnanie máme, že môžeme žiť v časoch bezprecedentnej prosperity a mieru v srdci Európskej únie. Treba byť vďační za to, čo nám naši predkovia vybojovali.

Bohatstvo je ale relatívny pojem. Nemôžeme si zatvárať oči pred tým, že mnohí Európania musia skromne prežívať od výplaty k výplate, sú odkázaní na pomoc štátu či charít, alebo jednoducho prepadajú spoločenskými rebríčkami až na samo dno. Končia na ulici, v zajatí závislostí, vo väzení. Často je to zapríčinené spoločenskými chorobami ako sú rasizmus, xenofóbia a antisemitizmus. Koľko slovenských Rómov končí v začarovanom kruhu chudoby len preto, lebo sa narodili v nesprávny čas na nesprávnom mieste, do rodín, ktoré sú už dlhé generácie vyradené z väčšinovej spoločnosti? Priveľa.

Na to, aby ste treli biedu aj v niektorých z najrozvinutejších krajín sveta však nemusíte byť príslušníkom žiadnej menšiny. Stačí prísť o zdravie. Fyzicky i psychicky hendikepovaní ľudia, osoby s psychickými poruchami, s HIV, onkologickí pacienti, pacienti po amputáciách, ľudia s popáleninami a mnohí, mnohí ďalší sú zo spoločnosti neustále vytláčaní. Možno preto, že nám pripomínajú našu vlastnú krehkosť a smrteľnosť. Vytláčame ich na perifériu spoločnosti – zídu z očí, zídu s mysle.

 

TRETÍ – ZABUDNUTÝ – SVET

Poďme za hranice nášho existenčného priestoru. Do krajín Afriky, Ázie a Južnej Ameriky, ktoré sa dlhodobo zaraďujú medzi najchudobnejšie oblasti sveta. Napriek všeobecnému pokroku stále existujú štáty, kde je extrémna chudoba pravidlom, nie výnimkou. Demokratická republika Kongo, Mozambik, Uganda, Tadžikistan, Haiti, Etiópia, Jemen, Uzbekistan, Tanzánia, Kirgizsko. A mnohé ďalšie. Nevynímajúc časti susednej Ukrajiny.

Miliarda ľudí trpí chronickým nedostatkom potravín, takmer tretina detí je podvyživená. Materiálna chudoba však stojí len za časťou utrpenia vo svete. Poznáme krajiny, kde vlády šliapu po základných ľudských právach, kde neexistuje rovnosť medzi mužmi a ženami, deti sú nútené pracovať v nedôstojných podmienkach, prípadne naverbované do krvavých vojen. Pripomeňme si mená konžského gynekológa Denisa Mukwegeho a jezídskej aktivistky Nadie Muradovej, ktorí tento rok získali Nobelovu cenu za mier za ich „úsilie o ukončenie využívania sexuálneho násilia ako nástroja vojny a ozbrojených konfliktov“. Takáto je každodenná realita pre milióny našich bratov a sestier.

Pre nás takmer nepredstaviteľné utrpenie. Všadeprítomná smrť a deštrukcia. Budovy zničené bombardovaním a srdcia zlomené mučením. Rodiny roztrhnuté nie rozvodmi, ale samopalmi. Vianoce, sny i nádeje v plameňoch.

 

NA ÚTEKU, NAPOSPAS

O migračnej kríze, ktorá trápi Európu približne od roku 2015, sa toho už veľa popísalo. Názory sa rôznia a menia. Je veľmi nešťastné, že politický diškurz sa v tejto veci zredukoval na alibistické odmietanie povinných kvót na prerozdeľovanie utečencov. Namiesto toho, aby sme sa zaujímali o konkrétne ľudské osudy a realistické riešenia, zaoberáme sa abstraktnými číslami a vzdialenými hrozbami. Jediný hlas, ktorý počuť, je hlas oportunistických xenofóbov s nedemokratickými sklonmi, ktorí sa nehanbia zaštítiť ochranou kresťanského dedičstva. Koľko kresťanstva v nás však zostane, keď sa posledné dieťa utopí v Stredozemnom mori a posledný človek príde o svoju dôstojnosť v preplnenom utečeneckom tábore?

Situácia sa môže zhoršiť. Klimatické zmeny poháňané ľudskou činnosťou môžu v nasledujúcich rokoch odštartovať masívne migračné vlny. Určité časti sveta budú pravdepodobne neobývateľné. Skôr či neskôr musíme nájsť skutočné riešenie, inak budeme svedkami ešte väčšieho a strašnejšieho utrpenia.

Nechajme sa tieto Vianoce vyrušiť slzami našich bratov a sestier po celom svete. Jedine to nás donúti zmeniť sa a urobiť svet lepším. To je naozajstné kresťanské dedičstvo, lebo „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach“ (Gaudium et Spes 1).

Komentáre