TOP

Škola milosrdenstva

Milujem šoférovanie. Sadnúť za volant pre mňa už dvanásť rokov znamená oddych. A priestor na modlitbu. Takú, čo nedokážu vyrušiť ani deti v aute, ani ich táranie či hundranie.

Jazdím cestami z dediny do mesta a späť, krížom po Slovensku a rovnako aj po cestách svojej duše k Bohu.

Nie som dokonalý šofér, no napriek tomu ma šoférovanie spájalo a spája s Bohom a prináša mi pokoj.

Iba jedna vec ma dlho dokázala dostať do vývrtky: arogantná jazda iných vodičov. Bláznivé a riskantné predbiehanie, kašľanie na značky a pravidlá, jazda v obci ďaleko presahujúca predpísanú päťdesiatku. A pritom zúrivé vytrubovanie, čo sa tak vlečiem.

 

 

Hnevalo ma to. No ironické poznámky typu: „Má iný tachometer ako my, chudáci,“ či: „Nechodil na matematiku,“ mi brali pokoj v duši a neučili ani moje deti láskavosti – aj keď boli v pravde.

Až som na to prišla.

Milovať hriešnika za volantom, no odsúdiť hriech.

Stačilo mi pár mojich vlastných, aj keď nechcených šoférskych faux-pas, aby som porozumela tomu, čo odo mňa Boh žiada. Pretože

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre