Chlap, hrdina, dub, stroj

Sedím pri svojom násťročnom a vidím: nie je to jednoduché. Hnevá sa. Tak ako sa vedia hnevať dospievajúci. Protestne otočený chrbtom, jasne vyjadrujúci: „Zmiznite, nechcem vás ani vidieť!“

Skúšam kadečo z osvedčených spôsobov, no nech „stlačím“ akékoľvek tlačidlo, môj syn reaguje ako pokazený stroj. Nefunguje.

Ba čo viac, v predstave, že je chlap a hrdina, skúša na mňa slová, ktoré strieľa zo seba s tvrdosťou srdca z dubovej dosky.

Sú ignorantské, výsmešné. Urazené a odmietavé. Zámerne ponižujúce.

A väčšina z nich vyjadruje postoj začínajúci sa predponou „ne-“.

Zídem dolu z poschodia, v tomto stave je zbytočné niečo do neho hustiť. Všetko, čo má vedieť, vie. Aj to, že neuhnem.

Ale je mi smutno.

Možno práve preto, že zabudol, ako sa správne používajú vzory mužského rodu. A nielen na hodine slovenského jazyka či pri písaní čohokoľvek v rodnom jazyku.

Túžim mať z neho chlapa, takého, čo ustojí pravidlá a svoje slová.

 

 

Chcem, aby bol hrdinom, ktorý zabúda na seba, aby ochránil iných aj za cenu straty svojho postavenia, výhod a teplého egoizmu.

Má byť pevný ako dub – v zásadách, ktoré sú dôležité.

A ísť každý deň cestou dozrievania ako poctivá „mašinka“.

Naučiť ho žiť osvedčené, no náročné, a preto odmietané či zabudnuté životné slovné druhy muža je dril. Niekto tvrdí, že to treba otesať silou. Takou ručnou či hlučnou.

Ja si beriem inú. Takú, čo nebolí ani mňa, ani jeho, no je jasná pre oboch. Čo neuberá z dôstojnosti a nádhery, ktorá nám bola daná. Niekto vraví, že je to hlúpa metóda. No ja na ňu nedám dopustiť.

Varím, chodím, upratujem… a modlím sa. Svätá Rita… svätý don Bosco… svätý Filip Neri… Nikdy ma nenechali v štichu. Ani Mama.

Dvadsať minút, tridsať. Trištvrte hodina. Hore je ticho.

Musím tam predsa ísť, nie kvôli nemu.

Mlčanlivo ponorená do modlitby a bolesti (mamy vedia, akým motorom dokáže byť!) upratujem oprané do skríň.

Pred jeho očami.

A mám v sebe pokoj a nehu voči tomuto chodiacemu trucu.

 

 

Minúta, dve. Ešte ustlať, už je večer. Tá malá prosba o uvoľnenie priestoru na ustlanie preťala ticho. Jeho ticho.

„Mami, môžem ti niečo ukázať?“

Sadám si k nemu. Lekcie zo životne dôležitých slov pre muža sa začínajú tým, ako ja žijem životne dôležité slová ako žena (mama, manželka, sestra). Mojím svetom je ulica každého srdca. A na nej mám otvorenú dlaň. Nesmiem zabudnúť, že som bola stvorená pre nadšený výkrik porozumenia a blízkosti, ako „kosť z jeho kostí“.

Štyridsaťpäť minút. Trošku dlhá prestávka, ja viem. Alebo hodina pravdy, nehy, prosby?

To je jedno.

Lekcie zo slovných druhov pokračujú, obaja žiaci nakoniec večer prospeli s vyznamenaním.