Dôverujeme Bohu, aj keď ešte nevidíme koniec príbehu?
Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.
S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.
Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť.
Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“
Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel.
Mt 1, 16. 18-21. 24a
Predstavujem si svätého Jozefa. Ako sa asi cítil, keď sa dozvedel o Máriinom počatí? Stál uprostred niečoho, čo presahovalo jeho chápanie. Nikdy predtým sa v takejto situácii neocitol. Nerozumel jej. Zápasil v tichu a v modlitbe. Snažil sa nájsť riešenie, ktoré by bolo správne. Možno pocítil úľavu, keď si v srdci vytvoril plán, ako sa s dôstojnosťou stiahnuť.
A vtedy k nemu zazneli slová: „Neboj sa prijať Máriu…“ To však pre neho znamenalo pustiť z rúk vlastné riešenia a úplne dôverovať, že čo Boh začal, aj dokončí. Jozef uveril a urobil ako mu Pán povedal. V tom je sila jeho viery – dôveroval Bohu aj vtedy, keď ešte nevidel koniec príbehu.
MODLITBA: