Gauč – ešte dobre, že je taký veľký

Vyvalili sme na ňom piati, nahusto vedľa seba, a vôbec nám neprekážalo, že sa na seba stisneme. My dvaja a naše synovské trio. Úplne som zabudla, ako na jeho netypické rozmery frflem a ako sa zastrájam, že ho pošlem kadeľahšie.

Toľko bľabotania, štuchania, prezradenia snov i vážnejších slov! Plánujeme, hodnotíme, zvažujeme. A zvláštne, bez nejakého dohadovania sa zhodneme: Toto je ono!

Ani sa nám nechce zliezť dolu, len čas nás donútil.

Ten gauč je akýsi zázračný. Láme ľady, hnev, nespokojnosť, frustráciu, nepokoj. Deti sa tam nepokúšajú ani nám nedávajú najavo prítomnosť „tety Berty“. Ale iba vtedy, ak tam sedíme všetci.

„Mami, môžeš ma, prosím, pohladiť?“ povie verejne nedotklivé násťročné stvorenie. Nobelova cena je nič, že mi dovolí toto, inak kapucňa stiahnutá až na oči.

 

 

Ešte pri večeri je cítiť, že sa vznášame. To je dedičstvo spolupatričnosti, zdieľania slova aj srdca. Byť dedič tohto všetkého, to je dar! Je to gaučom?

A potom idem z modlitieb, zvláštne stíšená kráčam vo vetre, hlavu aj srdce mi previeva len čítané slovo: „… a ak syn, tak skrze Boha aj dedič…“

Čo som vlastne zdedila ako jeho dcéra?

Gauč?

Možno aj. V duchu si predstavím samu seba na tom našom ufúľanom, natisnutá plece pri pleci s Bohom. Listuje mi v katalógu môjho života: „Pozri, čo pre teba mám! Čo na to povieš?“ Pozerám, smejem sa, žasnem. Je to viac, ako som tušila, ako som snívala!

Dedičstvo, na ktoré škoda zabudnúť – či dokonca ho prehrať.

 

 

Vznášam sa na tmavej ulici, uprostred surového večera. Ten pocit prijatia a otvorenosti pre všetko, čo má prísť, lebo to vždy bude DOBRÉ, lebo mi to naplánoval môj OTEC. Mne, svojej dcére a dedičke.

Napriek všetkému, čo mi kladie nepokojné otázniky, napriek všetkej dobrej, no často až zúfalej ľudskej snahe, ktorá jeho moci nesiaha ani po členky.

Znovu sa dozvedám, čo pre mňa má – ak sedím s ním na gauči času a spoločného slova. Ak strácam s ním čas a nepozerám na hodinky. Ak som pri ňom v tesnej blízkosti, ak je to pre mňa akt dôvery a istoty.

Zrazu samu seba vyhreším: Prečo vlastne na tom gauči s Bohom nesedávam častejšie? Teda… najlepšie… furt?

Hm, hm… budem s tým musieť niečo urobiť.

Za to dedičstvo mi to stojí.