TOP

Živá Cirkev_Pavol Reisel: Za to, čím som, vďačím komunite Cenacolo

Prešiel si dlhú cestu od drog do kňazského seminára. Boha spoznal najmä vďaka Komunite Cenacolo, v ktorej strávil deväť rokov. Pavol Reisel (34).

„Boh je láska a on ťa miluje takého, aký si!“ Týmito slovami by Pavol zhrnul evanjelium neveriacemu človeku. Vo svojom živote si prešliapal dlhú cestu, aby prijal túto správu aj do svojho vlastného života.

Na jeho ceste viery majú veľkú zásluhu rodičia, ktorí mali na jeho život najväčší vplyv. Vychovávali ho v tradičnej viere – chodil do kostola, prijímal sviatosti a navštevoval cirkevnú školu, ale tvrdí, že v tom nebolo nič viac, žiadna hlboká viera. Hovorí, že najviac spoznal Boha v Komunite Cenacolo – cez osobné eucharistické adorácie, ale aj cez druhých, u ktorých videl, aký majú vzťah s Bohom, a chcel byť ako oni. To boli prvé ohnivká viery v jeho živote.

Spočiatku adoroval eucharistického Krista, meditoval nad umučením Pána, nad jeho narodením a všetkým tým, čo spravil v jeho živote. Neskôr rozmýšľal nad svojím životom, čo spravil zle, a začal robiť prvé kroky viery – učil sa osobnému vzťahu s Pánom. „Niekedy som sa s ním hádal, niekedy som prosil o prepáčenie, niekedy som plakal, niekedy som bol iba ticho. Učil som sa mať osobný, autentický vzťah s ním ako s nejakým priateľom,“ hovorí.

 

CHCEM SA VYSPOVEDAŤ

 

 

Na Vianoce v roku 2004 prišiel prvý zlom v jeho živote viery. Vtedy bol už nejaký čas závislý na drogách, vo svojom vnútri trpel, lebo doma to pomaly zistili, kontrolovali ho, nerozprávali sa, len sa neustále hádali. Vyvrcholilo to 24. decembra. Počas vianočnej idylky, keď sa zväčša varí kapustnica či vypráža ryba, mal brutálnu hádku so svojím otcom, pridala sa k tomu aj mama a on buchol dverami a odišiel z domu. Zostal na ulici, prechádzal sa a prvýkrát v živote zažil moment, že vstúpil do seba, začal rozmýšľať, či je tá cesta, ktorou ide, správna, či to má všetko zmysel, prečo to robí a či ho to uspokojuje natoľko, aby v tom pokračoval.

Spomína, že nastala chvíľa, keď sa prvý raz zastavil, pozeral do neba, vtedy mrholilo, a začal sa na ulici modliť. Prvýkrát, odkedy opustil Pána. „Začal som prosiť Boha o silu, aby som prešiel týmto krížom, aby ma zachránil, aby ma zbavil závislosti, aby ma posilnil. Aby už neboli tieto nekonečné hádky, aby som viac neubližoval rodičom, rodine, ľuďom, ktorí sú okolo mňa, na ktorých mi záleží. Prosil som, aby mi dal silu.“ Vyznáva, že to bol veľmi silný, autentický moment, a on začal nezastaviteľne plakať.

Vtedy mu napadlo: Choď za kňazom. A on utekal na faru. Zazvonil na fare večer Štedrého dňa a pán farár v Topoľčanoch mu otvoril; a hoci sa naňho tak trošku čudne pozeral, Pavol mu s plačom povedal iba jednu vec: „Chcem sa vyspovedať.“ Prvýkrát v živote verejne pred Bohom priznal svoje hriechy, doslova plačom hovoril Bohu svoje hriechy a prosil ho s otvoreným srdcom o odpustenie. Opisuje to ako jednu z najsilnejších spovedí vo svojom živote a zároveň ako zlomový bod.

Spomína aj na pocit po spovedi, keď ho kňaz objal a povedal mu: „Teraz si nový človek. Vykroč správnou nohou do sveta.“ A keď odchádzal z fary, cítil, že Boh sa ho dotkol, že to bolo objatie milujúceho Otca, ktorý odpúšťa aj tomu najväčšiemu hriešnikovi – Otca, ktorý ho čakal ako márnotratného syna a prijal znova medzi svoje deti.

 

KOMUNITA MI DALA NÁDEJ

 

 

Komunita Cenacolo, v ktorej strávil deväť rokov, mala na jeho vieru asi najväčší vplyv. Strávil v nej tri roky v Chorvátsku, tri roky v Slovinsku, rok v Taliansku a dva roky na misii v Mexiku. „Komunita pre mňa znamená všetko. Je to pre mňa znovuzrodenie, nová nádej. Život do života. Naozaj, bol to asi jeden z najdôležitejších momentov v mojom živote!“ hovorí.

Hoci bolo počas tých deviatich rokov neraz ťažko, považuje to za najkrajšiu časť svojho života. Spoznával v nej sám seba, učil sa prekonávať svoje limity, ohraničenia, formovať svoj charakter. „Každá prekážka, ktorú som v komunite prekonal a prekonával, nebola zbytočná, formovala mňa, môj charakter, postoj k životu. Za to, čím som dnes, vďačím komunite,“ dodáva.

Komunita mu dala nádej a umožnila spoznať ľudí, ktorí prešli tým istým krížom – narkomanov, ľudí naspodku spoločnosti, ľudí, na ktorých všetci zabúdali, ktorým nikto neveril. „Boli to pre mňa ľudia, ktorých som videl každé ráno o druhej v noci sa budiť a ísť pred Krista v Eucharistii, ktorí mi cez deň povedali: „Poď, pomodlíme sa ruženec.“ Chalani, ktorí boli prvými a najväčšími svedkami v mojom živote. Určite som nešiel prvýkrát do kaplnky pred Krista v Eucharistii iba z presvedčenia, ale kvôli nim. Išiel som tam, lebo som si povedal, že keď to dokázalo zmeniť týchto ľudí, tak to možno dokáže zmeniť aj mňa.“ Dnes je im za to veľmi vďačný, lebo vďaka nim urobil krok viery.

Hovorí, že určite šiel na adoráciu neraz bez toho, aby veril, že to funguje, ale videl, ako to zmenilo ľudí okolo neho. Videl ľudí, ktorí prežili chorvátsku vojnu, rozličné utrpenia, tridsať až štyridsaťročných mužov, ktorí dokázali pracovať s úsmevom za správne veci bez toho, aby za to dostávali peniaze. Videl, že to robia kvalitne a dobre, stavali domy, a predsa sa každý deň budili na osobnú adoráciu. „A keď som ich pozoroval, tak som si hovoril, že aj ja chcem byť taký ako oni. Aj ja sa chcem budiť s úsmevom na tvári, nechcem byť už viac zamračený a chcem byť ako oni. To boli momenty, keď som sa počas komunity učil viere, učil som sa robiť kroky dôvery v Pána a vždy som viac a viac mohol spoznávať Boha,“ vysvetľuje.

 

 

Mama Elvíra, ktorá je mamou a zakladateľkou Komunity Cenacolo, ich učila veľkej úcte voči Cirkvi. Pavol si často spomína na jej slová, že treba počúvať pápeža, vážiť si biskupov, kňazov, rehoľné sestry. „Vštepovala do nás úctu voči Cirkvi, autoritám v Cirkvi. Dnes ako bohoslovec veľakrát vidím, že je to veľmi dôležité. Dnes mi nerobí problém počúvať pápeža, čítať si jeho kázne, učiť sa od neho – príde mi to automatické. Určite je to aj vďaka tomu, že Elvíra do nás vštepovala tento záujem o vieru, o Cirkev, o slová pápeža.“

 

ÚRODNÁ PÔDA PRE KŇAZSTVO

 

 

Pavol je dnes štvrtákom v Kňazskom seminári svätého Cyrila a Metoda v Bratislave. Jeho cesta ku kňazstvu však nebola úplne jednoduchá. Odmalička mal v sebe zafixovanú predstavu rodiny – mať manželku, deti. Keď začal žiť normálny život, keď sa očistil od všetkých stôp minulosti, začal pociťovať povolanie do kňazstva. Bolo to najmä počas svätých omší, počas premenenia.

„Boli to pre mňa silné chvíle, keď som neraz zostával aj hodinu po omši v kaplnke. Bolo pre mňa veľmi ťažké prijať, že Boh ma možno chce do kňazstva, a fakt som si to nevedel predstaviť. Ťažké to bolo aj preto, že som

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre