TOP

Zamyslenie: Ak by nám zostal posledný rok života

Je možné žiť dvomi spôsobmi. Akoby sme tu na zemi mali žiť navždy a nemenne alebo inak – s vedomím, že každý ďalší nádych je dar. S uvedomením, že hoci nám bolo zverené vlastné telo, blízki, príroda, financie, nič z tohto nám definitívne nepatrí a keď raz odídeme, toto všetko necháme tu. V akom stave to zanecháme, to je na nás. A práve táto posledná myšlienka by celkom určite nadobudla nový rozmer, keby sme si ju prečítali po oznámení, že nám zostáva posledný rok života…

Myslím si, že najbližší rok by bol tým najlepším rokom, lebo by sme ho strávili naplno konaním dobra, prejavovaním lásky, a poznávaním pravdy

Predstavme si, že nám zostáva už len ohraničený čas života na tejto zemi. Aké zmeny by sme urobili v tom našom živote, aby sme mohli predstúpiť pred Boha s čistým svedomím? Vrátime knihy, splatíme dlhy, zmierime sa s blížnymi, s Bohom… A ako by sme trávili čas? Ako by sme využili svoje dary, majetok, financie? Aké zmeny by sme urobili vo svojich prioritách?

 

Myšlienky o smrti nie sú ľahké, ale sú potrebné

Ťažko sa prijímajú a ak sa netýkajú nás či blízkych, radšej ich vytesníme. Zmeníme tému, prepneme kanál. No rovnako ako narodenie človeka i jeho odchod je daný a nemenný. Vedomie, že medzi týmito dvomi udalosťami máme priestor rásť, milovať, meniť veci, nás môže viesť k celostnému chápaniu života ako veľkého daru, času, ktorý môžeme zmysluplne využiť. K uvedomeniu si, ako máme zaobchádzať s vlastným životom i životom druhých. K zodpovednosti zaň. Náš odchod sa líši len okolnosťami a časom. No po dočítaní týchto riadkov máme rovnaký priestor na to, aby sme niekomu lásku dali alebo ju prijali, aby sme sa rozhodli tento deň prežiť najlepšie, ako vieme.

 

Pre veriaceho nie je fyzická smrť konečným zavŕšením

Popierať bolesť zo straty a strach, čo „príde potom“, nie je cesta. Cestou je toto všetko si uvedomiť a zároveň prijať nádej. Nádej, že smerujeme k stretnutiu s Kristom, ktorý nás miluje, a rovnakú nádej odovzdávať druhým. A kým si tú bolesť či strach ešte uvedomujeme, vieme, že stále máme priestor a čas na zmenu vlastného života.

 

 

Pripravení odísť

Sme? Ako by teda vyzerali naše dni, keby sme dostali túto otázku dnes? Koľkým ľuďom by sme sa ešte chceli ospravedlniť a koho stretnúť? Čo by sme ešte chceli zažiť, aký sen si splniť? Potrebovali by sme svoj smartfón držať v ruke? Zapájať sa do nezmyselných diskusií na sociálnych sieťach? Vedeli by sme kričať? Hnevať sa? A možno by to bolo len o tom, že by sme túžili v tieto dni rozdať to veľké množstvo lásky, ktoré sme doteraz nevedeli či nechceli dať.

 

Žiť v prítomnosti a s vedomím, že teraz je čas…

Čas sa rozprávať, odpúšťať, smiať sa i plakať. Čas rozumne narábať s dňami, ktoré nám boli dané. Žiť v prítomnosti. Ale aj čas sa zastaviť a pozrieť sa na svoj život z výšky, spraviť akúsi revíziu, či žijeme naozaj život, o ktorom na konci svojich dní budeme môcť povedať, že sme žili najlepšie, ako sme vedeli, a takto s nádejou predstúpime pred Boha.

 

Žime tak, aby sme slová 122. žalmu prijali nie so strachom a úzkosťou, ale veľkou radosťou: ,,Zaradoval som sa, keď mi povedali, pôjdeme do domu Pánovho!“

 

Komentáre