Nebojme sa prijať kritiku, aby sme nežili v predstave dokonalosti
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.
Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“
Mt 18, 15-20
Keď som si prečítal toto evanjelium, zastavil som sa nad „napomínaným“ bratom. Čo robím ja, keď ma niekto napomína? Hnevám sa, alebo to dokážem prijať? Ako mladý brigádnik som mal v práci šéfa, ktorého sa každý bál. Pri akejkoľvek, aj tej najmenšej kritike, sa urazil a potom si vybíjal zlosť na nás. A tak sme zvolili novú stratégiu. Hovorili sme mu len to, čo chcel počuť, a on začal žiť v predstave dokonalého života a práce. Nie kvôli tomu, že by to tak naozaj bolo, ale preto, že sa mu ľudia báli povedať pravdu. A tak, aj na základe dnešného evanjelia, nebojme sa prijať kritiku, aby sme nežili v predstave dokonalosti, aj keď to tak nie je.
MODLITBA: