TOP

Vychovávať ako Boh

Nech ich máme koľkokoľvek, často zápasíme ako veriaci ľudia s rovnakým otáznikom: Ako dobre vychovávať naše deti, aby z nich vyrástli dobrí ľudia so srdcom plným Boha?
Tradícia, či módne vlny?

Tí, ktorí už máme svoju polovičku života za sebou, sme často zažili ten typ výchovy, ktorý sa nám príliš nepáčil: síce sme už nemuseli svojim rodičom vykať ani onikať, ale stále to bola výchova značne autoritatívna, prísna, s malou komunikáciou a zdieľaním a často v nej boli prítomné fyzické tresty. A to sme vyšli z veriacich rodín.

Vyrástli sme, máme svoje deti – väčšie či menšie, viac či menej. A pred sebou dilemu: Ako ich vychovávať? Čo z toho, čo robili moji rodičia, bolo zlé a čo dobré? Čo ponechať, čo úplne vylúčiť? Inšpirovať sa, alebo sa vrhnúť na to, čo práve „frčí“ okolo?

Pravdupovediac, občas sme zmätení z toho, ako vlastne dobre vychovávať: všade zakopávame o x druhov celkom zaručených spôsobov, ako na to. Niektoré sa nám páčia viac, niektoré menej. Niekto nemá problém s typom výchovy odkiaľsi z Anglicka, kde treba deti nechať „bejt“ a ony sa nejako utrasú. Niekto nechce dávať deťom žiadne hranice, niekto je striktný v tom, že ich jasne pomenuje, a nepozná zmilovanie. Niekto trestá, niekto je benevolentný, niekto to rieši rozhovorom. Niekto razí rešpektovanie navzájom, niekto stavil na vzťahovú výchovu.

Čítame to a zdá sa nám, že by bolo dobré vziať si z každého rožku trošku. Ale ako vlastne vychovávať naozaj dobre, naozaj s vierou, tak, aby bolo zo mňa – ako rodiča – cítiť Božie zákony a Božiu lásku zároveň?

 

 

Naše oči sa dívajú na Pána

Možno by v nás všetky tie ponuky ozaj vyvolali zmätok, ale pre človeka žijúceho úprimne s Bohom by takáto dilema vlastne nemala existovať. Pretože ak ja poznávam Boha, ak denne čítam jeho Slovo, ak zažívam jeho lásku a jeho konanie, mám pred sebou recept na výchovu, s ktorým sa nemožno pomýliť.

Ak hovoríme, že Boh je najlepší Otec, že je ten, ktorý sa stále stará, zmilúva a prichádza prvý, máme o tom historicky isté svedectvá – ako vyzerá výsledok výchovy, ktorú „prevádzkuje“ Boh Otec. Z čítania Písma (a neskoršie zo svedectiev Cirkvi) zjavne vytŕčajú postavy, ktoré sú iné z dvoch dôvodov: boli poslušní k tomu, ako ich Boh viedol – alebo nie.

Tí prví si zažili kadečo z ľudskej stránky, ale vždy si niesli so sebou požehnanie – ako odmenu za dôveru v Božiu pedagogiku. Tí druhí možno z časného hľadiska chvíľu prosperovali, ale – ich koniec nebol slávny.

Tú istú „moc“ máme v rukách my, rodičia žijúci s Bohom: ak učíme naše deti žiť tak, ako očakáva Boh, vieme im sprostredkovať požehnanie z vernosti a poslušnosti. Má to však jeden malý háčik.

 

Obraz Boha

Celý systém Božej pedagogiky bude fungovať na našich deťoch úplne presne a dôsledne – ak budeme my ako rodičia čo najbližším a najpresnejším odrazom Boha a jeho lásky. To znamená žiť s Bohom tak blízko, tak úzko, až sa deti budú môcť prostredníctvom nášho vzťahu s ním identifikovať, porozumejú a uveria.

Ale aj my rodičia sme len ľudia. Padáme. Robíme chyby. Nie sme jednotní vo výchove. A často nie sme jednotní ani vo viere. Sme potom uveriteľnými poslami, sme „dostatočne vyškolenými“ adeptmi, ktorí majú učiť Božiu pedagogiku?

Prvá výzva teda ostáva pre nás: ak máme vychovávať tak, ako nás vychováva Boh, aj my sami sa musíme dať vychovať, musíme sa učiť poslušnosti, pokore, dôvere, láske… po celý život – a navyše, byť pred svojimi deťmi v náskoku, aby sme predstavovali pre ne métu, za ktorou sa oplatí ísť.

Je to ťažká úloha; Svätý Otec František hovorí, že rodičia sú ako proroci vo vlastnej rodine: často neprijímaní, opľúvaní, vysmievaní – minimálne v čase puberty a dospievania. Napriek tomu nikdy nemajú opustiť jednotný pohľad výchovy v Božom duchu.

Ako teda vlastne vychováva Boh (a ako by sme mali my), na to sa pozrieme nabudúce.

„Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi. Kto si váži otca, očisťuje sa z hriechov; bude sa ich zdržiavať a bude vyslyšaná jeho každodenná modlitba. A zbiera poklady ten, kto má v úcte matku. Kto si váži otca, bude sa radovať zo svojich detí a budú vyslyšané jeho modlitby. Kto si váži otca, bude dlho žiť, a kto poslúcha otca, potešuje matku. Syn môj, buď oporou svojmu otcovi v starobe a nezarmucuj ho, kým je nažive. Ak slabne na mysli, buď trpezlivý a nepohŕdaj ním, kým ty si pri plnej sile. Nezabudne sa ti, že si mal súcit s otcom, odráta sa ti z hriechov, ktoré si napáchal, a zveľadí sa ti v spravodlivosti“ (Sir 3, 3-7.14-17a).



Komentáre