Závidím aj vypočuté modlitby

Pri nedávnom skrolovaní sociálnej siete na mňa pod nejakým článkom vybehol komentár, kde sa nejaká pani sťažovala na to, ako už nemôže čítať svedectvá o vypočutých modlitbách, keďže tie jej visia stále kdesi v nedohľadne. Frustrujúce. Chápem.

Nie všetky modlitby sú vypočuté. Aspoň teda nie tak, ako by sme si predstavovali. Niekoľkokrát po tom sa mi v mysli vynárala nespokojnosť spomínanej pani, za ktorou však prerážala bolesť z toho, že akokoľvek sa môže snažiť a obetovať aj nemožné, akoby ju Boh nepočúval. Rozoberala som si to v sebe na drobné a pravdupovediac, napriek svedectvám o zázrakoch a vypočutých modlitbách, o ktorých často píšem a na niektorých miestach ohlasujem, aj ja mám veľa oblastí, kde mám pocit, že Božie ucho je akoby zaľahnuté. A myslím si, že to tak majú mnohí.

PÚŠŤAM OPRATY SVOJVȎLE

Sú chvíle, kedy si spätne rekapitulujem svoj život a v istých neočakávaných chvíľach sa mi pripomenú modlitby, ktoré som kedysi v hlbokej túžbe vysielala k Bohu a dala by som všetko za to, aby boli vypočuté.

Dnes s odstupom času som Bohu veľmi vďačná, že ma nevypočul. Respektíve, počul, ale konal pre moje dobro, a to som v tom čase vnímala úplne inak ako on.

OPUSTILA SOM JEŽIŠA PRE JEŽIŠA

Nedávno som bola pripravená zúčastniť sa jednodňovej duchovnej obnovy pre ženy, keď mi do toho prišlo niečo v rodine a svoju účasť som nakoniec zrušila. Kedysi by mi to prišlo veľmi ľúto. Tentokrát to pre mňa bola jednoznačná voľba, ktorá nakoniec priniesla pekné ovocie v podobe prijatia, lásky, smiechu i uzdravenia.

Okrem návštevy, z ktorej som mala istý rešpekt, som zažila aj pre mňa neuveriteľnú Božiu blízkosť. Tam, doma, za úplne iných okolností, bez podnetov z vonku, ktoré by mi k tomu mohli dopomôcť. Boh bol so mnou, pri mne a v istom zmysle ma prepojil aj s tými, s ktorými som v ten deň mala byť.

VYPOČUTÝ POVZDYCH

Vedela som, že na obnove okrem svätej omše a kvalitnej prednášky bude aj swap oblečenia, obuvi a kníh. Niečo, čo mám ja osobne veľmi rada. Veci cirkulujú, obmieňajú sa, a tak sa okrem peňaženky šetrí aj životné prostredie a, v neposlednom rade, poteší sa aj ženská duša.

Ako som tak kládla bielizeň do práčky, v duchu som si povzdychla: „Aké by to bolo pekné, keby si tam na mňa niekto spomenul a niečím by ma odtiaľ potešil.“ Len čo som vošla do kuchyne, prišla mi správa od kamarátky Evky, ktorá tam bola, že si kúpila topánky, ktoré sú jej veľké, a keďže vie, že máme podobnú veľkosť, chce mi ich podarovať. Hlúposť, ja viem. V tej chvíli to však pre mňa bol vypočutý povzdych a zároveň povzbudenie, že tá kamarátka je natoľko vnímavá na Božieho Ducha. A nielen vnímavá, ale že aj koná podľa toho, ako je vedená.

ZOŠIT VĎAČNOSTI

Božia sláva nekončí. Niekedy býva pompézna, inokedy kontinuálna a jednoduchá, až sa zdá, akoby ani nebola. Ona však vždy bola, je a bude. Božia sláva nikdy nekončí. A neraz sa prejaví aj v pre nás nevypočutej modlitbe.  

Pred pár dňami som zachytila podcast, v ktorom si istá skupina ľudí v práci založila Zošit vďačnosti, kde si zapisovali veci, ktoré ich povzbudili a potešili, prípadne za čo boli vďační. Chceli tak prebiť napätú atmosféru, v ktorej sa akosi ocitli.

Ráno som sa o tom zdieľala v práci, keď ma zrazu pri odchode zastavila jedna kolegyňa a vraví mi: „Počkaj, počkaj, neutekaj! Ďakujem za všetko, čo pre nás robíš.“ Zarazila som sa. „Ja?“ Veď som prišla iba s papierom, kde bol potrebný ich podpis. Náplň mojej práce. Nič viac.

V ten deň som bola vďačná. Za veľa. Aj za veci, ktoré sú na dennej báze a bývajú samozrejmosťou.

Obyčajná veta.

Obyčajná vďaka.

Pozdvihla ducha.

A znovu ponorila do Božej slávy.

Jeho, nie mojej.

Aby bol oslávený vo všetkom.

Môj Pán.

Ježiš Kristus.

Foto: pexels.com