TOP

Zaschnuté fľaky

Nemám ich rada. Z diaľky vyzerá všetko v poriadku. Z pohľadu oka aj z pohľadu duše. Tak ako keď ráno prídem ku kuchynskej linke a musím sa podvedome zamračiť. Sú tu.

Stačí len, ak na ne zasvieti slnko. Obrysy zaschnutých hrubých krajov: fľakov z mlieka, z polievky, ktorú si ktosi narýchlo potajomky večer naberal, určite po tom, ako som už starostlivo zotrela kredenc aj stôl.

Prilepený marhuľový lekvár na stole. Nevidno ho, ale ako si sadám, rovno sa naň prilepím cez vzorovaný obrus. A med! Skúšali ste? Horší je už len kečup.

Na stoličke mapa zo slaného cesta, pozostatok tvorby insitného sedemročného umelca.

Olejové stopy po tom, čo „vyčrplo“ a „neutrelo sa“.

V kúpeľni na umývadle čudné stopy po zaschnutej zubnej paste, jej „prskance“ sú aj na zrkadle a vodovodnej batérii. Vo vnútri šálok stopa po čiernom čaji.

A keď vyberám hrniec zo šuplíka, nepoctivosť včerajšieho umývača mi pripomenie, čo som v ňom naposledy varila.

Hnevá ma to.

 

 

Vždy obratom beriem špongiu či handru a šúcham, niekoľkokrát, výdatne, aby som sa fľaku zbavila. Ako ťažko to ide! Ba keď už aj utriem, po chvíli sa objaví menší, tvrdošijne odolávajúci pozostatok pôvodného fľaku…

Šúcham a rozčuľujem sa. Ako to len niekto mohol? Čo nevidí? Čo ich učím, každého jedného?

Ktovie, prečo práve vtedy mi niekto (ach, treba hovoriť meno?) poklope po pleci: „A ty môžeš nechávať tie svoje fľaky kade-tade tam, kde som ja vyrobil dokonalosť?“

Mlčím, otázka ma úplne dostala.

Ako ja môžem? Nevidím? Neučí ma to už… skoro päťdesiat rokov?

Mlčím a mám ich pred očami: moje večné, protivne lepkavé sľuby, plné sladkých nádejí, ktoré sa mi nedarí naplniť – iba čo sa nimi človek zababre. Koľkokrát už?

Moje x ráz začaté veľkolepé projekty, skončené v štádiu prvého pokusu. Hej, aká som bola nadšená, ako som tvrdila, že toto už dám, dotiahnem! Figu… len tie zamazané stoličky…

 

 

Môj alibizmus, ak sa mi niečo nepodarí domyslieť, povedať, dorobiť: „… sa to stalo… sa to nejako…“ Chytám sa za hlavu.

Situácia, keď chcem byť čistá – aj ľudsky –, no svojimi slovami, myšlienkami oprskám „čistiacou pastou“ tých okolo seba. Ja to tak vždy robím, prečo ty nie? („Hej, hej… včera, pred hodinou… si to neurobila ani ty! Tak…?“)

Som ako tá šálka s kruhom po čiernom čaji: zvonku skvelý dojem, a zdnu… Deti ju vždy zhnusene vrátia do drezu. Ani zo mňa sa vtedy nedá napiť, nie som čistá.

Moje staré, večne sa opakujúce hriechy. Vždy si poviem, že už to neurobím. Že to dám. Ale znovu a znovu prichádzajú a vyrábajú fľaky na obrysoch môjho srdca – a nielen na ňom. Totiž tie potvory, fľaky starých nedokonalostí, prskajú aj na iných.

A kazia dekor vzťahov, ktoré majú byť čisté.

Medzi mnou a tými, ktorých stretávam.

Medzi mnou a tým, ktorý ma povoláva každý deň k dokonalosti.

Šúcham a v zahanbenom tichu si uvedomujem, koľko fľakov som vyrobila… iba dnes.

Zotrieť ich je drina, lebo ich musím dať dolu nielen zo seba.

Pokorne šúcham svoje ja, už niet priestoru ani sily, ani práva na ďalšiu obhajobu.

Fľaky ma usvedčujú. Z biedy. Zo slabosti. Z pýchy. Z neschopnosti a ťarbavosti prestať prskať.

Jediné, čo ma zachraňuje, je vždy iná ruka, ktorá nielen milosrdne zotiera tie moje fľaky správania a nedokonalosti, ale vedie moju ruku, nohy, jazyk, myseľ… a presne nastavuje moje správanie – ako mikrotechnik vedie a nastavuje jemný prístroj.

Trvá to dlho. Ale tá neha a… svätá trpezlivosť!

Niekoľkýkrát šúcham ten fľak po hŕstkovej polievke a nedokážem už nič povedať, len ďakovať.

A večer pri stole len ticho poznamenám: „Deti, keď sa vám čokoľvek vyleje… utrite to hneď…“

Milosrdenstvo je nákazlivé.



Komentáre