Vychovávať ako On: Nájsť správny smer
Existuje len málo oblastí, ku ktorým by ľudia zaujímali toľko rôznych postojov a vyjadrovali tak mnoho rozdielnych, ba až protichodných názorov. Po celé stáročia neexistovala publikácia o výchove a akoby ani nebola potreba sa k nej vyjadrovať. Dnes je výchova jednou z „najzahmlenejších otázok“, na ktorú by každý z nás chcel mať jasnú odpoveď.
Úprimne si musíme priznať, že ako rodičia v mnohých situáciách tápeme. Ako sa zachovať, keď starší súrodenec úmyselne zraní mladšieho? Čo a komu povedať, keď sa dieťa vráti zo školy s tým, že ho šikanujú? Ako riešiť situáciu, keď starí rodičia priamo pred dieťaťom podrývajú autoritu rodiča? Naše dilemy majú riešenie, a to bližšie, ako by sme si mysleli…
Rodičovský kompas
Ako hovorí uznávaný odborník doktor Neufeld: „Rodičovský kompas je v dnešnej dobe zmätený. Bláznivo sa točí za akoukoľvek novou metódou a smerom, ktorý sa práve vo výchove objaví. Rodičovský inštinkt je pritom niečo veľmi samozrejmé, ale prestali sme mu veriť.“ Súčasní svetovo uznávaní špecialisti z oblasti výchovy ako Markham, Maté či Coulson upozorňujú, že človek síce zostal človekom, no počas stáročí sa radikálne zmenil svet, v ktorom žije. Tak vzniklo aj pre výchovu výrazne neprirodzené prostredie, ktoré mätie prirodzený inštinkt. Spomínaní autori sa opätovne vracajú k pôvodnému plánu s rodinou a výchovou a k najprirodzenejšiemu spôsobu existencie človeka v spoločnosti. Robia to preto, aby sme dokázali pochopiť, aké podmienky zabezpečujú najprirodzenejší, ideálny a najmenej namáhavý spôsob, ako dosiahnuť prosperitu ľudskej rodiny i jej jednotlivých členov.
Späť k pôvodnému plánu
Sociológovia pripomínajú, že ak chceme skúmať akýkoľvek druh a zistiť, čo je preň prirodzené a kde sa mu najlepšie darí, musíme ho skúmať v jeho prirodzenom prostredí. O živote slonov sa nenaučíme objektívne informácie, ak budeme pozorovať tie, ktoré žijú v ZOO, ale práve tie, ktoré žijú na savanách v Afrike alebo v džungli v Indii. Pri ľudskom druhu výskum vyhľadáva izolované domorodé kmene, na ktoré ešte nemali vplyv žiaden priemysel ani iná civilizácia. Následne sleduje, ako je táto prvotná komunita usporiadaná, aké má vzťahy, druh práce, jej zvyky a kultúru… Návrat k pôvodnému plánu s rodinou má však pre kresťanov hlbší význam ako len pozorovať primitívne kmene v pralese a nachádzať podstatné prvky pre ľudský druh. Pre veriaceho človeka je to cesta objavovania toho, ako sme stvorení a aký plán s rodinou a výchovou má Boh. Boh stvoril všetko dobre a ja som presvedčená, že ani výchova detí by nemala byť večným a neskutočne ťažkým bremenom, ako o tom často počúvame. Veď Božie kráľovstvo, ktoré je „spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17), je plánom aj pre naše rodiny. Ak je toto Božia cesta, prečo by sme sa mali uspokojiť s niečím menej?
Bod zlomu: Boh – Otec
V rôznych výchovných situáciách sa obzeráme dookola a hľadáme nejaký reálny vzor: niekoho, komu sa to darí, existujúci spôsob, ktorého by sme sa chytili. Keď nevieme nájsť skutočného človeka, uspokojíme sa (nanešťastie) aj s radou od novovzniknutého odborníka či neznámeho virtuálneho prispievateľa na fórach. Tu sa dostávame do víru experimentov na spôsob pokus – omyl a naša frustrácia narastá.
Krok, ktorý sme v našom postupe preskočili, je zároveň dôvodom, prečo často nevieme nájsť správny smer vo výchove: nevzali sme do úvahy vzor Boha Otca. Osoba Boha Otca je, žiaľ, do veľkej miery poznačená našimi pokrivenými predstavami o otcovstve podľa vzoru biologických otcov. Pre ľudí, ktorých otec bol neprítomný, nezainteresovaný, násilnícky, závislý, manipulatívny, využívajúci či zneužívajúci, lenivý, lakomý, neverný, nemierny, agresívny alebo hnevlivý, je často veľmi ťažké zaujímať sa o Boha ako Otca, o jeho osobnosť a spôsoby. Napriek tomu je Boh a jeho štandard otcovstva strategickým kľúčom k výchove našich detí, no i k uzdraveniu našej identity, ktoré nevyhnutne potrebujeme. Vážim si odborníkov a rada čerpám z ich múdrosti. Mnohokrát sa však zastavím a poviem si: „Veď to nie je nič iné ako to, ako sa k nám správa nebeský Otec.“ Úprimne verím, že ak budeme nasledovať jeho charakter, zvolíme ten najlepší prístup a vďaka tomu sa z nás stanú tí najlepší rodičia a najlepšie verzie nás samých. Veď On je „milostivý a láskavý, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný.“ (Ex 34,6) Nie je to presne to, čo túžime zažiť a dávať? V nasledujúcich častiach tohto cyklu sa budeme venovať tomu, ako miluje, pomáha, rozvíja, usmerňuje, vedie či vyučuje Boh Otec a čo sa od neho môžeme naučiť my. Jednou z najdôležitejších úloh kresťanských rodičov je totiž ukazovať charakter nebeského Otca našim deťom. Ak ho budeme poznať, môžeme ho napodobňovať a cez nás môžu lásku a vieru prijať aj naše deti.
Foto: pexels.com