TOP

Vzali sme sa, hotovo!

Pre mnohých táto veta platí: uzatvorenie manželstva berú ako hotový status, keď už netreba nič robiť. Cieľ dosiahnutý, koniec námahy. Ale skutočnosť je úplne iná.
Vyhrnúť rukávy, prosím!

Pápež František hovorí: „Neexistuje manželstvo „expres“, je potrebné pracovať na láske, je potrebné kráčať.“ Hoci nám táto veta príde nemilá a predstava vyčerpávajúca, ak má byť manželstvo zjavením Božej lásky medzi nami, sedieť so založenými rukami a čakať na rozprávkové dianie rovná sa kopanie hrobu pre naše manželstvo.

Totiž, Boh môže konať predovšetkým cez naše ruky, naše nohy, naše ústa, našu myseľ, naše chcenie. Ale na to, aby manželstvo rástlo, vždy v tej základnej trojici osadenstva kresťanského manželstva musia byť minimálne dvaja (aspoň jeden z manželov a Boh), aby doň prúdilo požehnanie a život.

Nik z nás nie je dokonalý a nedostal ani dokonalého manžela. Všetci sa musíme navzájom prijímať a dlho prijímať, po celý život. Pretože sa meníme a menia sa aj okolnosti nášho života, ktoré nás vždy (hlavne vtedy, keď sa nám zdá, že už je všetko v poriadku) nečakane prevetrajú z inej strany.

Láska znamená ono každodenné rozhodnutie milovať: teda prinášať dobro myšlienkami, slovami, skutkami a konaním láskavých pozorností pre toho, kto stojí pri mne. Bez ohľadu na to, čo urobí on. Pretože láska nečaká, čo urobí ten druhý: predkladá návnadu, ktorá dokáže prelomiť ľady. Neveríte?

 

 

Príliš veľa bolesti, a predsa…

Boli dvaja. Keď boli mladí, vôbec si neuvedomovali rozdielnosť prostredí, z ktorých vyšli. On z rodiny, kde bolo náboženstvo vysmievané a len papierové, ťažko zranený neprijatím svojich rodičov a výsmechom mladších bratov. Ona z veľkej rodiny, kde žil františkánsky terciársky duch, so zažívaním stretiek a sprevádzania v dozrievaní počas totality, krásna na tele aj na duchu. Verila, že dokáže ukázať krásu Boha a života aj jemu. Až nástup do reality manželstva ukázal, že sa začala krížová cesta, ktorá často vyzerala ako deštrukcia života ženy.

Alkohol, neúmerné fajčenie a mužove zranenia, nedostatočná viera a práca na sebe priniesli do života rodiny mnoho ťažkostí a bolestí. Žiarlivosť, ľahostajnosť, nezodpovednosť, nedôvera voči vlastnej manželke a voči prichádzajúcim deťom boli koreňom ďalších zranení. Nedokázal ani pomyslieť na to, že by mohli mať spoločný majetok; peniaze, čo mal, patrili jemu. Nebol schopný prejsť dni bez hrubých slov, obviňovaní a ponižovania.

Mnohí ľudia hovorili, aby sa rozviedla. Nerozumeli, prečo s ním ostáva, prečo to nevzdá.

Len Boh vie, v koľkých jej slzách bola vložená modlitba o obrátenie srdca, isté je, že veľmi skoro zázračným spôsobom, keďže vôľa manžela bola veľmi slabá, prišlo uzdravenie od závislosti na alkohole. Muž sa ho nikdy viac nedotkol, ona to jasne cítila ako zásah oslobodenia, aby vládala niesť kríž.

Deti dorastali a v rodine sa napriek snahe nedarilo vybudovať atmosféru prijatia a lásky: hoci otec mal veľký cit pre deti a láskavé srdce, vynikajúci rozprávačský talent a citlivosť k prírode, bol zručný stolár a šikovný včelár; ako sa doma hovorilo, dva dni svietilo slnko a päť dní bola búrka. Napriek tomu manželka vytrvalo vodila deti do chrámu a modlila sa, ostávala živo zakorenená vo sviatostiach a postupom času zdokonaľovala spôsob prijímania svojho manžela.

Po čase ostali sami dvaja, ich život sa zrazu upokojil, aj keď ešte nebolo všetko uzdravené. Muž sa začal viac zaujímať o vieru okrem toho, že si z domu doniesol vytrvalosť síce odriekanej, no poctivej dennej modlitby ráno aj večer. Stále však bojoval s pohľadom na kňazov a nedokázal prekročiť prah spovednice. Manželka sa len vytrvalo modlila ďalej a ostávala pri ňom, milujúc ho takého, aký bol.

Tento muž prednedávnom zomrel. Nečakane dostal rakovinu pľúc, vyhliadky boli beznádejné. Navyše, celý život sa bál bolesti a pokladal ju za neférovosť od Boha a chorobu nevedel nikdy znášať, ani len nádchu – keď ho čokoľvek bolelo, preklínaniu nebolo konca, ani obviňovaniu všetkých od Boha až po manželku.

A predsa, v tomto okamihu sa naplnil Boží čas, presne vypočítaný, a on sa celým srdcom obrátil k Bohu, v slzách odprosil svoju manželku aj svoje deti za všetky konkrétne zranenia, ktoré im urobil, a prosil o modlitby a Boha o milosrdenstvo. Práve v tomto období mal nádherné rozhovory o Bohu a večnosti, nie o zlých kňazoch a odpornej Cirkvi.

Ten, ktorý nevedel vojsť do spovednice, ešte pár dní pred smrťou robil už v nemocnici apoštola milosrdenstva tejto sviatosti medzi pacientmi na izbe. Jeho manželka volala deťom hneď, ako zomrel: „Jeho posledné výdychy boli čím ďalej, tým kratšie a pauzy čím ďalej, tým dlhšie, ale vždy, keď sa nadýchol, povedal: „Ježiš, milujem ťa… Ježiš, odpusť mi… Páter Pio, neopúšťaj ma!“

Kde by bol tento manžel, keby jeho manželka čakala manželstvo ako expres, ak by to vzdala pre jeho nespoluprácu, ak by pri ňom nestála silou svojich modlitieb a viery? Verte tomu, že práve vďaka nej a jej obete a láske on už na ňu čaká v náručí Otca.



Komentáre