Učme sa všetko prijímať ako milosť od Pána
Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: "Nie, bude sa volať Ján." Povedali jej: "Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá." Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: "Ján sa bude volať." A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: "Čím len bude tento chlapec?" A vskutku Pánova ruka bola s ním.
Lk 1, 57 – 66
Dlhoročné dozrievanie v Pánovej škole a prijatie neplodnosti definitívne sformovali Zachariáša s Alžbetou k jednomyseľnosti. Obaja chcú svojho syna nazvať Jánom – tým, v ktorom je milosť. Preto nečudo, že aj ich život milosti sprevádzajú tie najsilnejšie emócie blízkych: radosť, údiv, ba i strach. V spoločnom živote je zrejme lepšie spieť k jednote postupne ako stavať na tej vonkajšej a čoskoro stratiť i tú. Najmä tak, že nebudeme silou-mocou realizovať seba a naučíme sa všetko dostávať a prijímať ako milosť od Pána. Potom sa rozviaže i naše vnútro, aby sme, podobne ako Mária či Zachariáš, velebili Boha svojím životom.
TIP NA DNES: