Viera & duša: Správam sa ako kresťan, keď sa hnevám?

Viera & duša: Správam sa ako kresťan, keď sa hnevám?
V seriáli, v ktorom objavujeme prelínanie psychológie a viery, sa v druhej časti pozrieme na to, či sa ako veriaci ľudia môžeme hnevať a aké miesto majú emócie v živote kresťana.

Emócie. Sú naším každodenným chlebom. Raz z nich máme radosť, inokedy nás dosť potrápia. Ale to nič nemení na tom, že sú našou neoddeliteľnou súčasťou. Talianska terapeutka Anna Bissi nazvala emócie farbami života. A to je to, čo robia – zafarbujú náš život. Raz do svetlejších farieb, inokedy do tmavších odtieňov.

Učí nás niečo o emóciách Cirkev a svätí? Psychologička Jana Vindišová hovorí, že prvú komplexnú teóriu emócií vypracoval už v 13. storočí svätý Tomáš Akvinský vo svojom diele Summa Theologica. Rozlišuje jedenásť základných emócií. Medzi jednoduchšie (takzvané emócie dychtivosti) patria dvojice: láska a nenávisť, túžba a útek, radosť a smútok; medzi komplikovanejšie (takzvané emócie srdnatosti) patrí nádej a zúfalstvo, strach a odvaha, a hnev, ktorému chýba opačná emócia. „Podľa Akvinského prvá emocionálna reakcia nie je úplne v našej moci, keďže predchádza úsudok rozumu. Týmto akoby sa približoval k súčasnému pohľadu na emočné prežívanie, za ktoré človek nenesie zodpovednosť. Do vzťahu rozumu a emócií však môže aktívne vstúpiť vôľa, vďaka čomu dokáže usmerniť svoje následné správanie. Akvinský neznižuje význam emócií, ani nenabáda k ich potláčaniu, na druhej strane ich však neabsolutizuje. Ľudské emócie vo svojej podstate nie sú dobré ani zlé, ale mravné dobro je v nich obsiahnuté len do tej miery, do akej sú podriadené vláde rozumu a vôle. Viaceré prvky z Tomášovej teórie, vrátane vymedzenia jednotlivých emočných kvalít, môžeme vystopovať v moderných psychologických teóriách,“ vysvetľuje Vindišová.

 

Viera & duša: Správam sa ako kresťan, keď sa hnevám?
Psychologička Jana Vindišová

 

JE ZDRAVÉ PREJAVOVAŤ EMÓCIE?

Možno máte sami skúsenosť s tým, že niektoré emócie majú medzi veriacimi zlú povesť. Môže to súvisieť s prítomnosťou emócií v našich nerestiach, kvôli čomu si ich spájame s hriechom. Práve to je dôvod, prečo ich niekedy vedome potláčame – veď predsa nechceme hrešiť. Vindišová však opäť spomína svätého Tomáša Akvinského, ktorý konštatoval: „Necitlivosť voči vlastným pocitom a emóciám možno považovať za neresť.“ Ak teda emócie nemáme potláčať, čo je toho opakom? „Život k pravde. K tomu, čo poznáme, dokážeme následne zaujať zrelý postoj. Aj veriaci človek by mal vedieť priznať a pomenovať vlastné (hoci negatívne) emócie, napríklad: ‚hnevám sa‘, ‚som smutný“, ‚som frustrovaný‘, ‚zranilo ma keď‘,“ pokračuje Vindišová.

Psychologička spomína knihu Emócie, ktoré ti dal Boh, v ktorej predhovore dominikánsky kňaz E. Vogt používa príklad ženy, ktorá opakovane prichádza na svätú spoveď s tým, že nemá rada svoju nevestu: „Potom, čo dostane rozhrešenie, sa v tomto ohľade zvyčajne nič nezmení. Pocity sa prebudia pri prvej myšlienke na nevestu. Napriek tomu sa však rozhodne, že o nej nebude rozprávať zlé veci a pri stretnutiach sa k nej bude správať s úctou.“ Voči emóciám sme často bezradní, ak sa ich však naučíme pravdivo rozpoznať a prostredníctvom intelektu usmerniť naše správanie, stávajú sa dôležitým stimulom osobnostného rastu,“ vraví Vindišová.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o tom, že emócie samy osebe nemajú žiadnu morálnu hodnotu. Morálny náboj im dodáva až naša vedomá a dobrovoľná reakcia. V praxi to znamená, že sa môžem na svojho blížneho nahnevať, ale nemusím mu ublížiť.

Osobitnou témou sú emócie v rámci prežívania viery. V súčasnosti majú mnohí veriaci sklon k emocionálnemu prežívaniu viery, čo súvisí s celkovým nastavením spoločnosti. Na to by sme azda potrebovali samostatný článok. Pripájame aspoň krátke vyjadrenie psychologičky Vindišovej: „Ako vyzerá zážitková kultúra v praxi? Emócie sa dostali do bežného jazyka a komunikácie. Tradičné myslím si pri vyjadrovaní názorov nahradilo spojenie cítim to tak. Veriaci sa sťažujú: modlitba ma nebaví, nič pri tom necítim alebo na omši sa nudím. Hromadné akcie a omše pre mladých v športových halách dokážu vyvolať silné emócie, radosť z viery a túžbu po modlitbe, ktoré veriaci následne ťažko hľadá na omši s nekonečnou, nudnou kázňou. Mieru viny hodnotíme pocitom a obzvlášť pre niektoré ženy je ideálne, ak si na spovedi môžu poplakať,“ upozorňuje.

 

HNEV – HNACIA SILA ČI PREKÁŽKA?

Ako zvládnuť hnev? Niekoľko tipov od psychologičky Jany Vindišovej.

Rozpoznať a priznať si, že sa hnevám. Znie to možno banálne, ale mnohí ľudia majú s týmto krokom značné problémy. Nemôžem sa hnevať, a preto sebe i iným tvrdím, že sa vlastne „vôbec nehnevám“. Nepriznaný hnev je však časovanou zbraňou. Ak si vedome dovolíme hnevať sa, ľahšie rozpoznáme stav, kedy to v nás začína vrieť. Následne sa podľa toho dokážeme zariadiť a možno zabránime katastrofe.

Upokojiť sa. Ak hnev eskaluje a podarilo sa nám vyhnúť okamžitému výbuchu (samozrejme, niekedy zlyháme), mali by sme si dopriať priestor a čas na upokojenie. Tento čas pre seba (takzvaný time-out) možno využívať i preventívne, v situáciách, keď sa v našom živote začínajú vytvárať ideálne podmienky na to, aby nás niekto nahneval.

Hľadať príčiny. Ak sa hnev príliš často stáva nekontrolovateľným, treba sa pozrieť na možné príčiny. Privádza ma do zúrivosti kritická poznámka? Čo môže byť dôvodom, že som tak veľmi citlivý na kritiku? Možno ma často ponižoval alebo nedostatočne oceňoval niekto v detstve. Za búrlivými reakciami sa často skrýva bezmocnosť alebo nízka sebaúcta. Ak tieto príčiny nedokážeme spracovať samy, pri ich odstránení môže byť užitočná psychologická pomoc. V niektorých prípadoch si však dokážeme pomôcť aj sami, je však dôležité vedieť, čo nás dokáže priviesť „do varu“.

Hnev ako signál. Ak sa cítime permanentne podráždení a v svojom živote sa hneváme viac ako zvyčajne, mali by sme spozornieť. Môže ísť o dôležitý výstražný signál. Nie sme preťažení? Spíme dostatočne? Aký je náš zdravotný stav? Nekladieme na seba vysoké nároky?

Príčiny, ktoré bolia. Niektorí ľudia za to jednoducho nemôžu. Výskumy ukazujú, že zďaleka nie všetci väzni, ktorým sa podarilo prežiť koncentračný tábor, žili šťastne až kým nepomreli. Mnohí trpeli chronickými telesnými i psychickými ochoreniami v dôsledku prežitej traumy. Ak táto bolesť nie je spracovaná, skôr či neskôr začne kričať.

Pozor na potláčanie. Snaha potlačiť hnev sa nám môže skôr či neskôr poriadne vypomstiť. Ak má človek na duši naozaj pevný uzáver a nedovolí negatívnym emóciám dostať sa von, zvyčajne sa obrátia dovnútra. V dôsledku toho trpí telo, duša a následne často i duchovný život. V prípade, že sú emócie zatlačené na samotné dno, môže byť pri ich odkrývaní potrebná pomoc psychoterapeuta.

 

Viera & duša: Správam sa ako kresťan, keď sa hnevám?

 

KEDY EMÓCIE NIE SÚ HRIECHOM?

Neraz sa stáva, že psychologizujeme aj vyznanie hriechov vo sviatosti zmierenia. Môže to byť dôsledkom toho, že súčasná spoločnosť kladie veľký dôraz práve na pocity a emócie, a aj duchovný život a vieru dokáže stavať do zážitkovej roviny. Vindišová pripomína niekoľko príkladov zo spovedných zrkadiel: Bol som smutný a malomyseľný po neúspechoch? Bol som nepokojný, rozboľavený? Bol som smutný, deprimovaný? Som roztržitý a bez nálady na svätej omši? Necítim sa zranený? Nepoddávam sa úzkostiam o seba, o svoju budúcnosť? Pociťujem málo lásky k Cirkvi? Preto treba s múdrosťou siahať aj po spovedných zrkadlách, ktoré by mali slúžiť len ako pomôcka.

„Český kňaz a autor viacerých kníh Marek Orko Vácha vo svojich príhovoroch zdôrazňuje, že ak sa nám nechce modliť alebo nás to nebaví, nejde o hriech, ale o fakt. Dôležitou skutočnosťou je, že človek vytrvá i napriek tomu, že modlitba mu neprináša ten pravý zážitok. Ak by sme parafrázovali tento výrok, môžeme rovnako povedať, že i pocity nesympatie či hnevu voči druhému, pochybnosti o sebe a strach z budúcnosti možno považovať za „fakty“, ku ktorým by sme mali zaujať postoj. V prípade, že tieto emócie navyše môžu byť známkou psychických ťažkostí (nadmerný smútok, úzkosti, nutkavé myšlienky), adekvátnym postojom je tiež vyhľadanie odbornej pomoci,“ pokračuje Vindišová.

 

EMÓCIU HNEVU MOŽNO PRIROVNAŤ K BENZÍNU V AUTE

Veľkou témou je to, kedy sa hnev stáva hriechom. Na túto neľahkú tému sme sa pozreli spoločne s morálnym teológom Jánom Viglašom. „Hnev je prejav silných emócií, odporu k niekomu alebo k niečomu. Nemusí ísť hneď o hriech, jestvuje totiž aj spravodlivý hnev. Ak sa v človeku nič neozve ani vtedy, keď je svedkom veľkej neprávosti, tak má morálny kompas veľmi vychýlený. To, čo kresťanská morálka myslí pod hlavným hriechom, je vymknutie sa emócií spod kontroly rozumu, výbuch zlosti, ktorý je silnejší než zdravý úsudok. Ak človek neovládne svoj hnev, otvára dvere ďalším hriechom, ktoré môžu spôsobiť oveľa väčšie zlo: krik, nadávky, rúhanie, vulgárnosť, neznášanlivosť, diskriminácia, nenávisť, pomstychtivosť, túžba ublížiť druhému, krutosť, vražda, vojna,“ začína svoje vysvetľovanie.

Zdôrazňuje, že ani Ježiš sa nesprával ako človek bez emócie. Vymenúva niekoľko príkladov: „Rázne zakročil proti satanovi (porov. Mt 4, 10), ba prvého z apoštolov, Petra, prirovnal k nemu (porov. Mt 16, 23). Tvrdo rozkázal nečistému démonovi, aby mlčal a vyšiel z posadnutého človeka (porov. Mk 1, 25), s hnevom si premeral farizejov, ktorí striehli, či bude v sobotu uzdravovať (porov. Mk 3, 5), spolu so zákonníkmi ich nazval pokrytcami, hlupákmi a slepcami (porov. Mt 23, 13 – 36). No najmä udalosť, keď si z povrázkov uplietol bič, aby vyčistil chrám (porov. Jn 2, 13 – 21), veľmi dobre ukazuje, že Ježiš, ako Boh a dokonalý človek, mal svoj hnev vždy pod kontrolou. Peňazomencom poprevracal stoly, ovce a dobytok vyhnal z chrámu, ale pri predavačoch holubov, ktorí poskytovali obetné dary pre chudobných, svoj hnev zmiernil: ‚Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!

Upozorňuje na to, že pri morálnom posudzovaní hnevu treba rozlišovať, či ide o momentálnu reakciu na nejakú situáciu alebo o prechovávanie hnevu. „To prvé sa môže stať aj pri ľuďoch, ktorých máme inak veľmi radi. Prechovávanie hnevu je, naopak, oveľa závažnejšie. To človek robí s chladnou hlavou. Akoby nachádzal zadosťučinenie v tom, že si neustále vedome pripomína minulú krivdu, nemieni zabudnúť a odopiera odpustenie. Takýto postoj ľahko dovedie človeka až k pomste.“ Pripomína slová svätého apoštola Jána, ktoré v tomto prípade môžu byť veľkým varovaním: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život.“(1 Jn 3, 15) „Označenie vrah sa môže zdať prisilné, kto sa však na niekoho hnevá, bol by najradšej, keby ten druhý neexistoval. Preto je veľmi potrebné naučiť sa pracovať aj s emóciou hnevu, ktorý možno prirovnať k benzínu v aute. Ak je v nádrži, je v poriadku, mimo nej je explozívny a nebezpečný,“ dodáva.

 

Viera & duša: Správam sa ako kresťan, keď sa hnevám?
Psychologička Jana Vindišová

 

JE HNEV VO SVOJEJ PODSTATE ZLÝ?

Môže sa teda kresťan hnevať? Hnev vo všeobecnosti považujeme za negatívnu emóciu, ktorého dôsledky môžu byť fatálne. Je však hnev vo svojej podstate zlý? Odpoveď sme hľadali aj so psychologičkou Janou Vindišovou. Spomína katolíckeho kňaza a konvertitu Basila W. Maturina, ktorý napísal: „Hnev je zbraňou, ktorú Boh vložil do rúk človeka, aby dokázal vybojovať najväčšie morálne zápasy svojho života.“

Psychologička k tomu dodáva: „Hnev nás pobáda k činu, ak sme svedkami nespravodlivosti, ale aj k odvážnemu boju s prekážkami, ktoré stoja na ceste k dosiahnutiu náročného cieľa. Ide o ‚energizujúcu‘ emóciu, jej náboj však musíme využiť správnym smerom. Hnev je mimoriadne dôležitým signálom, a súčasne podnetom k akcii a zmene toho, čo sa zmeniť dá. Zabraňuje stagnácii a neraz vedie človeka k veľkým činom,“ uzatvára Vindišová. Problémom napokon zostáva aj to, že potláčanie hnevu môže viesť k telesným ťažkostiam, pocitom smútku a viny – tie veriaci neraz považuje za žiaducejšie ako to, že by si pripustil svoj hnev. Ale taktiež môže v dôsledku pasívnej agresivity viesť k narušenej komunikácii a medziľudským vzťahom – napríklad ironické poznámky, „nahnevaný úsmev“ s uistením „ja sa vôbec nehnevám“.

Zakončíme to známym vyjadrením svätého Pavla: „Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“ (Ef 4, 26)

 

Webmagazín+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+