Boží hlas je niekedy taký známy, až mu napokon nevenujeme pozornosť
Keď sa Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“
Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“
„A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich.
Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“
Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“
Lk 9, 18-22
Za koho pokladáme Ježiša? Kým je pre nás? Ako by sme charakterizovali náš vzťah? Ako sa s ním rozprávame a čo mu hovoríme? Vyzradil na nás niekedy niečo? A my? Čo o ňom hovoríme? Komu? Hovoríme o ňom vôbec niekomu? Máme strach vyznávať svoju vieru. Chceme vyzerať v očiach sveta ako „pohodoví kresťania“, no nie blázni. Naša viera je často podriadená predstavám iných. Aby sme nevybočili z davu. Chceme vyzerať, že ideme v zástupe, ale v skutočnosti sme z neho pozvaní vystúpiť na vrchol našej osobnej viery. Do samoty, do úzadia. Aby sme boli s ním. Náš vzťah je jedinečný a je iný, ako majú ostatní. A je to v poriadku.
TIP NA DNES: