TOP

Závislosť od totálneho vyčerpania: Unavená civilizácia

Ak by ste sa vo všedný pracovný deň postavili do stredu námestia v Bratislave, v Košiciach, či inom väčšom meste, tak čo uvidíte? Zhon. Uponáhľaných ľudí. Nervózne pohľady na hodinky. Unavenú, vyčerpanú, vystresovanú civilizáciu.

Mnohých ľudí som nezávisle od seba počul vyhlásiť, že by bez problémov všetko stíhali, ak by boli dni aspoň o pár hodín dlhšie. Povinností máme často viacej, než sme schopní natlačiť do dvadsiatich štyroch šesťdesiatminútoviek. Práca, rodina, deti, kostol, farnosť, domácnosť. Všetko ako v jednom stresujúcom kolotoči. „Neviem, kde mi hlava stojí,“ povieme si a možno máme aj pravdu. Kým okolnosti nás nútia rýchlo meniť činnosti, riešiť viac vecí naraz, naše mozgy na to nemusia byť úplne pripravené. Myšlienkami vieme byť inde než fyzicky. Prichádza nepozornosť, únava, chyby a nehody. Bohužiaľ, cesta von akoby ani neexistovala. My sa síce zastaviť môžeme, ale svet si pôjde búrlivým tempom ďalej.

Byť v strese

Nie je stres ako stres. Aj naši predkovia sa museli pasovať so stresovými situáciami, ale zväčša šlo o akútne problémy spojené so základnými potrebami. Boli hladní, smädní, mrzli alebo ich niečo bolelo. Všetky tieto stavy spôsobujú v ľudskom organizme vyplavenie stresových hormónov. Zreničky sa rozšíria, rozbúši sa nám srdce, začneme rýchlejšie dýchať, stúpne nám tlak. Pred mnohými tisíckami rokov to boli práve tieto reakcie, ktoré pomohli pravekým ľuďom uloviť veľké a nebezpečné šelmy, prípadne utiecť, ak čosi nevyšlo.

Základné mechanizmy sa zachovali, ale situácie, v ktorých sa ako ľudia ocitáme, sa zmenili. Menej riešime jednoduché, relatívne ľahko zvládnuteľné problémy a väčšmi sa zaoberáme komplikovanými, poprepletanými záležitosťami. Tlačí nás čas. Ocitáme sa v situáciách, keď hrozí, že sa roky nášho úsilia a práce zrútia ako domček z karát. Stres na nás nevplýva krátkodobo, nárazovo v krízových okamihoch, ale dlhodobo a konzistentne. Cítime sa ako obor Atlas z gréckej mytológie, ktorý na pleciach niesol ťarchu celého sveta. Ťažoba nás pomaly ale isto zarýva do zeme.

Nič nie je zadarmo

Americký otec zakladateľ Benjamin Franklin kedysi vyhlásil známu vetu: „V tomto svete nič nie je isté, len dane a smrť.“ Všetko má svoju daň. Aj stres. Úplne bežné reakcie ľudského organizmu, ktoré sú krátkodobo prospešné na čo najlepšie a najrýchlejšie vyriešenie krízových situácií, sa pri dlhodobom pôsobení pretavia do vážnych zdravotných problémov. Srdce sa unaví, tlak narastá, rednú kosti, pridruží sa cukrovka, bolesti chrbtice, tráviace a psychické problémy, nespavosť.

Najmä v povolaniach, v ktorých prichádzame do kontaktu s inými ľuďmi, a snažíme sa čo najviac pomáhať, na to najväčšmi doplácame. V týchto prípadoch hovoríme o takzvanom „syndróme vyhorenia“. Ohrozuje aj kňazov. Morálna, kresťanská povinnosť nás núti zabúdať na seba, prijať viac zodpovednosti a pomôcť viacerým ľuďom. To je bezpochyby dobré. Ale nikdy nezabúdajme, že blížneho milujeme len tak veľmi, ako milujeme seba samého. Darovať svoj čas, energiu a pozornosť môžeme len vtedy, keď ešte čosi z toho máme k dispozícii.

Ako z kola von

Prvý a najdôležitejší krok k tomu, aby sme bludný kruh stresu a vyčerpania opustili, je jednoduchý – dávať na seba pozor. Všímať si svoje limity a snažiť sa neprekračovať ich. Ak spozorujeme, že sme často unavení, nič nás nebaví, nechutí nám jesť, nemôžeme sa v noci poriadne vyspať, veľa zabúdame – musí nám v hlave bliknúť červená kontrolka. Niečo nie je v poriadku. Vieme sa priľahko nahnevať, sme skleslí a smutní, dokonca podráždení a reagujeme výbušne – v takomto stave nedokážeme budovať vzťahy v rodine, citlivo pomáhať tým, ktorí za nami prichádzajú s prosbou o pomoc. Oddych nemusí byť strateným časom, práve naopak. Môže sa stať kľúčovým krokom na podanie čo najlepšieho výkonu.

Revolúcia – život naplno

Ježiš nás v Jánovom evanjeliu ubezpečuje, že neprichádza na svet, aby sťažil, zruinoval naše životy. Práve naopak. „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10, 10) Otázka je, či život v hojnosti znamená, že toho máme čo najviac postíhať, najviac zažiť a vytvoriť. Je skvelé hľadať a objavovať nové veci, v ktorých nachádzame Božiu dobrotu a cez ktoré prúdi k Otcovi naša chvála. Je dobré vytvárať hodnoty, zveľaďovať svet okolo seba. Ale nie nonstop.

Život nemusí byť súťažnou disciplínou so spustenými stopkami, ktoré nás ženú do nových a nových situácií. Niekedy stačí zastať a obdivovať to, čo máme práve pred sebou. Všade vo svete vidíme milióny ľudí, ktorí cez obrazovky mobilov a fotoaparátov zúfalo zachytávajú vzácne chvíle v prírode, na výlete, s rodinou, aby sa pri nich nemuseli zastavovať príliš dlho a viacej toho postíhali. Hovoria si, že raz v budúcnosti si albumy otvoria a slastne zaspomínajú. Spomienky si treba strážiť ako vzácne drahokamy, ale sú iba tieňom prítomnosti. Obávam sa, že mnohí, ktorí chceli krásny moment zachytiť, si uvedomia, že ich snaha sa podobala človeku, ktorý by chcel do dlaní skryť slnečné lúče, aby sa potme nemusel báť.

Možno potrebujeme revolúciu – osobnú, prúdiacu z hĺbky našich sŕdc. Vzburu voči zaužívaným pravidlám. Odhodlanie žiť tu a teraz, prežívať to, čo vidím, počujem a cítim. Užívať si slnečné lúče hrejúce tvár bez myšlienok na tmy, ktoré raz môžu prísť. Užívať si vzácne chvíle s mobilom vo vrecku a dlaňami vystretými k tým, ktorých milujeme.

 

Komentáre