Kečup
![Kečup](/_next/image?url=https%3A%2F%2Fwp.slovoplus.sk%2Fwp-content%2Fuploads%2F2019%2F04%2Fketchup-sauce-tomatoes-161025.jpg&w=1500&q=75)
Dívala som sa striedavo na stekajúci kečup a na previnilé oči môjho dospelého syna. A musela som sa okamžite rozhodnúť.
Kečup totiž tiekol po vanilkovo-smotanových dvierkach mojej kuchynskej linky. Vysnívanej a do bodky zrealizovanej tak, ako som túžila.
Bola som na ňu hrdá. Je veľká, v štýle vintage so starými mosadznými úchytkami, no pritom má všetky grify a vymoženosti modernej kuchyne. Spolupráca medzi mnou a naším kamarátom Andrejom, ktorý nám linku robil, priniesla svoje ovocie.
Nielen v jej funkčnosti a kráse. Kuchynskú linku mi závidia všetky návštevy a híkajú. Dokonca aj naša veľmi kritická staršia dcéra uznala, že si tu raz urobí súkromnú kávovú párty.
Proste, pošteklilo mi to ego, a šteklilo dlho.
Preto bola kuchynská linka vždy v top stave a obiehala som ju rýchlejšie ako asteroidy planéty. Vyžívala som sa v pohľade na jej krásu.
Schválne píšem minulý čas.
Niežeby som sa z nej už netešila.
Za všetko, aj za zmenu postoja k nej, môže práve ten kečup, ktorý tiekol po dvierkach vtedy čerstvo vyleštenej linky vinou nášho najstaršieho.
Tie oči, v ktorých bolo vedomie nechceného zlyhania, vedomie mojej prepiatej starostlivosti o kuchynskú linku, vedomie, že som práve odložila handru, spokojná s jej stavom. A obrovská ľútosť, ruky zmeravené s otvorenou fľašou od kečupu, nešťastne chytenou tak, až ten kečup vystrekol tam, kam nemal.
Odkedy sa to stalo, vidím pri pohľade na svoju vanilkovú kuchynskú linku najprv jeho oči. A je to tak dobre.
S tým kečupom totiž musela po dvierkach linky stiecť aj moja pýcha, moje nadraďovanie vecí nad ľudí, nad príbehy a danosti (i keď také náročné na každodennú láskavosť), nad nepredvídané okolnosti, nad prijatie a porozumenie… V jednom malom okamihu som sa musela extra rýchlo rozhodnúť: Pýcha, alebo láska? Kečup, alebo syn? Vec, alebo človek? Čo u mňa stojí vyššie?
Červený kečup. Červená hanba musela utlmiť môj prvý, prudký, červený hnev.
Stekalo to všetko dolu. Z linky, zo mňa.
Vzala som handru, usmiala som sa, bez slova potichu utrela linku. Posadila som ho a pokojne natlačila kečup tam, kde to ruka s poruchou jemnej motoriky nedala.
Červená však ostala. Vo mne. Tá lepšia. Sladšia ako kečup.