Žena – dosť dobrá. Dostatočná
V poslednom čase sa v mojom živote zomlelo toľko udalostí, že bolo náročné vybrať z toho niečo konkrétne, čo by bolo povzbudením. Po nedávnej návšteve lekára mi boli naordinované infúzie, ktoré si v tomto čase poctivo „vyberám“.
Keď som raz ráno kráčala cestou do nemocničného zariadenia, predo mnou vystúpil z auta muž, bezprostredne za ním dievča v tínedžerskom veku s gitarou na jednom pleci a taškami na druhom. Vydedukovala som z toho, že ide pravdepodobne o otca s dcérou. Po celý čas kráčania sa muž snažil sňať ťažké tašky z pliec mladej ženy, ktorá to však jemne odmietala. Počas chôdze ju jemne chytil okolo pliec a pobozkal na čelo. Topilo sa mi srdce, keď som videla tú lásku medzi otcom a dcérou a spomenula si na všetky tie príbehy mojich priateliek, ktorým sa v detstve nedostalo toľko lásky a pozornosti. Bolo mi to ľúto, lebo mnohé z nich dodnes v sebe nosia pocit NIE DOSŤ DOBRÁ/NEDOSTATOČNÁ, ktorý preniká všetky ich vzťahy. Čo by dali za to, keby mali otca, ktorý je vždy naporúdzi sňať ich bremená a pomôcť im. Otec, ktorý ich nežne pobozká na čelo.
NEPATRNÉ GESTO JEDNÉHO MUŽA
Ďalší deň ráno pár metrov predo mnou zastalo pri krajnici auto. Muž vo vnútri s láskou pobozkal svoju ženu, ktorá potom vystúpila z auta a kráčala svojím smerom. Pred ďalšou dávkou infúzie mi Boh „spustil“ infúziu do môjho srdca. Och, koľké ženy by si priali takýto úplne obyčajný bozk na rozlúčku. Koľké v sebe nosia túžby, ktoré neboli roky naplnené a ocitajú sa v tmavom šere, kde vyhliadky na drobné prejavy lásky nemajú šancu rozvinúť sa. Ako sa asi žije takej žene? Prvotná láska je preč a to, čo z nej zostalo, môže budovať len zriedka. Je táto žena hodna lásky? Je DOSTATOČNÁ, aj keď niekde stráda?
Vyzerá to tak, že príbeh sa opakuje…a možno aj nie. V tomto čase sme znovu v rodine postavení pred krutú diagnózu. Znovu ma zovrela úzkosť, podlomili sa mi kolená. Ešte som sa nestihla spamätať z tej predošlej, už je tu ďalšia.
Teraz to však pôjde rýchlejšie. Hore alebo dolu. Obe situácie však môžu byť víťazstvom. Nerozumiem. Rovnaká rodová línia. Ako to znovu zvládnem? Predstavila som si všetko, čo ma neminie a čo mi do veľkej miery zmení život. Nám všetkým.
Pod ťarchou diagnózy som v ten večer odišla na stretko. Dúfala som, že budem mať priestor v bezpečnom prostredí zložiť svoje obavy. Nejako to však nevyšlo. Domov som odišla smutná a možno aj sklamaná, lebo som si nanovo uvedomila, že niektoré veci si musím odžiť sama. Prenikol ma pocit, že NIE SOM DOSŤ DOBRÁ, aby som žila požehnaný život, aký majú moje rovesníčky. Súbežne mi v tej súvislosti napadli dve možnosti. Buď potrebujem toto všetko, aby som sa viac posvätila a naučila sa Bohu dôverovať, alebo má so mnou plán a preto mi dovoľuje prechádzať tak ťažkými skúškami, aby som s touto skúsenosťou mohla byť nástrojom v jeho rukách a byť blízko tým, ktorí si budú prechádzať podobným krížom.
DOPRAJ A BUDE TI DOPRIATE
Kedysi dávno ma oslovila veta v Božom slove, ktorá hovorí: „Človek, čo žehná (rád druhým, sám) zbohatne,…“ (Prísl 11,25) Často si ju pripomínam, zvlášť v čase, keď strádam a niekto iný má to, čo ja nie. Neutešujem sa, neobchodujem s Bohom. Skôr sa snažím budovať dôveru, že dostanem v pravom čase to, čo dostať mám.
Opakujem si, že som DOSŤ DOBRÁ…ŽENA, MANŽELKA, MAMA, DCÉRA, SESTRA, PRIATEĽKA. Som DOSTATOČNÁ, lebo moja plnosť je v mojom Bohu.
„Ježiš, kde si? Kde si v tejto chvíli? Príď, prosím…nielen ku mne…ku každej z nás – a daruj nám tú skúsenosť BYŤ DOSŤ.“
Foto: pexels.com