TOP

Všetko, čo by deti chceli povedať rodičom

Milá mama, milý ocko! Jednoducho to musíme vziať všetci takto plošne a píšeme vám. Totiž, nie sme celkom nadšení, ako nás vychovávate. A to napriek tomu, že sa snažíte a že skúšate možné aj nemožné.

Začneme tým, čo je najdôležitejšie: majte sa, prosíme, radi! Vy dvaja! A chceme to vidieť a cítiť naozaj, nie len vtedy, keď ste v zábere foťáka alebo oka suseda, či nášho pána farára. Majte sa radi doma, pri nás. Berieme, že máte svoje dni, únavu, prácu – ale nech je z vás cítiť, že ten najlepší človek pre vás stojí vedľa vás. Ak to cítiť nie je, dosť nás to dokáže rozhádzať. Neveríme potom, že môže existovať dobrá inštitúcia manželstva, dobrá sila rodičovstva a pravdivá výchova – ak sa vy dvaja neľúbite.

 

 

Nezabudnite na odpustenie! Minule, keď sme šli spolu v aute na výlet a vy dvaja ste sa pohádali, to bolo horšie, ako keď ste nám zakázali počítač. Kým ste sa nezmierili, boli to pre nás skutočné muky! Nevieme na to dlho zabudnúť, ak ste k sebe takíto zlí – a ešte aj vtedy, ak nedáte odpustenie a ďalšiu šancu nám, keď zlyháme.

 

Buďte, prosíme, jednotní! V tom, čo nám hovoríte, v tom, čo robíte! Nie je nám jedno, že otec povie „nie“ a mama to „vybaví“ v náš prospech. Hoci to vyzerá ako výhra, hoci s tým kalkulujeme a špekulujeme, držte jednotnú líniu rozhodnutí! Len takto nás presvedčíte, že ste tím, len takto nás naučíte rešpektovať hranice – a takto pochopíme, že v živote je dôležité vedieť sa pokoriť pred autoritou a že to vždy prináša požehnanie.

 

Nebojte sa svojich detí! Niekedy vás tlak spoločnosti, strach zo správ o odoberaní detí, z čudných pohľadov susedov alebo zlé spomienky na vlastné detstvo a omyly vašich rodičov postavia do postoja, kedy z nás robíte „bôžikov“ svojho života a podriaďujete nám všetko. Chce? Má. Povie? Má vždy pravdu. Rešpekt je niečo iné, ako to, že nám všetko u vás prejde. Cítiť z vás tento strach je zlé: nemôžeme si vás vážiť, necítime, že ste nad nami, že ste lepší, že ste métou, za ktorou treba ísť. Potom po vás šliapeme, vás to bolí a my strácame orientáciu v hodnotách.

 

 

Dajte nám čas, nie peniaze a veci. Nepotrebujeme toho tak veľa, aj keď frfleme, že nemáme všetci mobil, počítač, tablet, nové tenisky a kadečo iné. To všetko sme ochotní oželieť, ak máme vás a váš čas – neobmedzený. Keď prídeme kedykoľvek za vami a vy odložíte všetko, aby sme mohli spolu hovoriť. Nevravte: „Nemám teraz čas! Som unavený! S tebou sa nebudem o ničom baviť!“ Necítime sa takto milovaní. Nepresviedčate nás o tom, že sme pre vás vzácni, ak nemáte priestor a ochotu s nami byť.

Najťažšie je pre nás začať s vami hovoriť, cítiť dôveru z vašej strany, istotu, že môžeme hovoriť s vami o čomkoľvek. Keď sa „zavrieme“ do svojej ulity mobilu, facebooku, svojej bandy či len tak, neprestávajte klopať – láskavo a vytrvalo, aj keď niekedy budeme kričať a posielať vás do kelu. Nebojte sa povedať svoj názor, aj keď sa nám nebude páčiť – a na druhej strane, pozorne počúvajte a hovorte s nami o tom, čo si myslíme my. Nezhadzujte nás iba preto, že nemáme vašu skúsenosť a nie sme rodičia – ale budujte v nás dôveru a úctu tým, že nás pokojne vypočujete, aj keď to z našej strany môže byť úplná „haluz“.

 

Dajte nám dôveru, že veci zvládneme. Možno nie dokonale a tak ako vy, možno nie na prvýkrát – ale bez tejto vašej šance sa nenaučíme v živote obstáť. Váš strach o nás, čo by sa nám mohlo stať alebo vaša nedôvera, že to pokašleme a poškodíme niečo pre vás dôležité, nás neučia byť sebaistými a vedomými si svojej hodnoty.

Máte zvyk viac kritizovať a frflať, ako chváliť. A my potrebujeme pochvalu! To je štartér, ktorý v nás odomkne netušené sily a skryté možnosti. Totiž, aj my sa bojíme zlyhania a tým, že začíname žiť, valcuje nás viac, ako si viete predstaviť. Je ťažké obstáť vo svete, ktorý máme: a ten virtuálny je ešte krutejší, ako ten reálny. Vaša pochvala a obdiv nás posunú ďalej, a to aj vtedy, ak musíte povedať: „Bolo to skvelé, fakt. Druhý raz však začni skôr… skús urobiť toto…“

 

 

Nebojte sa byť na nás nároční. Vieme, odmietame veľa vecí, ktoré pred nás kladiete. Ale pamätáte si, ako ste nás kŕmili prvými kašičkami? Tiež sme to vypľúvali a vy ste našli neskutočne veľa fínt, aby sme to chceli jesť. Predložte nám náročné veci ako našu životnú výzvu, trebárs ako niečo, o čo sa otec so mnou staví, že to nedám. A poďte do týchto výziev s nami! Aj keď by to malo byť len o tom, kto dá častejšie do poriadku kuchyňu alebo kto rýchlejšie roztriedi kopu ponožiek.

Aby to šlo, potrebujeme mať ideály a potrebujeme mať niekoho, kto už kus cesty prešiel. Dávajte nám pred oči svoj ideál, svojho Boha, všetko, čo s vami robí, svoju cestu, ktorú s Ním prechádzate – a vedzte, že vaše osobné svedectvo viery nájde v pravom čase odozvu v našom srdci. Je to oveľa lepšie, než ak nám len hovoríte: „Toto Cirkev zakazuje! Toto robiť nesmieš! Už si sa modlil?“ Ak to vidíme žiť vás, nalepí sa to pevnejšie a trvácnejšie, ako len striktné a mravokárne „sväté“ reči. A – nekradnite nám sny vašimi závislosťami: na práci, na cigaretách, na alkohole, faceboku, na sexe, na rybačke či čomkoľvek, čo stojí vyššie, ako my, ba vyššie, ako Boh a vy sa tomu podriaďujete. Lebo my vidíme, že nie ste vtedy pravdiví, nie ste celí sami sebou, a teda sa nemôžete dávať celí a milovať celí.

Ak nás budete takto vychovávať, uspejete.

Ďakujeme,

Vaše deti



Komentáre