Kečup

Dívala som sa striedavo na stekajúci kečup a na previnilé oči môjho dospelého syna. A musela som sa okamžite rozhodnúť.

Kečup totiž tiekol po vanilkovo-smotanových dvierkach mojej kuchynskej linky. Vysnívanej a do bodky zrealizovanej tak, ako som túžila.

Bola som na ňu hrdá. Je veľká, v štýle vintage so starými mosadznými úchytkami, no pritom má všetky grify a vymoženosti modernej kuchyne. Spolupráca medzi mnou a naším kamarátom Andrejom, ktorý nám linku robil, priniesla svoje ovocie.

Nielen v jej funkčnosti a kráse. Kuchynskú linku mi závidia všetky návštevy a híkajú. Dokonca aj naša veľmi kritická staršia dcéra uznala, že si tu raz urobí súkromnú kávovú párty.

Proste, pošteklilo mi to ego, a šteklilo dlho.

 

 

Preto bola kuchynská linka vždy v top stave a obiehala som ju rýchlejšie ako asteroidy planéty. Vyžívala som sa v pohľade na jej krásu.

Schválne píšem minulý čas.

Niežeby som sa z nej už netešila.

Za všetko, aj za zmenu postoja k nej, môže práve ten kečup, ktorý tiekol po dvierkach vtedy čerstvo vyleštenej linky vinou nášho najstaršieho.

Tie oči, v ktorých bolo vedomie nechceného zlyhania, vedomie mojej prepiatej starostlivosti o kuchynskú linku, vedomie, že som práve odložila handru, spokojná s jej stavom. A obrovská ľútosť, ruky zmeravené s otvorenou fľašou od kečupu, nešťastne chytenou tak, až ten kečup vystrekol tam, kam nemal.

Odkedy sa to stalo, vidím pri pohľade na svoju vanilkovú kuchynskú linku najprv jeho oči. A je to tak dobre.

 

 

S tým kečupom totiž musela po dvierkach linky stiecť aj moja pýcha, moje nadraďovanie vecí nad ľudí, nad príbehy a danosti (i keď také náročné na každodennú láskavosť), nad nepredvídané okolnosti, nad prijatie a porozumenie… V jednom malom okamihu som sa musela extra rýchlo rozhodnúť: Pýcha, alebo láska? Kečup, alebo syn? Vec, alebo človek? Čo u mňa stojí vyššie?

Červený kečup. Červená hanba musela utlmiť môj prvý, prudký, červený hnev.

Stekalo to všetko dolu. Z linky, zo mňa.

Vzala som handru, usmiala som sa, bez slova potichu utrela linku. Posadila som ho a pokojne natlačila kečup tam, kde to ruka s poruchou jemnej motoriky nedala.

Červená však ostala. Vo mne. Tá lepšia. Sladšia ako kečup.