Veľakrát k nám Boh prehovára aj cez potreby druhých
Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom.
Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere.
Potom chodil po okolitých dedinách a učil.
Mk 6, 1-6
To, čo sa stalo Ježišovi v Nazarete, sa bežne stáva aj u nás doma, v našich vzťahoch. Myslíme si, že našich blízkych poznáme natoľko, že nás už asi „nič neprekvapí“. A ak, tak sa necháme „prekvapiť“ skôr tým negatívnym, opätovným problémom, ktorý nás vyrušuje. Málokedy sme pozorní na to, ako môže byť človek vedľa nás „prorokom“, ako k nám Boh hovorí práve cez neho. A to nielen vtedy, keď nám niekto povie nejakú múdru vetu, dobrú radu. Veľakrát k nám Boh prehovára aj cez potreby druhých, cez okolnosti, stretnutia… Neopakujme chybu Nazaretčanov, ktorí si boli takí istí, že vedia, kto je Ježiš, až nemali schopnosť vidieť v ňom Božieho muža.
MODLITBA: